Aby si ešte užila sladkého detstva, kým sa vyberie na dlhú púť medzi ľudí, dodá teatrológ, kritik a dramaturg Ľubo Šárik. Kniha je pokrstená, autorke nezostáva nič iné, iba prijať gratulácie priateľov a malou autogramiádou sa poďakovať za priazeň a podporu.
Príjemný večer ľudí, ktorí majú blízko k umeniu, vrcholí premietaním filmov z dielní mladých vysokoškolákov – budúcich režisérov, kameramanov, filmárov a divadelníkov.
Končí sa príjemne strávený čas, ktorý sa dnes nehnal míľovými krokmi, ktorý postál, zamyslel sa a možno sa aj trošku usmial.

(hm)

Vieme, kto je Marta Hlušíková?

Marta Hlušíková je slovenská spisovateľka známa svojou tvorbou najmä deťom i mládeži. Pochádza z Trenčína. Mesto pod starodávnym hradom Matúša Čáka bolo jej domovom až do roku 1971. Tu navštevovala základnú školu a Strednú všeobecnovzdelávaciu školu, dnešné Gymnázium Ľ. Štúra. Od roku 1971 do roku 1976 bola poslucháčkou Filozofickej fakulty UK v Bratislave, odbor slovenský jazyk – latinčina. Rada si na toto obdobie spomína: „Som šťastná, že som chodila po chodbách, ktoré inšpirovali človeka už len svojou atmosférou.“ V rokoch 1976-1977 zakotvila v meste pod Zoborom. Tu sa aj vydala a spolu s manželom sa usadili v Banskej Štiavnici. V malebnom kraji pod Sitnom strávili päť rokov, ona ako triedna profesorka Strednej školy pre pracujúcich pri Lesnom odbornom učilišti. Keď sa im narodil syn a potom dcéra, presťahovala sa s rodinou v roku 1982 do manželovho rodiska, do Rimavskej Soboty. Tu sa najprv stala stredoškolskou profesorkou na Strednej ekonomickej škole, dnešnej Obchodnej akadémii. O svojom pôsobení sa takto zmienila: „Moje kočky boli zlaté žaby. Čo sme sa nahrali bábkových divadielok! Vždy si na to spomeniem, keď stretávam svoje herečky ako mamy mojich dnešných žiakov. Neskôr sa naše divadielko celkom slušne rozbehlo. Založila som na pôde školy aj časopis, do ktorého prispievali dokonca aj vyučujúci. Boli to pekné časy. Okrem slovenského jazyka som učila tiež dejepis a občiansku náuku, no na svoj druhý predmet, latinčinu, som nemala priestor. A hľa! Ako deus ex machina prichádza ponuka riaditeľa tunajšieho gymnázia Mgr. Jána Čemana učiť latinčinu. V školskom roku 1990-1991 to teda skúšam ako externistka: niekoľkokrát týždenne dochádzam do gymnázia na hodiny latinčiny. Treba sa však rozhodnúť. A tak sa rozhodujem: od školského roka 1991-1992 nastupujem na tunajšie gymnázium ako stredoškolská profesorka slovenského jazyka a latinčiny. Moje pedagogické domino začína do seba zapadať: maturuje u mňa žiak, otcovi ktorého som bola kedysi v Štiavnici, na svojom prvom učiteľskom pôsobisku, triedna. A postupne maturujú ďalšie deti “mojich detí”. A tak si tu učím ďalej, skladám si svoje dieliky domina a som spokojná.“
O jej tvorbe sme už písali a zmienky o tom nájdete na našej stránke v rubrike pod jej menom, ale podrobnejšie aj na jej webovej stránke www.hlusikova.sk. Pri tejto príležitosti si pripomeňme, že pre Martu Hlušíkovú bol tento rok naozaj úrodným: okrem poviedky Milujem lodné sirény v rámci zborníka pre deti, ktorý každoročne vydáva Perfekt (tento rok sa zborník volá Skejťácke tenisky), jej okrem Karamelového smiechu vyšla aj kniha pre deti, ktorú preložila z češtiny (Jiří Holub: Kolik váží Matylda), pripravuje sa druhá jeho knižka pre deti v jej preklade (Jak se zbavit Mstivý Soni), ktora sa bude volať Ako zničiť Drzú Soňu. No a potom šľahačka na torte, na ktorú sa všetci môžeme tešiť bude knižka pre deti Môj dedko Rýchly šíp.
Nižšie si prečítajte jednu zo 16 poviedok Marty Hlušíkovej z knihy Karamelový smiech, ktorú v Rimavskej Sobote práve slávnostne pokrstili:

Stratený gombík

Keď sa na lúke objavil neznámy chlapec, muž sa práve chystal rozopnúť žene posledný gombík na blúzke. Pes ležiaci pri ich nohách vyskočil, prevrhol vedro s černicami a tak sa rozštekal, že mužova ruka sa mykla a posledný gombík na ženinej blúzke odletel dlhým oblúkom medzi tŕne černičia. Chlapec v okamihu odhadol situáciu, no nezaskočila ho. Podišiel bližšie a sadol si na balvan vedľa rozsypaných černíc.
– Môžem? ­­– usmial sa a prižmuroval oči pred prudkým slnkom. Muž mu chcel povedať, aby si ich rozsypané černice nevšímal, ale pretože žena na neho hodila prosebný pohľad a pes prestal štekať a ľahol si vedľa chlapca, nepovedal nič.
Chlapec začal zbierať rozsypané černice a sem-tam si niekoľko veľkých prihodil do svojho vedra.
– Zaujímavé. Aj ty máš žlté vedro, – povedala žena.
– Mhm. Aj psa mám podobného, – hladkal psa po hlave chlapec.
– Dáš si? – rozbalila žena chlebíky, jeden dala mužovi a pozrela sa na chlapca. Ten pokrčil plecia a prikývol. Svoj chlieb žena prelomila a väčšiu časť podala chlapcovi. Trochu jej bolo ľúto, že jej zostal iba malý kúsok, lebo medzi krajce dala hermelín s paprikou. V teple sa syr nádherne roztekal, až sa jej sliny zbierali. Zatvorila oči a zahryzla do zvyšku chleba.
– Fuj! Smradľavý syr! – povedal ticho chlapec a vyhodil hermelín do trávy. Odhrýzal si z chleba a papriky, no viditeľne mu nechutilo. Keby tu nebol ten chlapec, žena by zobrala hermelín z trávy, no takto sa naň vrhol pes. Chlapec ešte pár ráz zahryzol do chleba a otrčil žene kôrku:
– Už nechcem.
Automaticky ju hodila psovi a zdvihla sa.
– Ideme, dobre? – obrátila sa na muža.
– Ja zoberiem vedro, ty zbieraj do hrnčeka, – povedal muž a odkráčal ku kríku na kraji lúky.
– Môžete aj do môjho, ak chcete, – pozrel sa chlapec do svojho poloprázdneho vedra. Žena sa nasilu zasmiala, aby chlapec vedel, že pochopila jeho žart, a pustila sa do oberania. Pretože chlapec vrtko ako lasica zbieral tie najväčšie černice rovno spred jej nosa, prešla k druhému kríku.
– Si z dediny?
– Nie, z mesta. Teraz som u babky. Neďaleko. Štyri kilometre týmto chodníkom.
– Zbieraš babke na koláč?
– Nie. Predám ich.
– A kde?
– Spýtam sa po susedoch. Aj minule som tak predal celé vedro. Za dvesto.
– Sporíš si na niečo?
– Nie. Večer pôjdem na automaty.
– V dedine majú automaty?
– Nie. Pôjdem od babky domov.
– Máš súrodencov?
Vtom sa žena zháčila. Bolo hlúpe neustále sa chlapca vypytovať.
– Mhm. Mladšieho brata a sestru. Ale tí sú doma. Keby som ich zobral so sebou, musel by som sa s nimi rozdeliť o peniaze, čo budem mať za černice. Sú dosť leniví. Neoplatí sa mi.
Zrazu sa chlapec zastavil v oberaní a oči sa mu zabodli do ženy:
– Stratil som euro, čo mi dala babka na autobus domov. Vy ste z mesta. Mohli by ste ma vziať.
– No… ja neviem… Dokedy budeš zbierať? My ešte chceme naplniť vedro.
– Musím sa zastaviť u babky. Ale autom by to bolo po tejto ceste iba chvíľu.
– Po tejto poľnej asi nepôjdeme. Poškodili by sme si výfuk. Už raz sme ho takto odtrhli. Má babka telefón?
– Má. Máte mobil?
– Mhm. Zavolaj jej. Je to na pevnú linku?
– Na pevnú, ale neviem číslo. Musíte ma odviezť.
– Poľnou cestou nie, hovorila som. Ty si sa sem ako dostal?
– Peši, ale teraz je teplo a mám vedro.
Žene začínal byť chlapec nepríjemný. Ako keby presne vedel, čo chce. Mal zvláštne oči. Podobal sa na čašníka, ktorý sa z ničoho nič objavil kedysi dávno na ich sídlisku. Cez deň obsluhoval hostí v reštaurácii a po večeroch robil pre verejnosť príležitostné vystúpenia ako kúzelník. Jeho najobľúbenejším číslom bolo pitie akejsi hnusnej minerálky komusi z ucha. Okrem verejných vystúpení stíhal ešte chytať dievčatká za prsia. Mala asi desať rokov, brnkala si v miestnosti vedľa reštaurácie na klavíri Včera neděle byla a on sa pri obsluhovaní stihol zastaviť za jej chrbtom a jemne ju pohladkať po krku. Včera neděle byla, včera byl hezký čas, včera neděle byla, o týden bude záááás… spievala, dívala sa pred seba a v politúre klavíra videla jeho poďobanú tvár a čierne šibkajúce oči. Rýchlo nimi odhadol situáciu, zohol sa a bozkal ju na krk. Plecom si pošúchala šteklivé miesto a ďalej hrala. Včera neděle byla, včera byl hezký čas… Zrazu jej začal oboma rukami chodiť po tričku, ona sa pomýlila a zároveň do miestnosti ktosi nazrel. Bol to sused od nich, z prízemia. Ešte zbadala v odraze klavíra jeho prihlúplu tvár a potom sa už veľmi nepamätá, čo sa dialo. Matka sa jej doma dlho vypytovala na veci, o ktorých ani len netušila, že existujú. Potom s ňou šla na akýsi výsluch, už ani nevie, kde to presne bolo. Chceli vedieť, ako ju ten čašník chytal. Bolo jej to nepríjemné. Najviac jej však bolo ľúto, že si už nebude môcť vybrnkávať Filipovskej pesničku o nedeli. Klavír totiž odniesli a miestnosť pre verejnosť zatvorili. Čašník navždy zmizol z ich sídliska, doteraz si naň ani raz nespomenula. Až dnes. Pri tých chlapcových očiach. Boli nepokojné, akoby stále hľadali okolo seba novú cestičku, po ktorej je výhodnejšie sa pustiť.
– No ako? Máš hrnček plný? Ja som doplnil vedro, ešte máme kanvičku. O polhodinku môžeme ísť, – prišiel oznámiť muž. Žena nepovedala nič. Rozmýšľala nad chlapcovými očami a nad tým, ako povie mužovi, aby ho predsa len zobrali do mesta. Keď bolo všetko plné, muž otvoril kufor auta a upevnil medzi debničku a starú handru vedro s kanvičkou.
– Hotovo! – povedal.
– Tak ma teda vezmete? – pristúpil k nemu chlapec.
– Ide do mesta? – obrátil sa muž na ženu.
– No ide, ale najprv by sme ho mohli zobrať k jeho babke, aby sa oňho nebála…
– A kde býva babka?
– Poľnou cestou je to kúsok, – zablysli sa chlapcovi oči, no muž len mávol rukou.
– Daj sem vedro, – povedal, zdvihol kapotu a do kufra zapasoval aj chlapcove černice.
– Sadajte! Pôjdeme po asfaltke. Nadídeme si síce sedem kilometrov, ale keď si nám zbieral tie rozsypané černice… Potom daj vedieť, ktorý dom je babkin.
Chlapec sa usadil vzadu, oči mu šibkali sem a tam, bol spokojný.
– Teraz doľava, – povedal. – Za tým stĺpom doprava a potom k tej kope kameňov.
Keď auto zastalo, chlapec vyskočil a vbehol do domu. O chvíľu vyšiel s akýmsi vysokým mužom. Bol zachmúrený, na líci mal ešte odtlačený vankúš. Asi ho chlapec zobudil z popoludňajšieho spánku. Prišiel k autu a zohol sa až k mužovi za volantom:
– Roman do mesta nepôjde. Dajte černice.
Muža prekvapil nevrlý tón neznámeho, no vystúpil z auta a otvoril kufor.
– Chlap sa načiahol za plným vedrom a vybral ho.
– Prepáčte, to je naše vedro, – povedal muž a ukazoval vedľa. – Toto je chlapcovo.
– Čože? – zamračil sa chlap a ostro sa pozrel na chlapca. – Je to jeho?
– Nie, je moje, – povedal chlapec a prižmúril oči.
– Hanbite sa, – odpľul si neznámy, ruku si položil chlapcovi na plece a obaja vykročili k bráne domu.
– Ale to je naše vedro! Hej! Stojte! – kričal muž, ale chlap len mávol rukou a dvere domu sa za oboma zatvorili.
– No to…mne sa asi sníva! – zabuchol muž kufor auta a zlostne nasadol. Bol taký rozčúlený, že nemohol trafiť kľúčom do zapaľovania.
– Čo sa deje? Chlapec zostal, čo?
– Zostal a zobral nám naše černice!
– Čože?
– Starý vytiahol naše vedro a chalan tvrdil, že je jeho. Ako na potvoru boli obe vedrá rovnaké až na to, že fagan tam má černíc len do polovice.
– Vieš čo, kašli na to. Vráťme sa na tú lúku. Našla som v kríku ten stratený gombík. Akože mi ho ideš rozopnúť, dobre? – zasmiala sa žena akosi oslobodene a ukazovala dlaň s gombíkom.