V rámci Dní obce Muráň a pri príležitosti 740. výročia prvej písomnej zmienky o hrade a 690. výročia o obci sa dňa 17. septembra 2011 v informačnom stredisku Národného parku Muránska planina stretli priatelia a milovníci regionálnych dejín. muránskej histórie nás neúnavne a za pomoci videoprojekcie oboznamoval s množstvom historických údajov. Pre krátkosť času a rozsiahlu tému, ktorá by si žiadala samostatný seminár, sa toto stretnutie po poldruha hodine skončilo podpisovaním jeho kníh. Je teraz len na nás čitateľoch, aby sme si tieto vzácne knihy pána Hlodáka prečítali a zamysleli sa nad dejinami muránskeho regiónu. Nad dejinami, ktoré fascinujú aj súčasníkov a ukazujú, že tento kraj mal v histórii Slovenska významné postavenie.
O histórii Muráňa som od autora Pavla Hlodáka prečítal všetky knihy a samozrejme aj poslednú Dobytie Muráňa,
ešte pred týmto stretnutím. Ako predchádzajúce, aj nová kniha ma preniesla do dávnej doby, dozvedel som sa nové skutočnosti, zložitosť žitia v dávnych časoch, úroveň myslenia ľudí a ich majstrovstvo, ktoré sa zachovalo až do dnešných čias. Zároveň je v knihe zachytená jedna z najkrajších častí prírody na Slovensku – Muránska planina, v ktorej sa hrad Muráň nachádza. Muránska planina – jej príroda a bohatá história ma zaujímali od mladosti. No len vtedy, keď človek vkročí na Muránsky hrad obklopený horami a nádhernými výhľadmi, zacíti úctu k prírode a zároveň si uvedomí silu ľudskej mysle a vynaliezavosti. Hrad aj celá príroda pôsobí nedobytne, človek si uvedomuje svoju malosť voči prírode, no pohľad na zvyšky hradieb ho presvedčia o sile človeka.
Aj preto je dôležité aby sme vedeli o svojej minulosti čo najviac, aby sme poznali ľudí, ktorí ju tvorili. Veľmi si vážim ľudí, ktorí túto minulosť otvárajú a snažia sa, aby sa o nej dozvedeli aj ostatní. Možno po prečítaní knihy Dobytie Muráňa sa niektorí čitatelia vyberú obdivovať prírodu a zároveň sa v mysli zahĺbia do dávnej histórie. Kniha im v tom určite napomôže.
Tento článok som napísal, aby som vyjadril obdiv nesmiernej tvorivosti, húževnatosti, osobnej obetavosti a finančnej angažovanosti Ing. Pavla Hlodáka a aby som objasnil zložitosť doby dávno minulej, no z ktorej sa môžeme poučiť aj dnes. Veď stále platí, kto si neváži minulosť, nezaslúži si budúcnosť. Autorovi želám mnoho zdravia a tvorivých síl, aby nám aj v budúcnosti jeho nové knihy priniesli toľko poučenia a hrdosti ako tie, ktoré už pre nás napísal.
Peter Matiaš
{gallery}kultura/kniha/hodak/1{/gallery}
Poznámka redakcie
Pavol Hlodák je rodákom z Muráňa, no v súčasnosti žije so svojou rodinou v Kalinove. Svoju rodnú dedinu má však stále v srdci a spomína ju aj vo všetkých svojich knihách, ktoré doteraz napísal. Za svoju publikačnú činnosť a za výnimočný prínos v oblasti regionálnej literatúry a publicistiky dostal v roku 2010 cenu Kvet kultúry a umenia, ktorú udeľuje Banskobystrický samosprávny kraj. Cenu starostu obce Muráň získal za spracovanie a vydanie knižnej publikácie Muránska kamenina (2001). Pracuje v Lučenci vo firme na výrobu keramických obkladov a dlažieb Novoker. Z tohto prostredia vzišli aj jeho knižné publikácie Hliny a glazúry v keramickej praxi (1993), Praktická technológia keramiky(1998) a Muránska kamenina - manufaktúra na výrobu keramiky. Dejinám Muráňa, histórii Muránskeho hradu a osudom jeho vlastníkov sú venované publikácie: Panstvo Muráň – hospodárske dejiny (2006), Muránsky hrad a jeho páni (2007), Šľachtický rod Séčiovcov (2008), Šľachtické rody Koháry a Coburg (2009), Dobytie Muráňa (2011).
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.