V rámci Dní obce Muráň a pri príležitosti 740. výročia prvej písomnej zmienky o hrade a 690. výročia o obci sa dňa 17. septembra 2011 v informačnom stredisku Národného parku Muránska planina stretli priatelia a milovníci regionálnych dejín. muránskej histórie nás neúnavne a za pomoci videoprojekcie oboznamoval s množstvom historických údajov. Pre krátkosť času a rozsiahlu tému, ktorá by si žiadala samostatný seminár, sa toto stretnutie po poldruha hodine skončilo podpisovaním jeho kníh. Je teraz len na nás čitateľoch, aby sme si tieto vzácne knihy pána Hlodáka prečítali a zamysleli sa nad dejinami muránskeho regiónu. Nad dejinami, ktoré fascinujú aj súčasníkov a ukazujú, že tento kraj mal v histórii Slovenska významné postavenie.
O histórii Muráňa som od autora Pavla Hlodáka prečítal všetky knihy a samozrejme aj poslednú Dobytie Muráňa,
ešte pred týmto stretnutím. Ako predchádzajúce, aj nová kniha ma preniesla do dávnej doby, dozvedel som sa nové skutočnosti, zložitosť žitia v dávnych časoch, úroveň myslenia ľudí a ich majstrovstvo, ktoré sa zachovalo až do dnešných čias. Zároveň je v knihe zachytená jedna z najkrajších častí prírody na Slovensku – Muránska planina, v ktorej sa hrad Muráň nachádza. Muránska planina – jej príroda a bohatá história ma zaujímali od mladosti. No len vtedy, keď človek vkročí na Muránsky hrad obklopený horami a nádhernými výhľadmi, zacíti úctu k prírode a zároveň si uvedomí silu ľudskej mysle a vynaliezavosti. Hrad aj celá príroda pôsobí nedobytne, človek si uvedomuje svoju malosť voči prírode, no pohľad na zvyšky hradieb ho presvedčia o sile človeka.
Aj preto je dôležité aby sme vedeli o svojej minulosti čo najviac, aby sme poznali ľudí, ktorí ju tvorili. Veľmi si vážim ľudí, ktorí túto minulosť otvárajú a snažia sa, aby sa o nej dozvedeli aj ostatní. Možno po prečítaní knihy Dobytie Muráňa sa niektorí čitatelia vyberú obdivovať prírodu a zároveň sa v mysli zahĺbia do dávnej histórie. Kniha im v tom určite napomôže.
Tento článok som napísal, aby som vyjadril obdiv nesmiernej tvorivosti, húževnatosti, osobnej obetavosti a finančnej angažovanosti Ing. Pavla Hlodáka a aby som objasnil zložitosť doby dávno minulej, no z ktorej sa môžeme poučiť aj dnes. Veď stále platí, kto si neváži minulosť, nezaslúži si budúcnosť. Autorovi želám mnoho zdravia a tvorivých síl, aby nám aj v budúcnosti jeho nové knihy priniesli toľko poučenia a hrdosti ako tie, ktoré už pre nás napísal.
Peter Matiaš
{gallery}kultura/kniha/hodak/1{/gallery}
Poznámka redakcie
Pavol Hlodák je rodákom z Muráňa, no v súčasnosti žije so svojou rodinou v Kalinove. Svoju rodnú dedinu má však stále v srdci a spomína ju aj vo všetkých svojich knihách, ktoré doteraz napísal. Za svoju publikačnú činnosť a za výnimočný prínos v oblasti regionálnej literatúry a publicistiky dostal v roku 2010 cenu Kvet kultúry a umenia, ktorú udeľuje Banskobystrický samosprávny kraj. Cenu starostu obce Muráň získal za spracovanie a vydanie knižnej publikácie Muránska kamenina (2001). Pracuje v Lučenci vo firme na výrobu keramických obkladov a dlažieb Novoker. Z tohto prostredia vzišli aj jeho knižné publikácie Hliny a glazúry v keramickej praxi (1993), Praktická technológia keramiky(1998) a Muránska kamenina - manufaktúra na výrobu keramiky. Dejinám Muráňa, histórii Muránskeho hradu a osudom jeho vlastníkov sú venované publikácie: Panstvo Muráň – hospodárske dejiny (2006), Muránsky hrad a jeho páni (2007), Šľachtický rod Séčiovcov (2008), Šľachtické rody Koháry a Coburg (2009), Dobytie Muráňa (2011).
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.