Majú už niekoľkoročné skúsenosti. Niet sa čo čudovať, keď v minulom mesiaci slávili storočnicu existencie požiarneho zboru v Slavošovciach. Podobne tomu bolo na predošlých ročníkoch, čo zvládli úspešne, dokázali sa postarať aj o koncerty v podzemí Slavošovského tunela. To nakoniec vyjadril aj populárny spevák a hudobník Peter Nagy v Austrálii, kde sa vyjadril o príjemnom prostredí, výbornej akustike, ale aj o bezpečnosti, ktorú vytvorili usporiadatelia. Na takýchto koncertoch sa zúčastňovala skoro štyristovka návštevníkov, najmä z radov mladých. O takéto podujatie skupiny Metalinda však v tomto roku návštevníci prišli. Svoje predviedol 48 hodín pred začiatkom koncertu úradný zákaz. A tak mnohí návštevníci obdivujúci koncert v podzemí, ktorý sa tu konal nielen ako prvý na Slovensku, ale aj v Európe, nešetrili sklamaním, ale aj vyjadrením na adresu dotyčných. Nemožno to ale povedať na organizátorov podujatia, Lesné družstvo Slavošovce a autora takejto hodnotnej myšlienky, p. Rudolf Pažítku st. Ich zásluhou sa získané prostriedky cestou Košického samosprávneho kraja niekoľkonásobne vrátili aj cestou projektu TERRA INCOGNITA. Možno práve toto ležalo niekomu v očiach. Sme už takí, že často hádžeme polienka pod nohy tomu, kto je úspešný.
Počas celého dňa bolo o návštevníkov postarané, podával sa výborný guláš, kapustnica, ale aj ďalšie špeciality vo vytvorených stánkoch. Zaujímavé bolo aj pripravené podujatie v dopoludnajších hodinách, venované žiakom MŠ a ZŠ celého obvodu, ktoré organizátori pre nich bezplatne zabezpečili. Nehovoriac ani o predaji zmrzliny a občerstvujúcich nápojov. Už tradične sa mohli najmladší povoziť na koníkoch z farmy pani Z. Vojtovej z Rochoviec, alebo zmeniť svoju tvár odborným pomaľovaním. Naši hasiči na úvod pripravili v areáli ukážku požiarneho zásahu, čo bolo dokumentované aj počas celého dňa, prítomnosťou vozidiel a požiarnej techniky. Zabezpečovali nielen bezpečnosť parkujúcich vozidiel. Bolo tu aj stanovište mikrobusu, zabezpečeného obcou Slavošovce, prevážajúceho návštevníkov do areálu tunela pod Homôlkou, počas výstavby tunela nazývaného Dolina. O 11,00 hod. sa k žiakom a mládeži prihovorili herci rožňavského divadla ACTORES predstavením „Lindolina a Valentína“.
Vybudovanie a vybavenie areálu, či už rozprávkovými hríbmi, hojdačkami, motivačným vláčikom a vozňami, kde si bolo možné posedieť, ohniskami, krbmi, vstupnou bránou do tunela, to všetko aj veľkými drevenými samorastami vytvoril z prostriedkov KSK, ale aj zdrojov Lesného družstva umelecký rezbár p. Pažitka junior.
Budovanie areálu začal v rokoch 1995 – 2011 Obecný úrad Slavošovce a jeho poslanci. V rokoch 2012 do prítomnosti areál a odbornú sanáciu vstupu do tunela, nové bezpečné schody, úpravu jadra tunelovej rúry pre koncerty v podzemí realizovalo Lesné družstvo podľa projektu vedúceho Lesnej spoločnosti, firmami zabezpečujúcimi odborné práce. V súčasnosti Obecný úrad Slavošovce v spolupráci s VŠT v Košiciach pripravuje štúdiu tunela osvetlením, založenom na moderných technických poznatkoch. Ich zdrojom má byť vzduch prúdiaci tunelom, ktorý prirodzenou cestou zabezpečoval odvzdušnenie tunela prúdiacim vzduchom, vyúsťujúcim výstupom z tunela na Slavošovskej strane.
Tunel pod Homôlkou bol pôvodne budovaný ako súčasť stavby železnice „Gemerské spojky“. Jeho dĺžka podľa oficiálnych zdrojov SŽ je 2 400 m, výška tunelovej rúry 6 m a šírka 5,5 m. Stavba železnice bola potrebná po rozhodnutí Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže, keď územie Štítnickej doliny zostalo odtrhnuté od Slovenska. Tunel je vzácnou technickou a ukážkovou stavbou, jeho zachovanie aj takýmito podujatiami svedčí o tom, že aj keď ním ešte neprešiel vlak, nezabúdame. Tunel je spojnicou dvoch krajov, spája však nielen ľudí, ale aj ich srdcia. Pre organizátorov jeho záchrany, Obecný úrad Slavošovce, ale aj Mikroregión Štítnická Dolina a Magnezit je nielen srdcovou záležitosťou, ale aj záväzkom do budúcna. Každoročne sa v polovici tunela na Mikuláša stretávajú starostova susediacich dolín, aby hodnotili aký bol uplynulý rok. Aj keď tunelom ešte nikdy neprešiel vlak, prechádzajú ním ľudia, obdivujú jeho
inžinierov, staviteľov a robotníkov stavby, ktorí môžu byť vzorom pre súčasných budovateľov tunelov na Slovensku. Za uplynulých 71 rokov však o túto ukážku nikto z kompetentných neprejavil záujem. Podobne by bolo možné hovoriť aj o malom tuneli nad Magnezitovcami a vynikajúcom diele, Magnezitovskom viadukte, kde žiaľ zub času vykonáva svoje a keď sa včas nezobudíme, prídeme aj o tieto turistami vyhľadávané skvosty nášho stavebníctva. Aj o tomto hovorili na podujatí prítomní, p. primátorka mesta Revúca, poslankyňa B. Bystrického kraja MVDr. E. Cireňová a starosta obce Slavošovce Ing. Štefan Bašták, poslanec KSK o krokoch potrebných urobiť do budúcna.
Slavošovským tunelom ročne prechádzajú stovky návštevníkov, turistov, milovníkov železníc zo Slovenska, Českej republiky, ale aj susediacich štátov Európskej Únie. Prichádzajú vyznačenou trasou do tunela, mnohí pokračujú smerom na Revúcu, prípadne cez Jelšavu ďalej na stredné Slovensko za krásami nášho Slovenska. Medzi nimi aj v tomto roku boli návštevníci z USA, Francúzska. Prechod je vyznačený ako cykloturistická trasa. Nešetria slovami uznania a obdivu, vracajú sa často na miesta kde už boli, informujú sa na Obecnom úrade, aj počas návštevy rodného domu spisovateľa a kráľa Slovenskej rozprávky Pavla Emanuela Dobšinského.
Ak by sme nedokázali zachovať odkaz pracovitých rúk našich predkov, otcov, inžinierov a robotníkov, upadli by sme tak ako v minulosti do zabudnutia. Zachovajme a zveľaďujme si tento technický artefakt, ktorý sme zdedili a je na nás, ako ho budeme zveľaďovať, aj podujatiami hudobných a populárnych koncertov, ktorý sa predstavil už 3. ročníkom, nepodliehajme eufórii, aj v prítomnosti mnohí „ctižiadostiví“, ktorým nie je daná veľkosť budovateľa, prisvojujú si aspoň velikášstvo ničiteľa. Pripomína to aj v dnešnom svetovom kolobehu z histórie známeho Herostratesa, ktorý v túžbe po nesmrteľnosti zapálil veľkolepý chrám bohyne Diany v Efeze, čo je klasickým typom ľudí tohto druhu. Vážme si trvalé hodnoty, ktoré sme zdedili, neznižujme sa k tomu, aby sme ničili to, čo naši predkovia vytvorili, vrátane nášho tunela.
PedDr. Milan Sajenko
Fotografie: Mgr. Michal Terrai
[cincopa AIKA36c20YtF]
{jcomments on}
































Za bohatej účasti verejnosti
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).