- V úvode som naznačila, že spievate nielen pre svoje potešenie. Aj napriek veľmi krátkemu obdobiu ako spoločne spievate, ste hojne pozývané - kde všade ste hosťovali?
Veľmi radi si zaspievame aj pre vlastné potešenie, ale keď môžeme svoj spev predniesť a snáď aj potešiť iných, je to naplňujúci pocit, že náš spev má význam. Spievame necelý rok. Nácviky, alebo skôr spievanie v prírode, s ktorým sme začali, nebolo zbytočné. Raz pri návšteve v knižnici medzi rečou sme prehodili, že cvičíme spievanie peknej pesničky, ktorú chystáme na výročnú schôdzu MS. Danka si to chcela vypočuť, páčilo sa jej a hneď prišla prvá ponuka zaspievať na akcii pre deti „Noc s Andersenom". A tak to začalo. V apríli - Valné zhromaždenie MS, máj - beseda pri 72. výročí ukončenia 2. svetovej vojny, máj - Domov dôchodcov Deň matiek, august - schôdza SZTP, september - prehliadka skupín a jednotlivcov v Rožňave na akcii Jednoty dôchodcov, október – Domov dôchodcov - úcta k starším, december - Domov dôchodcov - predvianočný pozdrav.
- Úžasná tvorivá atmosféra, neustále dobrá nálada, vášeň, skupina skvelých žien, ale i uvoľnenie – to vo mne evokuje vždy, keď sa pozriem na známe tváre, ktoré práve otvoria dvere knižnice. Čo pre vás všetky znamená spievanie?
Pre nás spev znamená veľmi veľa. Už odmalička som vystupovala v škole, v zbore pre občianske záležitosti, neskôr v zamestnaní a cez 20 rokov v evanjelickom cirkevnom spevokole (Julka). Spev je balzamom na dušu. Veď človek sa odjakživa utiekal k piesni, či mal radosť, smútok, sklamanie. Pieseň je výborný komunikatívny nástroj pre každú príležitosť.
- Všetko je to o tréningu, hneď na začiatku pri spoločnom rozospievaní pociťujem zo všetkých pozitívnu energiu, kde ju beriete?
Pozitívnu energiu získavame už pri našom stretnutí. Určite každá jedna z nás sa teší na tie ostatné a na nácvik. Je to aj v povahe človeka. Myslíme, že máme veľké šťastie, že sme sa stretli, ako sa hovorí, ženy z „jednej krvnej skupiny.“ Samozrejme, že radi spievame a keď sa nám darí, tešíme sa a posúva nás to ďalej.
- Máte zopár tipov k technike spievania?
Technika spievania? (Smiech...) Nie sme profesionálky, len ženy, ktoré pod odborným vedením spievali cez 20 rokov v cirkevnom spevokole, spievali rady a čo-to sa na nás nalepilo.
- Piesne, ktoré spievate máte textovo pripravené, nevšimla som si však noty. Viem, že je možné naučiť sa pieseň podľa ucha – čiže sa môžem pridať, aj keď nepoznám noty?
Sme samoukovia, i keď nie celkom. Aj keď sme zatiaľ len štyri, musí byť medzi nami jedna, ktorá piesne hľadá, upravuje trebárs do polomského nárečia a keď je pieseň pekná, dotvorí sa ďalší verš a začne sa s nácvikom. To zatiaľ zabezpečuje Julka. Žiadne noty nemáme i keď začať pieseň spamäti nie je ľahké. Kto má hudobný sluch, vie si udržať hlas, ostatné je o nácviku. Pokiaľ spievame dvojhlasne, cvičí Julka s ostatnými základný hlas a keď je to utvrdené, môže, ako tomu hovoríme, odskakovať a tercovať (Julka).
- Ste z rôznych kútov obce, i keď dnes už dôchodkyne, predsa každá iného povolania - čo vás spojilo v skupinové spievanie?
Ako je spomenuté už v predošlej odpovedi poznáme sa cez 20 rokov z pôsobenia v spevokole. Keď sa náš spevokol rozišiel a viaceré ženy začali chodiť na prechádzky do prírody, naše cesty sa znova spojili. Jeden nápad spievať iný žáner sa ujal a začal rozvíjať. Našu prvú pieseň „Od širokého Dunaja“ som náhodou zachytila v TV, našla som text, melódiu, zaspievala na prechádzke, chytila sa a bolo (Julka). Nebolo to jednoduché, boli sme zvyknuté spievať duchovné piesne, ale naša prvotina sa vydarila, čo potvrdili aj hudobníci. Momentálne sa pripravujeme na predvianočné vystúpenie s vianočnými piesňami.
- Aj napriek tomu, že je prirodzené chcenie byť lepší a profesionálnejší, v prvom rade ide o radosť zo spievania a navyše výskumy už dávno potvrdili, že ľudský hlas má liečivú silu. Máte podobné pocity?
Áno, ide o radosť zo spievania. Keď si človek zaspieva tak od srdca svoju obľúbenú pieseň „všetko sa mu pohojí“, a zabudne na všetko. Je to relax, sebauspokojenie, uvoľnenie. A keď sa dá pri dobrej piesni aj poskočiť, čo viac treba? Myslíme, že naše spievanie, priateľstvo nebola náhoda. Vzniklo viac situácii, ktoré sme nevyhľadávali, neplánovali, boli nám doslova „ponúknuté“.
- Prostredie, v ktorom nacvičujete, je aj prostredím ľudí, ktorí milujú čítanie, preto nemôžem vynechať otázku, prečo aj knihy?
Raz v týždni, pokiaľ sa dá, navštevujeme priestory knižnice na nácviky. Tam sa dozvieme aj o nových vydaniach a takmer nikdy neodchádzame naprázdno. Kto je dlhoročným čitateľom v našej knižnici vie, že každá kniha má v sebe nielen príbeh, ale pomáha rozvíjať aj osobnosť človeka. Nikdy nie sme natoľko múdri, aby sme z prečítanej knihy nečerpali niečo pre seba. Záleží na samotnom čitateľovi akú knihu si vyberie a čo si z nej vyberie.
- Aké piesne spievate?
Piesne, ktoré spievame sú ľudové, väčšinou z nášho regiónu. Niektoré sú upravené do nášho polomského nárečia a niektoré aj doplnené. Nedá sa povedať ani na jednu ľudovú pieseň, že nie je pekná. V piesni sa dá vyžalovať, vie rozveseliť, vie o smútku, sklamaniach... Aj u nás v našej dedine sme odmalička vyrastali s ľudovou piesňou. Žiadna udalosť sa bez ľudovej piesne nezaobišla, či to boli zábavy, svadby a rôzne iné príležitosti, kedy bola možnosť zaspievať si tú našu „polomskú“. Škoda, že v dnešnej modernej dobe ľudové klenoty idú bokom a na starodávne polomské piesne sa zabúda. Nikdy nezabudnem ako pred odchodom na vojnu, ale nielen vtedy „polomskí parobci“ po večeroch na „kockoch“ spievali piesne, pri ktorých vám srdiečko poskočilo. Som rada, že som to mohla zažiť a že mám nádherné spomienky na krásnu mladosť s krásnymi polomskými piesňami. Na záver nášho rozhovoru chceme poďakovať za umožnené priestory knižnice na naše nácviky.
- Ďakujeme Danke, vedúcej knižnice za ústretovosť vo všetkom o čo ju požiadame. Je to jej zásluha, že posunula naše spievanie ďalej. Želáme krásne Vianoce plné lásky a porozumenia všetkým POLOMCOM!
Zhovárala sa D. Červenáková
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.