názvu) vzal som na seba riziko účasti. Nie, čečejovský stredoveký kostolík neohúri rozlohou, je malý, skromný v svojej strohej gotickej architektúre, chudobný svojím chatrným striedmym mobiliárom, ale prebohatý nesmiernou umeleckou hodnotou v odkrytých gotických freskách, ktoré ako prvé pri vstupe padnú do pohľadového poľa účastníka. Nie, nie je tu nádhera ani štítnického chrámu, ani elegancia prepychu Betliara a iných noblesných lokalít Andrášiovskej magnátskej famílie. Táto dedinka mala pohnutú históriu, v období tureckých bojov a stavovských povstaní sa obyvateľstvo scvrklo na štyri poddanské famílie. Tento kostolík to prežil a zachoval sa, akoby chcel manifestovať inerciu oproti všadeprítomnej entropii v čase i ľudskej zlobe či hlúposti historických nekultúrnych periód. Koľko predkov skláňalo tu v pokore s prosbami svoje ustarostené tváre? Toto všetko som vnímal v prostredí stiesnenom hranicou úzkeho chrámu s malými okienkami, hrubými múrmi, ale pritom v atmosfére náchylnej k zamysleniu, prítulnej predovšetkým vďaka melódiám, ktoré vyčarili prítomní umelci na starých nástrojoch v tom, čo sa skrýva pod pojmom stará historická hudba. Nie, nerozumiem jej dobre, ale dávala mi niečo povznášajúce, majúce punc akoby veršov bez konca, pocitu pokory, pocitu očakávania čohosi, alebo intuície, že i ktosi iný je tu so mnou, pri mne, že cítim jeho teplú ruku a ja už trošku uzimený tejto ruky sa držím a odovzdávam. Spomeniem len skladbu, jednu za mnohé ďalšie od Giulia Cacciniho: „Amarilli, mia bella“, aby navodené a vytvorené ovzdušie umocnilo v človeku jeho možné túžby, očakavania či záchvevy z pozadia najhlbších intimít. Akoby v neustálom napätí ešte stále niekoho čakám, až hudba „finitom“ zmĺka a stráca sa vo mne so všetkým étericky neskutočným a predsa existujúcim, vzdialeným a predsa prítomným.

Schádzam do Aleje kráľov, ktorú som už meral pri príchode. Tu stoja stoicky, nepohnute a človek by poeticky povedané apostrofoval čas a zvolal: „vnímam Vás, králi, i to, čo po vás tu zostalo!“ Je ticho, padá skorý súmrak v súkromí vlastného šera i ojedinelé podjesenné listy a nechce sa odísť, akoby som čakal na niečo čo nepríde, akoby po melódiách zostalo niečo nedopovedané, či zamlčané a celkom mimovoľne prichádzajú z podvedomia verše európskeho básnika z 19. storočia, Roberta Browninga, ktoré už neviem presne artikulovať pre vlastnú „nepamäť“ a znejú asi takto: „Šťastný, kto plný pohár nedopije do dna, kto krásny román nedočíta, kto vie sa rozlúčiť s ním, tak, ako ja sa s Tebou rozlúčim.“ (Samozrejme nechcem sa s týmito citovanými veršami celkom stotožniť, ani sa im celkom poddať a Žigmund Luxemburský s kolekciou svojich kráľovských partnerov v Aleji kráľov mlčiac akoby súhlasili so mnou a dávali mi za pravdu.)

Ako neodborník v odbore hudby, dojatý jej emocionalitou v gotickom prostredí čečejovského chrámu, želal by som si, aby s podobným zámerom vkročila i do západnejších lokalít gemerského regiónu, kde má Gotická cesta tiež svoj domov. Môj skôr osobne prežívajúci pocitový príspevok žije v osídlach starej hudby v tomto historickom prostredí - vďaka patrí všetkým a na akejkoľvek úrovni, ktorí sa na tomto podujatí akýmkoľvek spôsobom zúčastnili. Osobne musím priznať, že to bola Marta Mikitová, ktorej články ma podnietili, až vyprovokovali napísať pár viet z pohľadu hudobného neodborníka - plebejca.

Miro Ďurinda, Košice