- V úvode som naznačila, že spievate nielen pre svoje potešenie. Aj napriek veľmi krátkemu obdobiu ako spoločne spievate, ste hojne pozývané - kde všade ste hosťovali?
Veľmi radi si zaspievame aj pre vlastné potešenie, ale keď môžeme svoj spev predniesť a snáď aj potešiť iných, je to naplňujúci pocit, že náš spev má význam. Spievame necelý rok. Nácviky, alebo skôr spievanie v prírode, s ktorým sme začali, nebolo zbytočné. Raz pri návšteve v knižnici medzi rečou sme prehodili, že cvičíme spievanie peknej pesničky, ktorú chystáme na výročnú schôdzu MS. Danka si to chcela vypočuť, páčilo sa jej a hneď prišla prvá ponuka zaspievať na akcii pre deti „Noc s Andersenom". A tak to začalo. V apríli - Valné zhromaždenie MS, máj - beseda pri 72. výročí ukončenia 2. svetovej vojny, máj - Domov dôchodcov Deň matiek, august - schôdza SZTP, september - prehliadka skupín a jednotlivcov v Rožňave na akcii Jednoty dôchodcov, október – Domov dôchodcov - úcta k starším, december - Domov dôchodcov - predvianočný pozdrav.
- Úžasná tvorivá atmosféra, neustále dobrá nálada, vášeň, skupina skvelých žien, ale i uvoľnenie – to vo mne evokuje vždy, keď sa pozriem na známe tváre, ktoré práve otvoria dvere knižnice. Čo pre vás všetky znamená spievanie?
Pre nás spev znamená veľmi veľa. Už odmalička som vystupovala v škole, v zbore pre občianske záležitosti, neskôr v zamestnaní a cez 20 rokov v evanjelickom cirkevnom spevokole (Julka). Spev je balzamom na dušu. Veď človek sa odjakživa utiekal k piesni, či mal radosť, smútok, sklamanie. Pieseň je výborný komunikatívny nástroj pre každú príležitosť.
- Všetko je to o tréningu, hneď na začiatku pri spoločnom rozospievaní pociťujem zo všetkých pozitívnu energiu, kde ju beriete?
Pozitívnu energiu získavame už pri našom stretnutí. Určite každá jedna z nás sa teší na tie ostatné a na nácvik. Je to aj v povahe človeka. Myslíme, že máme veľké šťastie, že sme sa stretli, ako sa hovorí, ženy z „jednej krvnej skupiny.“ Samozrejme, že radi spievame a keď sa nám darí, tešíme sa a posúva nás to ďalej.
- Máte zopár tipov k technike spievania?
Technika spievania? (Smiech...) Nie sme profesionálky, len ženy, ktoré pod odborným vedením spievali cez 20 rokov v cirkevnom spevokole, spievali rady a čo-to sa na nás nalepilo.
- Piesne, ktoré spievate máte textovo pripravené, nevšimla som si však noty. Viem, že je možné naučiť sa pieseň podľa ucha – čiže sa môžem pridať, aj keď nepoznám noty?
Sme samoukovia, i keď nie celkom. Aj keď sme zatiaľ len štyri, musí byť medzi nami jedna, ktorá piesne hľadá, upravuje trebárs do polomského nárečia a keď je pieseň pekná, dotvorí sa ďalší verš a začne sa s nácvikom. To zatiaľ zabezpečuje Julka. Žiadne noty nemáme i keď začať pieseň spamäti nie je ľahké. Kto má hudobný sluch, vie si udržať hlas, ostatné je o nácviku. Pokiaľ spievame dvojhlasne, cvičí Julka s ostatnými základný hlas a keď je to utvrdené, môže, ako tomu hovoríme, odskakovať a tercovať (Julka).
- Ste z rôznych kútov obce, i keď dnes už dôchodkyne, predsa každá iného povolania - čo vás spojilo v skupinové spievanie?
Ako je spomenuté už v predošlej odpovedi poznáme sa cez 20 rokov z pôsobenia v spevokole. Keď sa náš spevokol rozišiel a viaceré ženy začali chodiť na prechádzky do prírody, naše cesty sa znova spojili. Jeden nápad spievať iný žáner sa ujal a začal rozvíjať. Našu prvú pieseň „Od širokého Dunaja“ som náhodou zachytila v TV, našla som text, melódiu, zaspievala na prechádzke, chytila sa a bolo (Julka). Nebolo to jednoduché, boli sme zvyknuté spievať duchovné piesne, ale naša prvotina sa vydarila, čo potvrdili aj hudobníci. Momentálne sa pripravujeme na predvianočné vystúpenie s vianočnými piesňami.
- Aj napriek tomu, že je prirodzené chcenie byť lepší a profesionálnejší, v prvom rade ide o radosť zo spievania a navyše výskumy už dávno potvrdili, že ľudský hlas má liečivú silu. Máte podobné pocity?
Áno, ide o radosť zo spievania. Keď si človek zaspieva tak od srdca svoju obľúbenú pieseň „všetko sa mu pohojí“, a zabudne na všetko. Je to relax, sebauspokojenie, uvoľnenie. A keď sa dá pri dobrej piesni aj poskočiť, čo viac treba? Myslíme, že naše spievanie, priateľstvo nebola náhoda. Vzniklo viac situácii, ktoré sme nevyhľadávali, neplánovali, boli nám doslova „ponúknuté“.
- Prostredie, v ktorom nacvičujete, je aj prostredím ľudí, ktorí milujú čítanie, preto nemôžem vynechať otázku, prečo aj knihy?
Raz v týždni, pokiaľ sa dá, navštevujeme priestory knižnice na nácviky. Tam sa dozvieme aj o nových vydaniach a takmer nikdy neodchádzame naprázdno. Kto je dlhoročným čitateľom v našej knižnici vie, že každá kniha má v sebe nielen príbeh, ale pomáha rozvíjať aj osobnosť človeka. Nikdy nie sme natoľko múdri, aby sme z prečítanej knihy nečerpali niečo pre seba. Záleží na samotnom čitateľovi akú knihu si vyberie a čo si z nej vyberie.
- Aké piesne spievate?
Piesne, ktoré spievame sú ľudové, väčšinou z nášho regiónu. Niektoré sú upravené do nášho polomského nárečia a niektoré aj doplnené. Nedá sa povedať ani na jednu ľudovú pieseň, že nie je pekná. V piesni sa dá vyžalovať, vie rozveseliť, vie o smútku, sklamaniach... Aj u nás v našej dedine sme odmalička vyrastali s ľudovou piesňou. Žiadna udalosť sa bez ľudovej piesne nezaobišla, či to boli zábavy, svadby a rôzne iné príležitosti, kedy bola možnosť zaspievať si tú našu „polomskú“. Škoda, že v dnešnej modernej dobe ľudové klenoty idú bokom a na starodávne polomské piesne sa zabúda. Nikdy nezabudnem ako pred odchodom na vojnu, ale nielen vtedy „polomskí parobci“ po večeroch na „kockoch“ spievali piesne, pri ktorých vám srdiečko poskočilo. Som rada, že som to mohla zažiť a že mám nádherné spomienky na krásnu mladosť s krásnymi polomskými piesňami. Na záver nášho rozhovoru chceme poďakovať za umožnené priestory knižnice na naše nácviky.
- Ďakujeme Danke, vedúcej knižnice za ústretovosť vo všetkom o čo ju požiadame. Je to jej zásluha, že posunula naše spievanie ďalej. Želáme krásne Vianoce plné lásky a porozumenia všetkým POLOMCOM!
Zhovárala sa D. Červenáková
































Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní
Vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Venovala sa prieskumu trhu s sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera. V r. 1844 zamestnávala 60-80 ľudí. Po jej smrti pokračovali v práci v rodinnom podniku jej dcéry a syn.
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale