miestnej strednej škole. Viac sa však venoval poézii a k napísaniu väčšieho literárneho diela potreboval odvahu i čas. Pribúdali však roky i povinnosti. Skúsenosti a sklon k písaniu mu však dopriali všetko po čom túžil, aj keď od prvých riadkov spomienok po vydanie knihy a jej prezentáciu prešlo vyše 30 rokov. Dnes má pán Bábela 87, ale prejavuje rovnakú radosť ako mladý začínajúci autor, keď dostane verejné ocenenie za kvalitnú prácu napísaného románu.
Sám sa presvedčil, že oveľa ťažšie ako napísať podobný román ako ten, o ktorom sa rozprávame, je ho v súčasným podmienkach vydať. Mnohí, keď ich oslovil, aby podporili toto dielo plné historických autentických faktov a zaslúžili sa o jeho vydanie mu položili jednoduchú otázku: "Načo nám táto knižka bude?!" Márne bolo presviedčanie a dokazovanie, že je to živá kronika histórie nielen Muráňa, ale aj širšieho regiónu. Veď rozpráva rečou zrozumiteľnou aj obyčajnému človeku o udalostiach najťažších pre náš národ. O tom, ako sa formovali Muránčania a prejavovali svoje odhodlanie dať za svoje presvedčenie aj samotný život.
Dnes dostáva za svoju záslužnú celoživotnú prácu po vydaní knihy prvé ocenenia. Napriek podlomenému zdraviu však zrazu precitne i sám autor žijúci v neďalekom Tisovci a teší sa z toho ako mu jeho rodáci prejavujú
uznanie za napísanú knihu. Ozývajú sa mu ľudia, ktorých ani osobne nepozná, ozývajú sa mu priatelia zblízka i zďaleka. A on celý šťastný prežíva znovu svoju mladosť, ktorá aj keď bola plná životných zvratov, tragédií a straty kamarátov i blízkych je verne zachytená v práci, ktorá ich oslovuje a dáva možnosť sa nad všetkým uplynulým zamyslieť.
Áno, zvonia muránske zvony. Zvonia po celý čas, keď čítame dej, ktorý tak verne a presvedčivo opísal náš autor. Zvonia muránske zvony, aby táto knižka najmä mladej generácii ozrejmila im doteraz nepoznanú históriu. Veď povedzte, vedel niekto z vás, študenti, či mladí muži, že kto všetko pred sedemdesiatimi rokmi položil život za šťastnú budúcnosť? Koľko ľudí fašisti násilím odvliekli mimo Muráň, aby obetovali to najcennejšie čo mali? Len na jednom pomníku pri Brezne z 31 popravených sú vymenovaní aj štyria Muránčania: Pavol Dacho, Štefan Petalík, František Kantoris a Ondrej Beňo. Nebudem ich všetkých menovať. Hádam stačí, keď spomeniem, že z obetí boli najmladší 6, 16, 17 a 18-roční. Najstarší muž mal 68. Tiež medzi nimi boli aj štyri ženy. Oveľa viac o nich píše práve František Bábela. Ako memento, že už nikdy sa nič podobné nesmie zopakovať. Aj preto zvonia zvony na veži muránskeho kostola a šíria posolstvo tejto knižky Muránskou dolinou. Preto Vám ju aj ja odporúčam prečítať.
Patrí sa pri takejto príležitosti, hoc aj nakoniec, spomenúť, že veľkú zásluhu na vydaní tak potrebnej v tomto období knižky, akú napísal František Bábela, je vydavateľ, ktorým je Oblastná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave, ktorá spravila všetko, aby knižka nielen uzrela svetlo božie, ale najmä, aby termín prezentácie bol rovnaký ako boli oslavy 70. výročia oslobodenia Muráňa. K pozitívnemu prejavu je potrebné spomenúť aj starostlivo vybrané fotografie, ktoré vhodne dopĺňajú obsah knižky. Okrem autora k obrazovému materiálu prispel aj Dušan Dubovský z Revúcej. Známy fotograf Ing. Maroš Detko z Muráňa má zásluhu na príťažlivej obálke knižky, ako aj na jej poslednej strane.
|
|
aj v širšom merítku ako je muránsky región. Ja to vidím ako knihu, o ktorú by mohol mať záujem napríklad Marenčin PT, ktorý vydáva hodne autentickej memoárovej literatúry. Čo keby sa to skúsilo? Nech niektorý zo "štúrovcov" zapracuje a pošle to do vydavateľstva Marenčin PT. Je totiž príťažlivé aj to, že kniha neideologizuje, nevidí Nemcov an gros ako "nepriateľa", ale zachytáva aj veľa ľudského týmto smerom, pričom nelíči len ružovo a nezastiera oči pred tým, čo bolo ťažké a hrozné..." Pani Ida D.: "... vďaku Bohu za to, že som mala vynikajúcehokolegu, ktorý vzbudzoval vo mne veľkú autoritu achcela som s ním držať krok (nie hubu), hoci som vedela, že sa mu rovnať nemôžem.Dnes viem, že Ty si nielen vynikajúci básnik, ale aj prozaik, ktorému sa málokto vyrovná.Očarila ma kniha Zvonia muránske zvony, najmä Rozlúčka s mŕtvym priateľom - drusom - narodený |
v ten istý deň. Denne počúvam rádio Slovensko, v sobotu o 22.00 hod. dávajú ukážky zo zahraničnej literatúry. Mrzí ma, že Slováci sa ponižujú, chvália cudziu kultúru, ale nepoznajú vynikajúce diela našich autorov.Nepochopenie krásy slovenskej kultúry je ponižujúci hriech už od stáročí. Nečudujem sa, že nám cudzinci dávajú hanlivé mená." Pani Danuša: "Srdečná vďaka! Vďaka za krásne dielko!Utorok - čakala ma vzácna knižôčka v schránke! Hneď odpovedám a hlavne ďakujem!Veľmi, veľmi som dojatá. Dostalo sa mi úcty od vzácneho človeka!Vždy je pre mňa sviatok Vás počuť, čítať Vaše básne a teraz i spomienky z mladosti.Ťažko sa mi hľadajú slová, ktorými by som k spokojnosti vyjadrila obdiv k Vášmu super dielu. Kostol, pohľad na Muráň s krásnou prírodou vyrážajú dych.Ešte raz ďakujem, pán profesor!" |
MG-OD

































Zvonia muránske zvony. Knižka s výstižným titulom, ktorá vyšla iba pred pár dňami. Ak zvonia zvony, vždy len vtedy, keď ide o vážny čas. U nás zvonili zvony od rána do večera. Ráno najprv zazvonil zvonček, ktorý oznamoval školákom, že sa majú poberať do školy. O dvanástej najmä pre tých, ktorí ešte nemali hodiny a pracovali mimo dediny zvestovali, že je čas obedu. Večerné zvonenie bolo akousi časovou hranicou pre školopovinné deti, že sa nemajú zdržiavať na ulici, ale musia sa vrátiť domov, k rodičom. O čom však zvonia muránske zvony teraz, keď sa s mnohými tradíciami na zvonenie prestalo? Správna otázka. Kde hľadať odpoveď?
Prof. Juraj 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a