Zvonia muránske zvony. Knižka s výstižným titulom, ktorá vyšla iba pred pár dňami. Ak zvonia zvony, vždy len vtedy, keď ide o vážny čas. U nás zvonili zvony od rána do večera. Ráno najprv zazvonil zvonček, ktorý oznamoval školákom, že sa majú poberať do školy. O dvanástej najmä pre tých, ktorí ešte nemali hodiny a pracovali mimo dediny zvestovali, že je čas obedu. Večerné zvonenie bolo akousi časovou hranicou pre školopovinné deti, že sa nemajú zdržiavať na ulici, ale musia sa vrátiť domov, k rodičom. O čom však zvonia muránske zvony teraz, keď sa s mnohými tradíciami na zvonenie prestalo? Správna otázka. Kde hľadať odpoveď? miestnej strednej škole. Viac sa však venoval poézii a k napísaniu väčšieho literárneho diela potreboval odvahu i čas. Pribúdali však roky i povinnosti. Skúsenosti a sklon k písaniu mu však dopriali všetko po čom túžil, aj keď od prvých riadkov spomienok po vydanie knihy a jej prezentáciu prešlo vyše 30 rokov. Dnes má pán Bábela 87, ale prejavuje rovnakú radosť ako mladý začínajúci autor, keď dostane verejné ocenenie za kvalitnú prácu napísaného románu.
Sám sa presvedčil, že oveľa ťažšie ako napísať podobný román ako ten, o ktorom sa rozprávame, je ho v súčasným podmienkach vydať. Mnohí, keď ich oslovil, aby podporili toto dielo plné historických autentických faktov a zaslúžili sa o jeho vydanie mu položili jednoduchú otázku: "Načo nám táto knižka bude?!" Márne bolo presviedčanie a dokazovanie, že je to živá kronika histórie nielen Muráňa, ale aj širšieho regiónu. Veď rozpráva rečou zrozumiteľnou aj obyčajnému človeku o udalostiach najťažších pre náš národ. O tom, ako sa formovali Muránčania a prejavovali svoje odhodlanie dať za svoje presvedčenie aj samotný život.
Dnes dostáva za svoju záslužnú celoživotnú prácu po vydaní knihy prvé ocenenia. Napriek podlomenému zdraviu však zrazu precitne i sám autor žijúci v neďalekom Tisovci a teší sa z toho ako mu jeho rodáci prejavujú 
uznanie za napísanú knihu. Ozývajú sa mu ľudia, ktorých ani osobne nepozná, ozývajú sa mu priatelia zblízka i zďaleka. A on celý šťastný prežíva znovu svoju mladosť, ktorá aj keď bola plná životných zvratov, tragédií a straty kamarátov i blízkych je verne zachytená v práci, ktorá ich oslovuje a dáva možnosť sa nad všetkým uplynulým zamyslieť.
Áno, zvonia muránske zvony. Zvonia po celý čas, keď čítame dej, ktorý tak verne a presvedčivo opísal náš autor. Zvonia muránske zvony, aby táto knižka najmä mladej generácii ozrejmila im doteraz nepoznanú históriu. Veď povedzte, vedel niekto z vás, študenti, či mladí muži, že kto všetko pred sedemdesiatimi rokmi položil život za šťastnú budúcnosť? Koľko ľudí fašisti násilím odvliekli mimo Muráň, aby obetovali to najcennejšie čo mali? Len na jednom pomníku pri Brezne z 31 popravených sú vymenovaní aj štyria Muránčania: Pavol Dacho, Štefan Petalík, František Kantoris a Ondrej Beňo. Nebudem ich všetkých menovať. Hádam stačí, keď spomeniem, že z obetí boli najmladší 6, 16, 17 a 18-roční. Najstarší muž mal 68. Tiež medzi nimi boli aj štyri ženy. Oveľa viac o nich píše práve František Bábela. Ako memento, že už nikdy sa nič podobné nesmie zopakovať. Aj preto zvonia zvony na veži muránskeho kostola a šíria posolstvo tejto knižky Muránskou dolinou. Preto Vám ju aj ja odporúčam prečítať.
Patrí sa pri takejto príležitosti, hoc aj nakoniec, spomenúť, že veľkú zásluhu na vydaní tak potrebnej v tomto období knižky, akú napísal František Bábela, je vydavateľ, ktorým je Oblastná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave, ktorá spravila všetko, aby knižka nielen uzrela svetlo božie, ale najmä, aby termín prezentácie bol rovnaký ako boli oslavy 70. výročia oslobodenia Muráňa. K pozitívnemu prejavu je potrebné spomenúť aj starostlivo vybrané fotografie, ktoré vhodne dopĺňajú obsah knižky. Okrem autora k obrazovému materiálu prispel aj Dušan Dubovský z Revúcej. Známy fotograf Ing. Maroš Detko z Muráňa má zásluhu na príťažlivej obálke knižky, ako aj na jej poslednej strane.
|
|
aj v širšom merítku ako je muránsky región. Ja to vidím ako knihu, o ktorú by mohol mať záujem napríklad Marenčin PT, ktorý vydáva hodne autentickej memoárovej literatúry. Čo keby sa to skúsilo? Nech niektorý zo "štúrovcov" zapracuje a pošle to do vydavateľstva Marenčin PT. Je totiž príťažlivé aj to, že kniha neideologizuje, nevidí Nemcov an gros ako "nepriateľa", ale zachytáva aj veľa ľudského týmto smerom, pričom nelíči len ružovo a nezastiera oči pred tým, čo bolo ťažké a hrozné..." Pani Ida D.: "... vďaku Bohu za to, že som mala vynikajúcehokolegu, ktorý vzbudzoval vo mne veľkú autoritu achcela som s ním držať krok (nie hubu), hoci som vedela, že sa mu rovnať nemôžem.Dnes viem, že Ty si nielen vynikajúci básnik, ale aj prozaik, ktorému sa málokto vyrovná.Očarila ma kniha Zvonia muránske zvony, najmä Rozlúčka s mŕtvym priateľom - drusom - narodený |
v ten istý deň. Denne počúvam rádio Slovensko, v sobotu o 22.00 hod. dávajú ukážky zo zahraničnej literatúry. Mrzí ma, že Slováci sa ponižujú, chvália cudziu kultúru, ale nepoznajú vynikajúce diela našich autorov.Nepochopenie krásy slovenskej kultúry je ponižujúci hriech už od stáročí. Nečudujem sa, že nám cudzinci dávajú hanlivé mená." Pani Danuša: "Srdečná vďaka! Vďaka za krásne dielko!Utorok - čakala ma vzácna knižôčka v schránke! Hneď odpovedám a hlavne ďakujem!Veľmi, veľmi som dojatá. Dostalo sa mi úcty od vzácneho človeka!Vždy je pre mňa sviatok Vás počuť, čítať Vaše básne a teraz i spomienky z mladosti.Ťažko sa mi hľadajú slová, ktorými by som k spokojnosti vyjadrila obdiv k Vášmu super dielu. Kostol, pohľad na Muráň s krásnou prírodou vyrážajú dych.Ešte raz ďakujem, pán profesor!" |
Prof. Juraj MG-OD
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).