„Etnografické výskumy v teréne, predovšetkým v obci Sušany, som uskutočnila v rokoch 1978 až 1979 a neskôr som na téme pracovala takmer 40 rokov, hlavne na rozsiahlej akvizícii hrnčiny pochádzajúcej z tohto regiónu. Pri absencii publikácie s tematikou tradičného ľudového hrnčiarstva v tomto hrnčiarskom regióne, ako významného nositeľa kultúrneho dedičstva, je kniha prvým pokusom o túto nápravu“, vysvetľuje Oľga Bodorová.

V knihe „Hrnčiarstvo v Suchánskej doline“ sa venujeme jednak histórii hrnčiarstva, technológii, a to od nálezísk hliny až po jej spracovanie, tvarovanie výrobkov, zaujímavým archaickým typom hrnčiarskych pecí, vypaľovaniu v dvoch typoch pecí, jednak vo veľkých tunelových peciach a v malých jarmočných peciach, tvarosloviu výrobkov a výtvarnému prejavu, kde dominuje ako špecifický dekoračný prvok veľkoplošná hnedá vlnovka, umiestnená na hrdlách nádob. Samostatná časť knihy je venovaná pozoruhodnému a nezvyčajnému pomenovaniu jednotlivých druhov kuchynského riadu (spuštejkt, pouposeďen, poseďen, babšaňík, ourtňik, hlaveňík...). Zaujímavé, doposiaľ nepublikované a neznáme, sú aj spôsoby predaja, ako geografické rozšírenie predajných miest, ktoré najmä v 18. - 19. storočí smerovalo na juh od regiónu, na Dolnú zem, ktorú zhodne hrnčiari v Suchánskej doline nazývali Mezjév. Cenné sú aj prvýkrát zverejnené jednotlivé miesta predaja na území vzdialenom približne 300 až 400 kilometrov od regiónu, ktoré boli počas troch storočí intenzívne zásobované touto hrnčiarskou produkciou. Na Dolnej zemi na odbyt išli najmä rozmerné hrnce, to znamená bežný kuchynský riad, ktorý mal jedinečnú vlastnosť a bola ňou ohňovzdornosť gemersko-malohontskej hrnčiny, ktorá tu absentovala. Osobitná kapitola knihy je venovaná, na tú dobu, významnej keramickej manufaktúre v Pondelku, dnes Hrnčiarska Ves, kde v rokoch 1769 - 1812 fungovala keramická výroba fajansy, určená pre vyššie a stredné sociálne vrstvy obyvateľov. Čitateľovu pozornosť si zaslúži aj dialektologický slovník nárečia Suchánskej doliny. Obrazovú časť knihy reprezentuje výber 219 fotografií, najcharakteristickejších druhov hrnčiarskych výrobkov, ktoré sú v knižnej podobe publikované prvýkrát. Medzi cenné zábery radíme aj dobové fotografie predaja výrobkov na trhoch a jarmokoch, doposiaľ nepublikované kresby technologických procesov hrnčiarskej výroby a ukážka dvoch typov hrnčiarskych pecí.

Hrnčiari, ako nositelia tohto tradičného remesla, boli všestrannými osobnosťami, bez profesionálnej kvalifikácie, ale v intenciách uchovania tradícií oplývali vysokou dávkou zodpovednosti. Aj tento druh remeselnej výroby sa dedil z generácie na generáciu bez sprostredkovania písma, až kým hrnčiar - učeň nedospel do štádia majstra a postupného osamostatnenia sa. Zemepisne sa publikácia orientuje na lokality, kde hrnčiarstvo fungovalo ešte v 19. storočí a vynímalo sa nad všetky druhy tradičných remesiel.

Hrnčina, pochádzajúca z bývalých gemersko-malohontských dielní, bola známa na rozsiahlom teritóriu bývalého Uhorska, či Rakúsko – Uhorska (Slovensko, dnešné Maďarsko, Rumunsko, Srbsko, Ukrajina, Poľsko a v 19. storočí aj Rakúsko). Zachovaný zbierkový fond gemersko-malohontskej hrnčiny v našich, ako aj zahraničných múzeách východnej Európy, je rozsiahly a diferencovaný. Cenným svedectvom o tomto poznatku je zastúpenie keramickej produkcie na rozsiahlom území, ktorého genézu treba hľadať takmer v každom múzeu juhovýchodnej Európy. Takto môžeme hrnčinu z bývalej stolice objaviť nielen na Slovensku, ale aj v mnohých múzeách v zahraničí.

Pre keramické výrobky je charakteristická krátka životnosť, ktorá bola dôvodom ich častého reprodukčného procesu. V tradičnej kultúre vidieka v nedávnej minulosti, v priebehu 18. až po začiatok 20. storočia, znamenali tieto opakujúce sa intervaly krátkej životnosti hrnčiarskeho tovaru stabilnú prosperitu výrobcom, pre ktorých bolo hrnčiarstvo častokrát jediným zdrojom obživy. Toto tvrdenie sa zvlášť vzťahuje na hrnčiarske produkty, ktoré sa v obciach, v ktorých sa výskum realizoval, nachádzajú ojedinele. Už v počiatkoch založenia Gemersko-malohontského múzea v roku 1882, boli v ňom zastúpené aj zbierky hrnčiny. Dnes, najmä po akvizíciách počas posledných 45 rokov, patrí fond gemersko-malohontskej keramiky k jedným z najpočetnejších fondov na Slovensku. Z hľadiska lokalít sú v múzeu zastúpené hrnčiarske obce Šivetice, Držkovce, Sušany, Pondelok, Veľká Suchá, Hrnčiarske Zalužany, Rimavská Sobota, Padarovce, Ožďany, Veľké Teriakovce, Meliata, Licince, Strelnice, ako aj keramika mestských hrnčiarskych dielní v Rimavskej Sobote, Muráni a Rožňave. Je potešujúce, že v roku 2019 múzeum do svojich zbierok získalo kolekciu hrnčiny zo Suchánskej doliny od akademického sochára Mariána Polonského.

Hrnčiarstvo, a všeobecne výrobky z hliny, bolo jedným z najdôležitejších druhov remeselnej domácej výroby v tejto časti stolice. „Remeslo vykresľujem na pozadí nedávnej minulosti, keď hrnčiarske produkty so značkou gemerská hrnčina, boli nenahraditeľným sortimentom v širokom kontexte juhovýchodnej Európy. V súčasnosti je v regióne tento druh výroby prakticky na zániku. Malé svetielko však stále svieti pri dvoch keramičkách, ktorými sú Danka Bakšová a Pavlína Kortišová“, utešuje Oľga Bodorová. Okrem uvedených hrnčiarok, ku kompletnosti keramickej tvorby patrí aj tvorba akademického sochára Ondreja Priatka (1947), ktorý sa narodil v Sušanoch a celý svoj profesijný život sa venoval keramickej tvorbe.

S istým rizikom neúplnosti publikácia prezentuje problematiku hrnčiarstva v Suchánskej doline od jeho vzniku po súčasnosť. Rozsiahly fenomén, známy pod pojmom gemersko-malohontské hrnčiarstvo, nielen hrnčina ako výsledný produkt, si zaslúži oveľa väčší priestor, aký mu venuje vydaná publikácia. V knižnej forme uchované tradičné prejavy hrnčiarskej výroby, ako jedno z charakteristických zamestnaní ľudu, sú spomienkou na generácie minulé a darom pre budúce generácie. „Dúfam, že pre múzejníkov sa publikácia stane pomôckou pri jej identifikácii. Sen, vydať túto publikáciu, sa splnil. Vďaka všetkým, ktorí prispeli na jej vydanie, čo i len malou čiastkou“, na záver dodáva autorka publikácie.

O. B.