Zvonia muránske zvony. Knižka s výstižným titulom, ktorá vyšla iba pred pár dňami. Ak zvonia zvony, vždy len vtedy, keď ide o vážny čas. U nás zvonili zvony od rána do večera. Ráno najprv zazvonil zvonček, ktorý oznamoval školákom, že sa majú poberať do školy. O dvanástej najmä pre tých, ktorí ešte nemali hodiny a pracovali mimo dediny zvestovali, že je čas obedu. Večerné zvonenie bolo akousi časovou hranicou pre školopovinné deti, že sa nemajú zdržiavať na ulici, ale musia sa vrátiť domov, k rodičom. O čom však zvonia muránske zvony teraz, keď sa s mnohými tradíciami na zvonenie prestalo? Správna otázka. Kde hľadať odpoveď? miestnej strednej škole. Viac sa však venoval poézii a k napísaniu väčšieho literárneho diela potreboval odvahu i čas. Pribúdali však roky i povinnosti. Skúsenosti a sklon k písaniu mu však dopriali všetko po čom túžil, aj keď od prvých riadkov spomienok po vydanie knihy a jej prezentáciu prešlo vyše 30 rokov. Dnes má pán Bábela 87, ale prejavuje rovnakú radosť ako mladý začínajúci autor, keď dostane verejné ocenenie za kvalitnú prácu napísaného románu.
Sám sa presvedčil, že oveľa ťažšie ako napísať podobný román ako ten, o ktorom sa rozprávame, je ho v súčasným podmienkach vydať. Mnohí, keď ich oslovil, aby podporili toto dielo plné historických autentických faktov a zaslúžili sa o jeho vydanie mu položili jednoduchú otázku: "Načo nám táto knižka bude?!" Márne bolo presviedčanie a dokazovanie, že je to živá kronika histórie nielen Muráňa, ale aj širšieho regiónu. Veď rozpráva rečou zrozumiteľnou aj obyčajnému človeku o udalostiach najťažších pre náš národ. O tom, ako sa formovali Muránčania a prejavovali svoje odhodlanie dať za svoje presvedčenie aj samotný život.
Dnes dostáva za svoju záslužnú celoživotnú prácu po vydaní knihy prvé ocenenia. Napriek podlomenému zdraviu však zrazu precitne i sám autor žijúci v neďalekom Tisovci a teší sa z toho ako mu jeho rodáci prejavujú 
uznanie za napísanú knihu. Ozývajú sa mu ľudia, ktorých ani osobne nepozná, ozývajú sa mu priatelia zblízka i zďaleka. A on celý šťastný prežíva znovu svoju mladosť, ktorá aj keď bola plná životných zvratov, tragédií a straty kamarátov i blízkych je verne zachytená v práci, ktorá ich oslovuje a dáva možnosť sa nad všetkým uplynulým zamyslieť.
Áno, zvonia muránske zvony. Zvonia po celý čas, keď čítame dej, ktorý tak verne a presvedčivo opísal náš autor. Zvonia muránske zvony, aby táto knižka najmä mladej generácii ozrejmila im doteraz nepoznanú históriu. Veď povedzte, vedel niekto z vás, študenti, či mladí muži, že kto všetko pred sedemdesiatimi rokmi položil život za šťastnú budúcnosť? Koľko ľudí fašisti násilím odvliekli mimo Muráň, aby obetovali to najcennejšie čo mali? Len na jednom pomníku pri Brezne z 31 popravených sú vymenovaní aj štyria Muránčania: Pavol Dacho, Štefan Petalík, František Kantoris a Ondrej Beňo. Nebudem ich všetkých menovať. Hádam stačí, keď spomeniem, že z obetí boli najmladší 6, 16, 17 a 18-roční. Najstarší muž mal 68. Tiež medzi nimi boli aj štyri ženy. Oveľa viac o nich píše práve František Bábela. Ako memento, že už nikdy sa nič podobné nesmie zopakovať. Aj preto zvonia zvony na veži muránskeho kostola a šíria posolstvo tejto knižky Muránskou dolinou. Preto Vám ju aj ja odporúčam prečítať.
Patrí sa pri takejto príležitosti, hoc aj nakoniec, spomenúť, že veľkú zásluhu na vydaní tak potrebnej v tomto období knižky, akú napísal František Bábela, je vydavateľ, ktorým je Oblastná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave, ktorá spravila všetko, aby knižka nielen uzrela svetlo božie, ale najmä, aby termín prezentácie bol rovnaký ako boli oslavy 70. výročia oslobodenia Muráňa. K pozitívnemu prejavu je potrebné spomenúť aj starostlivo vybrané fotografie, ktoré vhodne dopĺňajú obsah knižky. Okrem autora k obrazovému materiálu prispel aj Dušan Dubovský z Revúcej. Známy fotograf Ing. Maroš Detko z Muráňa má zásluhu na príťažlivej obálke knižky, ako aj na jej poslednej strane.
|
|
aj v širšom merítku ako je muránsky región. Ja to vidím ako knihu, o ktorú by mohol mať záujem napríklad Marenčin PT, ktorý vydáva hodne autentickej memoárovej literatúry. Čo keby sa to skúsilo? Nech niektorý zo "štúrovcov" zapracuje a pošle to do vydavateľstva Marenčin PT. Je totiž príťažlivé aj to, že kniha neideologizuje, nevidí Nemcov an gros ako "nepriateľa", ale zachytáva aj veľa ľudského týmto smerom, pričom nelíči len ružovo a nezastiera oči pred tým, čo bolo ťažké a hrozné..." Pani Ida D.: "... vďaku Bohu za to, že som mala vynikajúcehokolegu, ktorý vzbudzoval vo mne veľkú autoritu achcela som s ním držať krok (nie hubu), hoci som vedela, že sa mu rovnať nemôžem.Dnes viem, že Ty si nielen vynikajúci básnik, ale aj prozaik, ktorému sa málokto vyrovná.Očarila ma kniha Zvonia muránske zvony, najmä Rozlúčka s mŕtvym priateľom - drusom - narodený |
v ten istý deň. Denne počúvam rádio Slovensko, v sobotu o 22.00 hod. dávajú ukážky zo zahraničnej literatúry. Mrzí ma, že Slováci sa ponižujú, chvália cudziu kultúru, ale nepoznajú vynikajúce diela našich autorov.Nepochopenie krásy slovenskej kultúry je ponižujúci hriech už od stáročí. Nečudujem sa, že nám cudzinci dávajú hanlivé mená." Pani Danuša: "Srdečná vďaka! Vďaka za krásne dielko!Utorok - čakala ma vzácna knižôčka v schránke! Hneď odpovedám a hlavne ďakujem!Veľmi, veľmi som dojatá. Dostalo sa mi úcty od vzácneho človeka!Vždy je pre mňa sviatok Vás počuť, čítať Vaše básne a teraz i spomienky z mladosti.Ťažko sa mi hľadajú slová, ktorými by som k spokojnosti vyjadrila obdiv k Vášmu super dielu. Kostol, pohľad na Muráň s krásnou prírodou vyrážajú dych.Ešte raz ďakujem, pán profesor!" |
Prof. Juraj MG-OD
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.