- V úvode som naznačila, že spievate nielen pre svoje potešenie. Aj napriek veľmi krátkemu obdobiu ako spoločne spievate, ste hojne pozývané - kde všade ste hosťovali?
Veľmi radi si zaspievame aj pre vlastné potešenie, ale keď môžeme svoj spev predniesť a snáď aj potešiť iných, je to naplňujúci pocit, že náš spev má význam. Spievame necelý rok. Nácviky, alebo skôr spievanie v prírode, s ktorým sme začali, nebolo zbytočné. Raz pri návšteve v knižnici medzi rečou sme prehodili, že cvičíme spievanie peknej pesničky, ktorú chystáme na výročnú schôdzu MS. Danka si to chcela vypočuť, páčilo sa jej a hneď prišla prvá ponuka zaspievať na akcii pre deti „Noc s Andersenom". A tak to začalo. V apríli - Valné zhromaždenie MS, máj - beseda pri 72. výročí ukončenia 2. svetovej vojny, máj - Domov dôchodcov Deň matiek, august - schôdza SZTP, september - prehliadka skupín a jednotlivcov v Rožňave na akcii Jednoty dôchodcov, október – Domov dôchodcov - úcta k starším, december - Domov dôchodcov - predvianočný pozdrav.
- Úžasná tvorivá atmosféra, neustále dobrá nálada, vášeň, skupina skvelých žien, ale i uvoľnenie – to vo mne evokuje vždy, keď sa pozriem na známe tváre, ktoré práve otvoria dvere knižnice. Čo pre vás všetky znamená spievanie?
Pre nás spev znamená veľmi veľa. Už odmalička som vystupovala v škole, v zbore pre občianske záležitosti, neskôr v zamestnaní a cez 20 rokov v evanjelickom cirkevnom spevokole (Julka). Spev je balzamom na dušu. Veď človek sa odjakživa utiekal k piesni, či mal radosť, smútok, sklamanie. Pieseň je výborný komunikatívny nástroj pre každú príležitosť.
- Všetko je to o tréningu, hneď na začiatku pri spoločnom rozospievaní pociťujem zo všetkých pozitívnu energiu, kde ju beriete?
Pozitívnu energiu získavame už pri našom stretnutí. Určite každá jedna z nás sa teší na tie ostatné a na nácvik. Je to aj v povahe človeka. Myslíme, že máme veľké šťastie, že sme sa stretli, ako sa hovorí, ženy z „jednej krvnej skupiny.“ Samozrejme, že radi spievame a keď sa nám darí, tešíme sa a posúva nás to ďalej.
- Máte zopár tipov k technike spievania?
Technika spievania? (Smiech...) Nie sme profesionálky, len ženy, ktoré pod odborným vedením spievali cez 20 rokov v cirkevnom spevokole, spievali rady a čo-to sa na nás nalepilo.
- Piesne, ktoré spievate máte textovo pripravené, nevšimla som si však noty. Viem, že je možné naučiť sa pieseň podľa ucha – čiže sa môžem pridať, aj keď nepoznám noty?
Sme samoukovia, i keď nie celkom. Aj keď sme zatiaľ len štyri, musí byť medzi nami jedna, ktorá piesne hľadá, upravuje trebárs do polomského nárečia a keď je pieseň pekná, dotvorí sa ďalší verš a začne sa s nácvikom. To zatiaľ zabezpečuje Julka. Žiadne noty nemáme i keď začať pieseň spamäti nie je ľahké. Kto má hudobný sluch, vie si udržať hlas, ostatné je o nácviku. Pokiaľ spievame dvojhlasne, cvičí Julka s ostatnými základný hlas a keď je to utvrdené, môže, ako tomu hovoríme, odskakovať a tercovať (Julka).
- Ste z rôznych kútov obce, i keď dnes už dôchodkyne, predsa každá iného povolania - čo vás spojilo v skupinové spievanie?
Ako je spomenuté už v predošlej odpovedi poznáme sa cez 20 rokov z pôsobenia v spevokole. Keď sa náš spevokol rozišiel a viaceré ženy začali chodiť na prechádzky do prírody, naše cesty sa znova spojili. Jeden nápad spievať iný žáner sa ujal a začal rozvíjať. Našu prvú pieseň „Od širokého Dunaja“ som náhodou zachytila v TV, našla som text, melódiu, zaspievala na prechádzke, chytila sa a bolo (Julka). Nebolo to jednoduché, boli sme zvyknuté spievať duchovné piesne, ale naša prvotina sa vydarila, čo potvrdili aj hudobníci. Momentálne sa pripravujeme na predvianočné vystúpenie s vianočnými piesňami.
- Aj napriek tomu, že je prirodzené chcenie byť lepší a profesionálnejší, v prvom rade ide o radosť zo spievania a navyše výskumy už dávno potvrdili, že ľudský hlas má liečivú silu. Máte podobné pocity?
Áno, ide o radosť zo spievania. Keď si človek zaspieva tak od srdca svoju obľúbenú pieseň „všetko sa mu pohojí“, a zabudne na všetko. Je to relax, sebauspokojenie, uvoľnenie. A keď sa dá pri dobrej piesni aj poskočiť, čo viac treba? Myslíme, že naše spievanie, priateľstvo nebola náhoda. Vzniklo viac situácii, ktoré sme nevyhľadávali, neplánovali, boli nám doslova „ponúknuté“.
- Prostredie, v ktorom nacvičujete, je aj prostredím ľudí, ktorí milujú čítanie, preto nemôžem vynechať otázku, prečo aj knihy?
Raz v týždni, pokiaľ sa dá, navštevujeme priestory knižnice na nácviky. Tam sa dozvieme aj o nových vydaniach a takmer nikdy neodchádzame naprázdno. Kto je dlhoročným čitateľom v našej knižnici vie, že každá kniha má v sebe nielen príbeh, ale pomáha rozvíjať aj osobnosť človeka. Nikdy nie sme natoľko múdri, aby sme z prečítanej knihy nečerpali niečo pre seba. Záleží na samotnom čitateľovi akú knihu si vyberie a čo si z nej vyberie.
- Aké piesne spievate?
Piesne, ktoré spievame sú ľudové, väčšinou z nášho regiónu. Niektoré sú upravené do nášho polomského nárečia a niektoré aj doplnené. Nedá sa povedať ani na jednu ľudovú pieseň, že nie je pekná. V piesni sa dá vyžalovať, vie rozveseliť, vie o smútku, sklamaniach... Aj u nás v našej dedine sme odmalička vyrastali s ľudovou piesňou. Žiadna udalosť sa bez ľudovej piesne nezaobišla, či to boli zábavy, svadby a rôzne iné príležitosti, kedy bola možnosť zaspievať si tú našu „polomskú“. Škoda, že v dnešnej modernej dobe ľudové klenoty idú bokom a na starodávne polomské piesne sa zabúda. Nikdy nezabudnem ako pred odchodom na vojnu, ale nielen vtedy „polomskí parobci“ po večeroch na „kockoch“ spievali piesne, pri ktorých vám srdiečko poskočilo. Som rada, že som to mohla zažiť a že mám nádherné spomienky na krásnu mladosť s krásnymi polomskými piesňami. Na záver nášho rozhovoru chceme poďakovať za umožnené priestory knižnice na naše nácviky.
- Ďakujeme Danke, vedúcej knižnice za ústretovosť vo všetkom o čo ju požiadame. Je to jej zásluha, že posunula naše spievanie ďalej. Želáme krásne Vianoce plné lásky a porozumenia všetkým POLOMCOM!
Zhovárala sa D. Červenáková






























Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.