prác tohtoročnej Kukučínovej literárnej Revúcej spĺňalo celkom dvadsaťšesť základné podmienky žurnalistických žánrov, prevažne publicistiky emocionálneho typu, ale aj publicistiky typu racionálneho a v jednom prípade spravodajstva. Sú medzi nimi zastúpené publicistické rozhovory, eseje, pozitívne fejtóny – besednice, kurzívky, ale aj poznámka či referát.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že úroveň prác bola veľmi dobrá a zaujímavo vyrovnaná, čo nemožno pripísať len tomu, že ich tvorcami boli prevažne žiaci ôsmych a deviatych ročníkov, ale hlavne, že tieto deti pravidelne píšu, zamýšľajú sa nad témami, vedia, čo chcú čitateľom povedať. Väčšina si vedela veľmi objektívne a často vtipne odpovedať na životom kladené otázky, svoje príspevky písali ľahko, s radosťou. Výnimočne mali niekoľkí trochu problém s vypointovaním svojich príbehov, čo určite v budúcnosti odstránia. Treba povedať, že zo žurnalistických prác (aj keď tá povestná hranica medzi literatúrou a publicistikou hlavne pri fejtónoch bola mimoriadne tenká) cítiť dobré vedenie pedagógmi, obzvlášť zo ZŠ Hrnčiarska Humenné, ZŠ J. Švermu Humenné, ZŠ s MŠ Tovarné, ZŠ A. Kmeťa Levice, Spojená škola ZŠ Svidník, ale aj ZŠ Slatinské Lazy a ďalšie. Za to im patrí všetkým poďakovanie.Ale pretože zmyslom práce hodnotiteľov súťažných príspevkov bolo ich zaradenie do jednotlivých pásiem (čo mimochodom nebolo ľahké pretože rozdiely v kvalite prác boli minimálne) tu je výsledný sumár: Do Zlatého pásma sa dostali: D. Rovňanová ZŠ Slatinské Lazy, L. Cocuľová – Spojená škola ZŠ Svidník, R. Butala ZŠ J. Švermu Humenné, Alexandra Bednářová ZŠ Hrnčiarska Humenné. Hlavnú cenu žurnalistických prác Kukučínovej literárnej Revúcej 2012 získala Alexandra Bednářová ZŠ Hrnčiarska Humenné za cyklus pozitívnych fejtónov – besedníc: Pýcha duše, Človek plný lásky, Tiež len človek, Originál a Ľudská spoločnosť. Autorsky zrelé, dobre vypointované, ľahko a čisto napísané. Vitaj vo svete emocionálnej (beletristickej) publicistiky.
Blahoželáme a ďakujeme samozrejme všetkým súťažiacim a ešte raz aj ich pedagógom.“
Kategóriu poézia a próza zhodnotil Mgr. Marian Lacko, učiteľ na PSLG: „Celkovo bolo do tohto ročníka KLR zaslaných 40 prozaických prác a 165 básní! No nielen kvalitou sa vyznačovali práce zaslané z celého Slovenska, ale často sa medzi nimi objavili aj veľmi „zdravé“ literárne pokusy, či už v poézii, alebo próze. Všetci autori, ktorí sa dostali až do zlatého pásma majú výrazný písací a poetický talent, keď pri písaní vedia veľmi dobre používať symboliku, metafory a všetky tieto prostriedky tvorby veľmi nenásilne využiť pri písaní poézie. Opäť sa potvrdilo, že asi veľa talentov sa nielen rodí v Starej Ľubovni, ale asi je tam pre ich rast zabezpečená kvalitná príprava.
Do zlatého pásma v poézii sa dostali: Emma Tomková, Stará Ľubovňa, Adam Kollár, Stará Ľubovňa, Laura Smolárová, Zákamenné, Miroslava Ščigulinská, Stará Ľubovňa, Renáta Stričová, Stará Ľubovňa. Hlavnú cenu v poézii získali Jana Biganičová, Stará Ľubovňa (veľmi čisto spracované na prvý pohľad „obyčajné témy obyčajných ľudí“ veľmi citlivo, s čistou symbolikou, peknými metaforami a nevtieravými vtipmi. Zdá sa, že sa zrodil nový poet...) a Barbora Plutová, Stará Ľubovňa (veľmi čisté a prepracované jednoduché témy, veľmi citlivo, s čistou symbolikou a so zaujímavými metaforami Zdá sa, že aj tu sa zrodil nový poet, asi majú v Starej Ľubovni na to „patent“?)Autori, ktorí sa dostali do zlatého pásma v próze, ponúkli veľmi zaujímavú fabuláciu príbehov, ktoré majú často veľmi dobrú štylistiku a dej má aj patričný spád. Žiaľ, u niektorých sa zdá trochu „tuctová“ téma, akoby z amerických filmov. Často potvrdzujú v svojich poviedkach veľmi dobrý rozprávačský talent. Škoda, že sa niektoré poviedky trochu rýchlo skončia. Avšak určite patria k najlepším prácam na tohtoročnej KLR... Do zlatého pásma sa dostali: Daniela Očovanová, Cinobaňa, Daniela Bartková, Slatinské Lazy, Nikola Dudová, Stará Ľubovňa, Katarína Klíčová, Prešov. Hlavnú cenu v próze získala Kristína Melicherová, Cinobaňa (veľmi dobre fabuluje príbeh, v ktorom používa na oživenie aj priamu reč. Tieto dialógy podporujú pointu celej práce. Štylizácia viet je na veľmi slušnej úrovni, čo podporuje spád deja celej poviedky. Škoda len, že sa v príbehu akosi všetko rýchlo udialo. Veľkým kladom je pozitívna téma a nie negativistický postoj. Táto práca patrí medzi to najzaujímavejšie v tomto ročníku KLR...)
Autori, ktorí neboli ocenení nemusia byť smutní, pretože úroveň tohto roku na KLR bola naozaj vysoká. Ani týmto autorom sa nedá uprieť určitá dávka talentu, avšak pri písaní ešte potrebujú trochu viac skúseností a určite aj viac čítania. Jednoducho, ešte im treba trochu „dorásť“. Treba sa ešte asi „vypísať“ a bude to v poriadku. A tiež odporúčam čítať veľa kvalitnej beletrie. Pretože mnohí majú dobrý rozprávačský talent, len sa ešte možno hľadajú. Tým, ktorí sú neocenení odporúčam prečítať ešte veľa básní a hlavne im odporúčam prečítať si knižku Utrpenie mladého poeta, a potom samozrejme veľa, veľa písať...“
Marta Mikitová
{jcomments on}
































Jubilejný 10. ročník celoslovenskej literárnej súťaže, ktorú v záujme vyhľadávania najmladších literárnych talentov pod názvom Kukučínova literárna Revúca pripravilo pre žiakov 8. a 9. ročníkov ZŠ Prvé slovenské literárne gymnázium v Revúcej v spolupráci s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. Súťažilo sa v dvoch kategóriách: publicistika a poézia a próza. Prvé slovenské literárne gymnázium v Revúcej privítalo a vyhlásilo v marci 2012 víťazov tejto zaujímavej a podnetnej súťaže.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.