miestnej strednej škole. Viac sa však venoval poézii a k napísaniu väčšieho literárneho diela potreboval odvahu i čas. Pribúdali však roky i povinnosti. Skúsenosti a sklon k písaniu mu však dopriali všetko po čom túžil, aj keď od prvých riadkov spomienok po vydanie knihy a jej prezentáciu prešlo vyše 30 rokov. Dnes má pán Bábela 87, ale prejavuje rovnakú radosť ako mladý začínajúci autor, keď dostane verejné ocenenie za kvalitnú prácu napísaného románu.
Sám sa presvedčil, že oveľa ťažšie ako napísať podobný román ako ten, o ktorom sa rozprávame, je ho v súčasným podmienkach vydať. Mnohí, keď ich oslovil, aby podporili toto dielo plné historických autentických faktov a zaslúžili sa o jeho vydanie mu položili jednoduchú otázku: "Načo nám táto knižka bude?!" Márne bolo presviedčanie a dokazovanie, že je to živá kronika histórie nielen Muráňa, ale aj širšieho regiónu. Veď rozpráva rečou zrozumiteľnou aj obyčajnému človeku o udalostiach najťažších pre náš národ. O tom, ako sa formovali Muránčania a prejavovali svoje odhodlanie dať za svoje presvedčenie aj samotný život.
Dnes dostáva za svoju záslužnú celoživotnú prácu po vydaní knihy prvé ocenenia. Napriek podlomenému zdraviu však zrazu precitne i sám autor žijúci v neďalekom Tisovci a teší sa z toho ako mu jeho rodáci prejavujú
uznanie za napísanú knihu. Ozývajú sa mu ľudia, ktorých ani osobne nepozná, ozývajú sa mu priatelia zblízka i zďaleka. A on celý šťastný prežíva znovu svoju mladosť, ktorá aj keď bola plná životných zvratov, tragédií a straty kamarátov i blízkych je verne zachytená v práci, ktorá ich oslovuje a dáva možnosť sa nad všetkým uplynulým zamyslieť.
Áno, zvonia muránske zvony. Zvonia po celý čas, keď čítame dej, ktorý tak verne a presvedčivo opísal náš autor. Zvonia muránske zvony, aby táto knižka najmä mladej generácii ozrejmila im doteraz nepoznanú históriu. Veď povedzte, vedel niekto z vás, študenti, či mladí muži, že kto všetko pred sedemdesiatimi rokmi položil život za šťastnú budúcnosť? Koľko ľudí fašisti násilím odvliekli mimo Muráň, aby obetovali to najcennejšie čo mali? Len na jednom pomníku pri Brezne z 31 popravených sú vymenovaní aj štyria Muránčania: Pavol Dacho, Štefan Petalík, František Kantoris a Ondrej Beňo. Nebudem ich všetkých menovať. Hádam stačí, keď spomeniem, že z obetí boli najmladší 6, 16, 17 a 18-roční. Najstarší muž mal 68. Tiež medzi nimi boli aj štyri ženy. Oveľa viac o nich píše práve František Bábela. Ako memento, že už nikdy sa nič podobné nesmie zopakovať. Aj preto zvonia zvony na veži muránskeho kostola a šíria posolstvo tejto knižky Muránskou dolinou. Preto Vám ju aj ja odporúčam prečítať.
Patrí sa pri takejto príležitosti, hoc aj nakoniec, spomenúť, že veľkú zásluhu na vydaní tak potrebnej v tomto období knižky, akú napísal František Bábela, je vydavateľ, ktorým je Oblastná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave, ktorá spravila všetko, aby knižka nielen uzrela svetlo božie, ale najmä, aby termín prezentácie bol rovnaký ako boli oslavy 70. výročia oslobodenia Muráňa. K pozitívnemu prejavu je potrebné spomenúť aj starostlivo vybrané fotografie, ktoré vhodne dopĺňajú obsah knižky. Okrem autora k obrazovému materiálu prispel aj Dušan Dubovský z Revúcej. Známy fotograf Ing. Maroš Detko z Muráňa má zásluhu na príťažlivej obálke knižky, ako aj na jej poslednej strane.
|
|
aj v širšom merítku ako je muránsky región. Ja to vidím ako knihu, o ktorú by mohol mať záujem napríklad Marenčin PT, ktorý vydáva hodne autentickej memoárovej literatúry. Čo keby sa to skúsilo? Nech niektorý zo "štúrovcov" zapracuje a pošle to do vydavateľstva Marenčin PT. Je totiž príťažlivé aj to, že kniha neideologizuje, nevidí Nemcov an gros ako "nepriateľa", ale zachytáva aj veľa ľudského týmto smerom, pričom nelíči len ružovo a nezastiera oči pred tým, čo bolo ťažké a hrozné..." Pani Ida D.: "... vďaku Bohu za to, že som mala vynikajúcehokolegu, ktorý vzbudzoval vo mne veľkú autoritu achcela som s ním držať krok (nie hubu), hoci som vedela, že sa mu rovnať nemôžem.Dnes viem, že Ty si nielen vynikajúci básnik, ale aj prozaik, ktorému sa málokto vyrovná.Očarila ma kniha Zvonia muránske zvony, najmä Rozlúčka s mŕtvym priateľom - drusom - narodený |
v ten istý deň. Denne počúvam rádio Slovensko, v sobotu o 22.00 hod. dávajú ukážky zo zahraničnej literatúry. Mrzí ma, že Slováci sa ponižujú, chvália cudziu kultúru, ale nepoznajú vynikajúce diela našich autorov.Nepochopenie krásy slovenskej kultúry je ponižujúci hriech už od stáročí. Nečudujem sa, že nám cudzinci dávajú hanlivé mená." Pani Danuša: "Srdečná vďaka! Vďaka za krásne dielko!Utorok - čakala ma vzácna knižôčka v schránke! Hneď odpovedám a hlavne ďakujem!Veľmi, veľmi som dojatá. Dostalo sa mi úcty od vzácneho človeka!Vždy je pre mňa sviatok Vás počuť, čítať Vaše básne a teraz i spomienky z mladosti.Ťažko sa mi hľadajú slová, ktorými by som k spokojnosti vyjadrila obdiv k Vášmu super dielu. Kostol, pohľad na Muráň s krásnou prírodou vyrážajú dych.Ešte raz ďakujem, pán profesor!" |
MG-OD


































Zvonia muránske zvony. Knižka s výstižným titulom, ktorá vyšla iba pred pár dňami. Ak zvonia zvony, vždy len vtedy, keď ide o vážny čas. U nás zvonili zvony od rána do večera. Ráno najprv zazvonil zvonček, ktorý oznamoval školákom, že sa majú poberať do školy. O dvanástej najmä pre tých, ktorí ešte nemali hodiny a pracovali mimo dediny zvestovali, že je čas obedu. Večerné zvonenie bolo akousi časovou hranicou pre školopovinné deti, že sa nemajú zdržiavať na ulici, ale musia sa vrátiť domov, k rodičom. O čom však zvonia muránske zvony teraz, keď sa s mnohými tradíciami na zvonenie prestalo? Správna otázka. Kde hľadať odpoveď?
Prof. Juraj
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-