Nám, Gemerčanom, sústredeným prevažne na históriu a peripetie vzniku i zániku nášho Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, akoby boli unikli informácie o snahách podobného charakteru na banskobystrickom gymnáziu. Kniha Dušana Dubovského nás prevádza i týmto obdobím v tomto regióne, kde prevládali v tých rokoch vo výučbe skôr germanizačné prvky, alebo slovakizovaná čeština. Autor predstavuje celú galériu protagonistov - slovenských intelektuálov, ktorých úsilie, žiaľ, nikdy nenadobudlo takých pozitívnych realít ako sa to nakoniec s bezhraničným úsilím podarilo gemerskej reprezentácii v Revúcej – vznikom
Prvého slovenského gymnázia, kde všetky predmety boli vyučované v „štúrovskej slovenčine“. Gymnázium v názve „evanjelické“ malo dokorán otvorené dvere študentom i religiózne iných vierovyznaní, ale i záujemcom z maďarských rodín. Tieto skutočnosti v tejto kritickej dobe národného obrodenia v druhej polovici 19. storočia poskytujú dôkaz nadčasového demokratického významu, čo archívny materiál autora, azda doteraz nie dosť známy, jednoznačne poskytuje. Taktiež autor v zmysle „sine ira et studio“ (bez hnevu a zaujatosti) nepodlieha mýtom a otvorene odkrýva postoje i keď ojedinelé i na našej slovenskej strane, keď maďarizačné tendencie sa „ujali“ a zohrali negatívnu rolu zvlášť pri pokusoch o likvidáciu aj zánik tohto gymnázia v r. 1874. Poznámky a vysvetlivky v závere knihy, ktorých numero dosahuje až 872 bodov perlustrujú to, čo v texte bolo naznačené. Dokladá použitou literatúrou.Vraciam sa k názvu článku ako absolvent revúckeho gymnázia, na ktorom som pred viac ako šesťdesiatimi rokmi maturoval (r. 1951). Akékoľvek dotyky, ktoré majú pečať návratov, vyvolávajú dodnes vo mne neutíchajúce ozveny. V rokoch tejto mojej „maturitnej mladosti“ ešte mnohé fotografie prezentované Dušanom Dubovským dožívali svoj autentický život, taký ako ho vnímali študenti z rokov 1862 až 1874, ako ich mohol vidieť, vnímať napr. Jur Janoška, Martin Kukučín, Jozef Škultéty, Koloman Banšel atď. a všetci ich profesori - „učbári“.
Existovala kúria na Skalke, staré, dnes už asanované domčeky na Tomášikovej ulici, ale i iné hmatateľné fyzické reálie, napr. staré mohutné valcovité vysoké liatinové kachle - pece v triedach, pri ktorých si iste ešte ohrieval ruky spomínaný Kukučín, rámov starých okien dotýkal sa Škultéty, či frekvenciu na ulici z priečelia gymnázia pozoroval Branislav Zoch – azda podobnú tej, ktorú som evidoval i ja v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď v zornom poli sotva defiloval ojedinelý automobil, ale skôr voz ťahaný koníkmi s najrôznejším poľnohospodárskym nákladom. I takéto predstavy evokovali u mňa hodiny náboženstva farára Viliama Raaba, ktorý neraz sa vracal k postavám študentov alebo profesorov tohto prvého slovenského gymnázia vo voľnej, veľmi zaujímavej debate otázok a odpovedí. Navodzoval atmosféru, ktorá akoby „dýchala“ ešte dychom tých dávno odbehnutých čias.Kniha, ktorá vyšla v dňoch rekordných zničujúcich horúčav tohto leta akoby sviežim vánkom osviežila, nedá sa odložiť na neurčito. Úspešne starnúceho objíma ma osemdesiatka a predsa akoby na moment zazvonil gong na chodbe gymnázia, blúdim chodbami, nádvorím a chytám svoju pomyselnú mladosť so všetkými bolestivými starosťami a milými radosťami tých svetlých čias. Kiežby kniha potešila všetkých bývalých maturantov tohto starého gymnázia, jeho generačne mladších profesorov - „učbárov“, ktorí pôsobili alebo pôsobia tu až do dnešných dní. Kiežby oslovila tých, ktorých spomienkové pocitové impresie príjemne zaťažujú, kiežby prehriala všetkých, ktorí lásku k našej vlastnej histórii uschovávajú ako osobnostný fenomén.
Z viacerých reflexívne ladených básní - napísaných v rôznej časovej perióde a inšpiračne viazaných k tomuto gymnáziu – ponúkam tri čitateľom portálu Maj Gemer.
Rozlúčka
|
Dnes mi hlas zlyhá – lúčiť prichodí sa, |
|
Nuž zbohom chvíle v zamatovom šate, |
|
|
Privrávam sa ti v okamihu stíchlom, |
|
Objímam všetkých, okamihy plynú, |
|
|
Ale to iba cesty pôjdu inam – |
|
(Báseň bola napísaná z príležitosti odchodu maturantov môjho ročníka na akademický týždeň – prednesená na nádvorí starého gymnázia v Revúcej dňa 26. mája 1951.) |
|
Jesenné zastavenie pri Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej
Nuž iba osamelosť
|
len ňou som si dnes istý
|
|
Aj hlas v oknách ožil, |
|
No, predsa som mohol |
|
|
Ešte čuť po sne letný klavír
|
Ešte čuť po sne letný klavír, |
|
Kam, kam nás blúdiac, ktorá cesta viedla,
|
|
|
Hrkajú v kĺboch staré kosti |
|
V čomže je, aká pozostalosť –
|
|
|
(Báseň z doteraz nevydanej zbierky „Z prítomna a nenávratna“.) |
|
||
Miroslav Ďurinda,
Košice, júl 2012

































Azda i takto by som mohol nazvať súhrn pocitov, ktorý sa ma zmocnil, keď som dočítal a opäť prelistoval knihu, ktorú vydalo Mestské kultúrne stredisko v Revúcej pred niekoľkými dňami, priam by sa dalo povedať „v predvečer“ 150. výročia založenia Prvého slovenského evanjelického gymnázia v tomto pamätnom gemerskom meste – 2. septembra roku 1862.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-