z tohto druhého domova. Na úvod musím zdôrazniť, že všetci, ktorí sa tohto zaujímavého podujatia zúčastnili, odniesli si so sebou príjemný pocit a spokojnosť v duši z krásneho dňa i príjemných zážitkov. Priestory Matičného domu sa hmýrili postavičkami malých i veľkých školákov, z ktorých sa viacerí zúčastnili literárnej súťaže Luknárova Ivanka, venovanej nedožitému stému výročiu ivanského rodáka a spisovateľa Ladislava Luknára. Ich súťaženie vyvrcholilo krstom najnovšej knižky vychádzajúcej z pera miestnej autorky Ivony Ďuričovej, ktorej dala názov Prečo lienky nosia podkolienky.
Najprv sa teda recitovalo. Do súťaže sa prihlásilo toľko žiakov, že ich museli rozdeliť do dvoch skupín. Najlepší si odniesli, okrem vkusných diplomov a najnovších knižiek z Vydavateľstva Príroda, aj nový impulz, aby recitáciu zvládli na budúci rok ešte lepšie.
Venujme sa však krstu nádherne ilustrovanej knižky básničiek pre deti, s podnetnou otázkou mladým čitateľom Prečo lienky nosia podkolienky. Na túto otázku deti v sále odpovedali rôzne. Dokonca sa pridali k nim aj dospelí, ktorí neváhali prísť pani Ivone prejaviť svoju náklonnosť pri vydaní jej už štvrtej básnickej zbierky. Teraz v očakávaní, ako jej prvú, určenú deťom, prijmú deti. Počuli sme rôzne odpovede, ale otvorenou ostala i odpoveď autorky, ktorá ju nechala čitateľom a ich fantázii.
A tak od začiatku do konca prijímania novej zbierky do kolektívu knižiek sme počuli odrazu lietať nielen lienky, ale aj iné postavičky žijúce v prírode na lúke.
Na otázku moderátorky programu pani Jany Blublovej, ktorá básnička sa autorke najviac páči, jej odpoveď znela: “Tak, ako pre rodiča sú všetky deti rovnaké, aj mne sa rovnako páčia všetky básne, ktoré som napísala. Ale predsa z nich je pre mňa najmilšia tá, ktorú som napísala ako prvú - Stonožkina pedikúra“.
Zásluhu na príjemnom posedení s novou knižkou mala aj pani Alena Hošková, redaktorka vydavateľstva, ktorá pracovala s pani Ďuričovou na knihe od samého začiatku a je jednou z tých, ktorá aj s autorkou najintenzívnejšie prežívala jej zrod. Aj ona sa zaslúžila svojím komentárom k tomu, že sa okolo nás pohybovali všetky chrobáčiky, zvieratká, aj vtáčiky z tejto knižočky. Deti sa z nej dozvedeli nielen ako ľúbi bocian, kedy majú svrčky turné, prečo je sovin svet ružový, aké sú rozprávky dedka ježka, čo tancujú dážďovky, prečo lienky nosia podkolienky - ale aj prečo je báseň krásna hra.
Aj preto krstné mamy tejto knižky, pani Táňa Pastorková, riaditeľka Vydavateľstva Príroda i pani Mária Račková, vedúca knižnice v Ivanke pri Dunaji a ostriebrená recitátorka tohtoročnej Vansovej Lomničky mali radosť, že mohli uvítať medzi najmenšími čitateľmi krásnu knihu s veršíkmi pani Ďuričovej a obrázkami pôvabne nakreslenými Katarínou Ilkovičovou z Prešova.
Čo pre mladých čitateľov i autorku bolo najpríjemnejšie? Keď pani Alena Hošková oznámila, že vo vydavateľstve je už pred dokončením ďalšia knižka od Ivony Ďuričovej a dokonca sa pripravuje na vydanie jej tretia kniha aj keď s viacerými spoluautormi, vychádzajúca v tomto vydavateľstve. Je to skvelý úspech pre pani Ivonu Ďuričovú, talentovanú autorku z Gemera, ktorá už rázne vkročila medzi slovenských literátov.
VIDEO Z KRSTU KNIHY
{jcomments on}
































Aj keď Ivanka pri Dunaji neleží na krásnom Gemeri, ale v predmestí nášho hlavného mesta, predsa ju niečo spája s týmto krásnym regiónom Slovenska. Vydavateľstvo Príroda a Miestny odbor Matice slovenskej v Ivanke pri Dunaji pripravili 22. apríla 2013 krásne literárne popoludnie. A jednou z dôležitých osôb tohto popoludnia bola aj rodáčka z Rožňavského Bystrého pani Ivona Ďuričová so svojou prvou zbierkou básní pre deti. Býva v Ivanke už pomerne hodne rokov, aby sa tešila aj
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.