Za bohatej účasti verejnosti 
Majú už niekoľkoročné skúsenosti. Niet sa čo čudovať, keď v minulom mesiaci slávili storočnicu existencie požiarneho zboru v Slavošovciach. Podobne tomu bolo na predošlých ročníkoch, čo zvládli úspešne, dokázali sa postarať aj o koncerty v podzemí Slavošovského tunela. To nakoniec vyjadril aj populárny spevák a hudobník Peter Nagy v Austrálii, kde sa vyjadril o príjemnom prostredí, výbornej akustike, ale aj o bezpečnosti, ktorú vytvorili usporiadatelia. Na takýchto koncertoch sa zúčastňovala skoro štyristovka návštevníkov, najmä z radov mladých. O takéto podujatie skupiny Metalinda však v tomto roku návštevníci prišli. Svoje predviedol 48 hodín pred začiatkom koncertu úradný zákaz. A tak mnohí návštevníci obdivujúci koncert v podzemí, ktorý sa tu konal nielen ako prvý na Slovensku, ale aj v Európe, nešetrili sklamaním, ale aj vyjadrením na adresu dotyčných. Nemožno to ale povedať na organizátorov podujatia, Lesné družstvo Slavošovce a autora takejto hodnotnej myšlienky, p. Rudolf Pažítku st. Ich zásluhou sa získané prostriedky cestou Košického samosprávneho kraja niekoľkonásobne vrátili aj cestou projektu TERRA INCOGNITA. Možno práve toto ležalo niekomu v očiach. Sme už takí, že často hádžeme polienka pod nohy tomu, kto je úspešný.
Počas celého dňa bolo o návštevníkov postarané, podával sa výborný guláš, kapustnica, ale aj ďalšie špeciality vo vytvorených stánkoch. Zaujímavé bolo aj pripravené podujatie v dopoludnajších hodinách, venované žiakom MŠ a ZŠ celého obvodu, ktoré organizátori pre nich bezplatne zabezpečili. Nehovoriac ani o predaji zmrzliny a občerstvujúcich nápojov. Už tradične sa mohli najmladší povoziť na koníkoch z farmy pani Z. Vojtovej z Rochoviec, alebo zmeniť svoju tvár odborným pomaľovaním. Naši hasiči na úvod pripravili v areáli ukážku požiarneho zásahu, čo bolo dokumentované aj počas celého dňa, prítomnosťou vozidiel a požiarnej techniky. Zabezpečovali nielen bezpečnosť parkujúcich vozidiel. Bolo tu aj stanovište mikrobusu, zabezpečeného obcou Slavošovce, prevážajúceho návštevníkov do areálu tunela pod Homôlkou, počas výstavby tunela nazývaného Dolina. O 11,00 hod. sa k žiakom a mládeži prihovorili herci rožňavského divadla ACTORES predstavením „Lindolina a Valentína“.
Vybudovanie a vybavenie areálu, či už rozprávkovými hríbmi, hojdačkami, motivačným vláčikom a vozňami, kde si bolo možné posedieť, ohniskami, krbmi, vstupnou bránou do tunela, to všetko aj veľkými drevenými samorastami vytvoril z prostriedkov KSK, ale aj zdrojov Lesného družstva umelecký rezbár p. Pažitka junior.
Budovanie areálu začal v rokoch 1995 – 2011 Obecný úrad Slavošovce a jeho poslanci. V rokoch 2012 do prítomnosti areál a odbornú sanáciu vstupu do tunela, nové bezpečné schody, úpravu jadra tunelovej rúry pre koncerty v podzemí realizovalo Lesné družstvo podľa projektu vedúceho Lesnej spoločnosti, firmami zabezpečujúcimi odborné práce. V súčasnosti Obecný úrad Slavošovce v spolupráci s VŠT v Košiciach pripravuje štúdiu tunela osvetlením, založenom na moderných technických poznatkoch. Ich zdrojom má byť vzduch prúdiaci tunelom, ktorý prirodzenou cestou zabezpečoval odvzdušnenie tunela prúdiacim vzduchom, vyúsťujúcim výstupom z tunela na Slavošovskej strane.
Tunel pod Homôlkou bol pôvodne budovaný ako súčasť stavby železnice „Gemerské spojky“. Jeho dĺžka podľa oficiálnych zdrojov SŽ je 2 400 m, výška tunelovej rúry 6 m a šírka 5,5 m. Stavba železnice bola potrebná po rozhodnutí Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže, keď územie Štítnickej doliny zostalo odtrhnuté od Slovenska. Tunel je vzácnou technickou a ukážkovou stavbou, jeho zachovanie aj takýmito podujatiami svedčí o tom, že aj keď ním ešte neprešiel vlak, nezabúdame. Tunel je spojnicou dvoch krajov, spája však nielen ľudí, ale aj ich srdcia. Pre organizátorov jeho záchrany, Obecný úrad Slavošovce, ale aj Mikroregión Štítnická Dolina a Magnezit je nielen srdcovou záležitosťou, ale aj záväzkom do budúcna. Každoročne sa v polovici tunela na Mikuláša stretávajú starostova susediacich dolín, aby hodnotili aký bol uplynulý rok. Aj keď tunelom ešte nikdy neprešiel vlak, prechádzajú ním ľudia, obdivujú jeho 
inžinierov, staviteľov a robotníkov stavby, ktorí môžu byť vzorom pre súčasných budovateľov tunelov na Slovensku. Za uplynulých 71 rokov však o túto ukážku nikto z kompetentných neprejavil záujem. Podobne by bolo možné hovoriť aj o malom tuneli nad Magnezitovcami a vynikajúcom diele, Magnezitovskom viadukte, kde žiaľ zub času vykonáva svoje a keď sa včas nezobudíme, prídeme aj o tieto turistami vyhľadávané skvosty nášho stavebníctva. Aj o tomto hovorili na podujatí prítomní, p. primátorka mesta Revúca, poslankyňa B. Bystrického kraja MVDr. E. Cireňová a starosta obce Slavošovce Ing. Štefan Bašták, poslanec KSK o krokoch potrebných urobiť do budúcna.
Slavošovským tunelom ročne prechádzajú stovky návštevníkov, turistov, milovníkov železníc zo Slovenska, Českej republiky, ale aj susediacich štátov Európskej Únie. Prichádzajú vyznačenou trasou do tunela, mnohí pokračujú smerom na Revúcu, prípadne cez Jelšavu ďalej na stredné Slovensko za krásami nášho Slovenska. Medzi nimi aj v tomto roku boli návštevníci z USA, Francúzska. Prechod je vyznačený ako cykloturistická trasa. Nešetria slovami uznania a obdivu, vracajú sa často na miesta kde už boli, informujú sa na Obecnom úrade, aj počas návštevy rodného domu spisovateľa a kráľa Slovenskej rozprávky Pavla Emanuela Dobšinského.
Ak by sme nedokázali zachovať odkaz pracovitých rúk našich predkov, otcov, inžinierov a robotníkov, upadli by sme tak ako v minulosti do zabudnutia. Zachovajme a zveľaďujme si tento technický artefakt, ktorý sme zdedili a je na nás, ako ho budeme zveľaďovať, aj podujatiami hudobných a populárnych koncertov, ktorý sa predstavil už 3. ročníkom, nepodliehajme eufórii, aj v prítomnosti mnohí „ctižiadostiví“, ktorým nie je daná veľkosť budovateľa, prisvojujú si aspoň velikášstvo ničiteľa. Pripomína to aj v dnešnom svetovom kolobehu z histórie známeho Herostratesa, ktorý v túžbe po nesmrteľnosti zapálil veľkolepý chrám bohyne Diany v Efeze, čo je klasickým typom ľudí tohto druhu. Vážme si trvalé hodnoty, ktoré sme zdedili, neznižujme sa k tomu, aby sme ničili to, čo naši predkovia vytvorili, vrátane nášho tunela.
PedDr. Milan Sajenko
Fotografie: Mgr. Michal Terrai
[cincopa AIKA36c20YtF]
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.