- V úvode som naznačila, že spievate nielen pre svoje potešenie. Aj napriek veľmi krátkemu obdobiu ako spoločne spievate, ste hojne pozývané - kde všade ste hosťovali?
Veľmi radi si zaspievame aj pre vlastné potešenie, ale keď môžeme svoj spev predniesť a snáď aj potešiť iných, je to naplňujúci pocit, že náš spev má význam. Spievame necelý rok. Nácviky, alebo skôr spievanie v prírode, s ktorým sme začali, nebolo zbytočné. Raz pri návšteve v knižnici medzi rečou sme prehodili, že cvičíme spievanie peknej pesničky, ktorú chystáme na výročnú schôdzu MS. Danka si to chcela vypočuť, páčilo sa jej a hneď prišla prvá ponuka zaspievať na akcii pre deti „Noc s Andersenom". A tak to začalo. V apríli - Valné zhromaždenie MS, máj - beseda pri 72. výročí ukončenia 2. svetovej vojny, máj - Domov dôchodcov Deň matiek, august - schôdza SZTP, september - prehliadka skupín a jednotlivcov v Rožňave na akcii Jednoty dôchodcov, október – Domov dôchodcov - úcta k starším, december - Domov dôchodcov - predvianočný pozdrav.
- Úžasná tvorivá atmosféra, neustále dobrá nálada, vášeň, skupina skvelých žien, ale i uvoľnenie – to vo mne evokuje vždy, keď sa pozriem na známe tváre, ktoré práve otvoria dvere knižnice. Čo pre vás všetky znamená spievanie?
Pre nás spev znamená veľmi veľa. Už odmalička som vystupovala v škole, v zbore pre občianske záležitosti, neskôr v zamestnaní a cez 20 rokov v evanjelickom cirkevnom spevokole (Julka). Spev je balzamom na dušu. Veď človek sa odjakživa utiekal k piesni, či mal radosť, smútok, sklamanie. Pieseň je výborný komunikatívny nástroj pre každú príležitosť.
- Všetko je to o tréningu, hneď na začiatku pri spoločnom rozospievaní pociťujem zo všetkých pozitívnu energiu, kde ju beriete?
Pozitívnu energiu získavame už pri našom stretnutí. Určite každá jedna z nás sa teší na tie ostatné a na nácvik. Je to aj v povahe človeka. Myslíme, že máme veľké šťastie, že sme sa stretli, ako sa hovorí, ženy z „jednej krvnej skupiny.“ Samozrejme, že radi spievame a keď sa nám darí, tešíme sa a posúva nás to ďalej.
- Máte zopár tipov k technike spievania?
Technika spievania? (Smiech...) Nie sme profesionálky, len ženy, ktoré pod odborným vedením spievali cez 20 rokov v cirkevnom spevokole, spievali rady a čo-to sa na nás nalepilo.
- Piesne, ktoré spievate máte textovo pripravené, nevšimla som si však noty. Viem, že je možné naučiť sa pieseň podľa ucha – čiže sa môžem pridať, aj keď nepoznám noty?
Sme samoukovia, i keď nie celkom. Aj keď sme zatiaľ len štyri, musí byť medzi nami jedna, ktorá piesne hľadá, upravuje trebárs do polomského nárečia a keď je pieseň pekná, dotvorí sa ďalší verš a začne sa s nácvikom. To zatiaľ zabezpečuje Julka. Žiadne noty nemáme i keď začať pieseň spamäti nie je ľahké. Kto má hudobný sluch, vie si udržať hlas, ostatné je o nácviku. Pokiaľ spievame dvojhlasne, cvičí Julka s ostatnými základný hlas a keď je to utvrdené, môže, ako tomu hovoríme, odskakovať a tercovať (Julka).
- Ste z rôznych kútov obce, i keď dnes už dôchodkyne, predsa každá iného povolania - čo vás spojilo v skupinové spievanie?
Ako je spomenuté už v predošlej odpovedi poznáme sa cez 20 rokov z pôsobenia v spevokole. Keď sa náš spevokol rozišiel a viaceré ženy začali chodiť na prechádzky do prírody, naše cesty sa znova spojili. Jeden nápad spievať iný žáner sa ujal a začal rozvíjať. Našu prvú pieseň „Od širokého Dunaja“ som náhodou zachytila v TV, našla som text, melódiu, zaspievala na prechádzke, chytila sa a bolo (Julka). Nebolo to jednoduché, boli sme zvyknuté spievať duchovné piesne, ale naša prvotina sa vydarila, čo potvrdili aj hudobníci. Momentálne sa pripravujeme na predvianočné vystúpenie s vianočnými piesňami.
- Aj napriek tomu, že je prirodzené chcenie byť lepší a profesionálnejší, v prvom rade ide o radosť zo spievania a navyše výskumy už dávno potvrdili, že ľudský hlas má liečivú silu. Máte podobné pocity?
Áno, ide o radosť zo spievania. Keď si človek zaspieva tak od srdca svoju obľúbenú pieseň „všetko sa mu pohojí“, a zabudne na všetko. Je to relax, sebauspokojenie, uvoľnenie. A keď sa dá pri dobrej piesni aj poskočiť, čo viac treba? Myslíme, že naše spievanie, priateľstvo nebola náhoda. Vzniklo viac situácii, ktoré sme nevyhľadávali, neplánovali, boli nám doslova „ponúknuté“.
- Prostredie, v ktorom nacvičujete, je aj prostredím ľudí, ktorí milujú čítanie, preto nemôžem vynechať otázku, prečo aj knihy?
Raz v týždni, pokiaľ sa dá, navštevujeme priestory knižnice na nácviky. Tam sa dozvieme aj o nových vydaniach a takmer nikdy neodchádzame naprázdno. Kto je dlhoročným čitateľom v našej knižnici vie, že každá kniha má v sebe nielen príbeh, ale pomáha rozvíjať aj osobnosť človeka. Nikdy nie sme natoľko múdri, aby sme z prečítanej knihy nečerpali niečo pre seba. Záleží na samotnom čitateľovi akú knihu si vyberie a čo si z nej vyberie.
- Aké piesne spievate?
Piesne, ktoré spievame sú ľudové, väčšinou z nášho regiónu. Niektoré sú upravené do nášho polomského nárečia a niektoré aj doplnené. Nedá sa povedať ani na jednu ľudovú pieseň, že nie je pekná. V piesni sa dá vyžalovať, vie rozveseliť, vie o smútku, sklamaniach... Aj u nás v našej dedine sme odmalička vyrastali s ľudovou piesňou. Žiadna udalosť sa bez ľudovej piesne nezaobišla, či to boli zábavy, svadby a rôzne iné príležitosti, kedy bola možnosť zaspievať si tú našu „polomskú“. Škoda, že v dnešnej modernej dobe ľudové klenoty idú bokom a na starodávne polomské piesne sa zabúda. Nikdy nezabudnem ako pred odchodom na vojnu, ale nielen vtedy „polomskí parobci“ po večeroch na „kockoch“ spievali piesne, pri ktorých vám srdiečko poskočilo. Som rada, že som to mohla zažiť a že mám nádherné spomienky na krásnu mladosť s krásnymi polomskými piesňami. Na záver nášho rozhovoru chceme poďakovať za umožnené priestory knižnice na naše nácviky.
- Ďakujeme Danke, vedúcej knižnice za ústretovosť vo všetkom o čo ju požiadame. Je to jej zásluha, že posunula naše spievanie ďalej. Želáme krásne Vianoce plné lásky a porozumenia všetkým POLOMCOM!
Zhovárala sa D. Červenáková
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).