V úvode knihy svoj zámer vysvetľujú takto: „Nechceme vynechať meno nikoho, ktokoľvek autorsky známy alebo neznámy z akýchkoľvek dôvodov a pohnútok zaznačil udalosti, pričinil sa o rozvoj, alebo tu žil a pracoval v uplynulom kontexte dlhej histórie mestečka... Ak našou premisou bolo doložiť v mestečku Ratkovej od najstarších čias tu žijúcich obyvateľov v konkrétnych menách, zachovávali sme obvyklú požiadavku chronológie, už či sme hovorili o tých, ktorí sa zaslúžili o rozvoj mestečka v akomkoľvek ohľade, v akejkoľvek účasti, funkcii, alebo sme sa opierali o remeselnícku príslušnosť a z toho vyplývajúci význam pre poznanie starej či staršej histórie.“
V knihe nájdeme najstaršie mená tu žijúcich obyvateľov, pochádzajúce zo zápisov daní od 15. storočia. Zoznam mien vychádza z popisu jednotlivých parciel pôdy, spadajúcich pod cirkevný desiatok a rodinných mien mešťanov obrábajúcich tieto parcely. S týmito zápismi mien sú pozoruhodné aj záznamy starých polí, chotárnych názvov v Ratkovej aj filiálnych obciach – Repištia, Ratkovská Suchá, Ploské. Väčšina názvov častí ratkovského chotára sa zachovala iba ústnym podaním, o to vzácnejšie sú tieto názvy zachované v písomnej forme. Dnes sú už mnohé z nich názvom i lokalitou úplne neznáme.
Samostatne sú zaznačené mená a pôsobenie najstarších rodín, s cieleným zameraním na tie, ktorých členovia sa v predchádzajúcich storočiach konkrétne zúčastňovali na dianí v mestečku ako funkcionári magistrátu či cirkvi. Samostatnú kapitolu tvoria mená farárov v najstaršej ratkovskej cirkevnej histórii i s krátkym popisom ich účinkovania. Zaznamenané sú osudy remesiel a remeselníkov po zrušení cechov a v rokoch nasledujúcich, včítanie mien remeselníkov, prežívajúcich až do 20. storočia. Mnohogeneračnú kontinuitu tu žijúcich mešťanov a starých rodín pripomínajú aj mnohé pomníky na ratkovskom cintoríne. Kniha ponecháva niektoré z nich v pamäti vo fotografickej dokumentácii.
Zachované najstaršie rukopisy sú unikátom a vypovedajú nielen o živote a o rozvoji mestečka, o tom, ako sa vyvíjalo písmo a menil sa jeho typ, ale aj o zaužívanom spôsobe vyjadrovania, štylistických postupoch i zmenách tém, ktoré boli v danej dobe na programe dňa. Ako ukážku o tomto vývoji je v chronologickej postupnosti zaznamenaných niekoľko rukopisov známych i anonymných autorov.
Zápisy o seniorálnych konventoch a vizitáciách začiatkom 19. storočia nám dávajú nazrieť do zákulisia diania v meste pri dôležitých či slávnostných cirkevných udalostiach, na ktorých sa spoločne zúčastňujú v zhode mešťania i cirkev. 
Zaujímavé sú aj výpočtom všetkých osobností, ktoré sa ho zúčastnili a tiež bezprostrednou starostlivosťou mešťanov, aby takéto vážne cirkevné podujatie bolo i po spoločenskej stránke dôsledne zabezpečené. Zaznamenané sú aj osudy chrámových organov od roku 1695 až do súčasnosti i zoznam cirkevného vzácneho inventára. Zdokumentovaná je obetavosť a dobročinnosť pri pomoci cirkvi a chrámu zo strany mešťanov, účasť ratkovských žien na dianí v mestečku a ich dobročinnosť i s vyčíslením hodnoty darovaných 
predmetov, právne rozhodovacie úkony v ratkovskom magistráte pri majetkovoprávnom vysporiadaní obyvateľov, či prípady vyšetrovania trestných udalostí. Autori nezabudli ani na účasť magistrátu a obyvateľov na rozvoji mesta a na udalosti pracovného dňa cez popisy rôznych stavebných prác a mestských účelových stavieb.
Veľmi hodnotnou časťou je rozsiahle chronologické kalendárium o živote v obci od roku 1413 až dodnes. Na záver je priložený zoznam Národných kultúrnych pamiatok, ktoré sú zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenskej republiky a zoznam ostatných pamiatok a pamätných tabúľ aj s fotografickou dokumentáciou.
Publikácia je určená nielen Ratkovčanom, ale aj historikom a všetkým tým, ktorí sa zaujímajú o dejiny tohto regiónu.
Miroslav Ďurinda – Marta Mikitová: Ratková v dejinách a jej dávni obyvatelia. Košice, Graphics Studio 2017. 136 s. 117 obr. ISBN 978-80-972878-0-1
Stanislav Kejík
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.