
V úvode knihy svoj zámer vysvetľujú takto: „Nechceme vynechať meno nikoho, ktokoľvek autorsky známy alebo neznámy z akýchkoľvek dôvodov a pohnútok zaznačil udalosti, pričinil sa o rozvoj, alebo tu žil a pracoval v uplynulom kontexte dlhej histórie mestečka... Ak našou premisou bolo doložiť v mestečku Ratkovej od najstarších čias tu žijúcich obyvateľov v konkrétnych menách, zachovávali sme obvyklú požiadavku chronológie, už či sme hovorili o tých, ktorí sa zaslúžili o rozvoj mestečka v akomkoľvek ohľade, v akejkoľvek účasti, funkcii, alebo sme sa opierali o remeselnícku príslušnosť a z toho vyplývajúci význam pre poznanie starej či staršej histórie.“
V knihe nájdeme najstaršie mená tu žijúcich obyvateľov, pochádzajúce zo zápisov daní od 15. storočia. Zoznam mien vychádza z popisu jednotlivých parciel pôdy, spadajúcich pod cirkevný desiatok a rodinných mien mešťanov obrábajúcich tieto parcely. S týmito zápismi mien sú pozoruhodné aj záznamy starých polí, chotárnych názvov v Ratkovej aj filiálnych obciach – Repištia, Ratkovská Suchá, Ploské. Väčšina názvov častí ratkovského chotára sa zachovala iba ústnym podaním, o to vzácnejšie sú tieto názvy zachované v písomnej forme. Dnes sú už mnohé z nich názvom i lokalitou úplne neznáme.
Samostatne sú zaznačené mená a pôsobenie najstarších rodín, s cieleným zameraním na tie, ktorých členovia sa v predchádzajúcich storočiach konkrétne zúčastňovali na dianí v mestečku ako funkcionári magistrátu či cirkvi. Samostatnú kapitolu tvoria mená farárov v najstaršej ratkovskej cirkevnej histórii i s krátkym popisom ich účinkovania. Zaznamenané sú osudy remesiel a remeselníkov po zrušení cechov a v rokoch nasledujúcich, včítanie mien remeselníkov, prežívajúcich až do 20. storočia. Mnohogeneračnú kontinuitu tu žijúcich mešťanov a starých rodín pripomínajú aj mnohé pomníky na ratkovskom cintoríne. Kniha ponecháva niektoré z nich v pamäti vo fotografickej dokumentácii.
Zachované najstaršie rukopisy sú unikátom a vypovedajú nielen o živote a o rozvoji mestečka, o tom, ako sa vyvíjalo písmo a menil sa jeho typ, ale aj o zaužívanom spôsobe vyjadrovania, štylistických postupoch i zmenách tém, ktoré boli v danej dobe na programe dňa. Ako ukážku o tomto vývoji je v chronologickej postupnosti zaznamenaných niekoľko rukopisov známych i anonymných autorov.
Zápisy o seniorálnych konventoch a vizitáciách začiatkom 19. storočia nám dávajú nazrieť do zákulisia diania v meste pri dôležitých či slávnostných cirkevných udalostiach, na ktorých sa spoločne zúčastňujú v zhode mešťania i cirkev.
Zaujímavé sú aj výpočtom všetkých osobností, ktoré sa ho zúčastnili a tiež bezprostrednou starostlivosťou mešťanov, aby takéto vážne cirkevné podujatie bolo i po spoločenskej stránke dôsledne zabezpečené. Zaznamenané sú aj osudy chrámových organov od roku 1695 až do súčasnosti i zoznam cirkevného vzácneho inventára. Zdokumentovaná je obetavosť a dobročinnosť pri pomoci cirkvi a chrámu zo strany mešťanov, účasť ratkovských žien na dianí v mestečku a ich dobročinnosť i s vyčíslením hodnoty darovaných
predmetov, právne rozhodovacie úkony v ratkovskom magistráte pri majetkovoprávnom vysporiadaní obyvateľov, či prípady vyšetrovania trestných udalostí. Autori nezabudli ani na účasť magistrátu a obyvateľov na rozvoji mesta a na udalosti pracovného dňa cez popisy rôznych stavebných prác a mestských účelových stavieb.
Veľmi hodnotnou časťou je rozsiahle chronologické kalendárium o živote v obci od roku 1413 až dodnes. Na záver je priložený zoznam Národných kultúrnych pamiatok, ktoré sú zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenskej republiky a zoznam ostatných pamiatok a pamätných tabúľ aj s fotografickou dokumentáciou.
Publikácia je určená nielen Ratkovčanom, ale aj historikom a všetkým tým, ktorí sa zaujímajú o dejiny tohto regiónu.
Miroslav Ďurinda – Marta Mikitová: Ratková v dejinách a jej dávni obyvatelia. Košice, Graphics Studio 2017. 136 s. 117 obr. ISBN 978-80-972878-0-1
Stanislav Kejík

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-