V dňoch 19.10. - 20.10.2010 sa v Drienčanoch, okres Rimavská Sobota, uskutočnil 7. ročník regionálnej a 5. ročník celoslovenskej súťaže v prednese slovenskej rozprávky pod názvom Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas. Súťaž vznikla na počesť významného slovenského rozprávkara Pavla Dobšinského, ktorý dlhé roky pôsobil ako evanjelický farár v Drienčanoch a vo svojom voľnom čase zbieral, okrem rôznych ľudových zvykov a obyčají, aj ľudové rozprávky.Okrem Dobšinského rozprávok sa v súťaži objavili tiež rozprávky iných zberateľov, ako napríklad Tri priadky, Husár a smrtka od Sama Czambela, rozprávka O hlúpom Janovi od Boženy Němcovej alebo Ako Marienka slúžila od Antona Habovštiaka; tiež prerozprávané texty ľudovej slovesnosti od Ondreja Sliackeho (Zlatí bratkovia) a Petra Glocka (O hlúpej Dorke a Jankovi); alebo prebásnené slovenské ľudové rozprávky od Milana Rúfusa (Ľubka a Kovovlad, Zlatá priadka). Nechýbali ani rozprávkové texty od autorov detskej literatúry, ktorých zastupoval napríklad Ján Donoval, Jozef Pavlovič, Krista Bendová, Daniel Hevier, Eduard Petiška, Ľubomír Moravčík, Barbora Pavlovičová, Mária Jančová a Maja Miková.
Dlhé, krátke, veselé, smutné, všetky s dobrým koncom, alebo aspoň s ponaučením. Súťažilo sa v troch kategóriách a o víťazoch rozhodovali dve odborné poroty v zložení: Ľubomír Šárik (predseda prvej poroty), Drahomíra Plichtová, Erika Juhászová, Milana Jutková (predsedkyňa druhej poroty), Táňa Kršková a Marta Hlušíková.
Okrem samotnej súťaže mohli súťažiaci a hostia navštíviť aj faru a kostol, kde pôsobil Pavol Dobšinský a tiež miesto jeho posledného odpočinku. Mohli sa tiež pristaviť pri slnečných hodinách s motívmi Dobšinského rozprávok alebo besedovať so spisovateľkou Martou Hlušíkovou o rozprávkových knižkách.
Keďže si tento rok pripomíname 125. výročie úmrtia Pavla Dobšinského, súčasťou podujatia bola tiež pietna spomienka a kultúrny program v kostole ECAV v Drienčanoch.
Všetci súťažiaci si zaslúžia veľkú pochvalu, pedagógovia veľké poďakovanie, ostatné zhodnotila porota a ostáva už len veriť, že aj takto o rok v októbri budú v Drienčanoch zaznievať rozprávkové príbehy na počesť Pavla Dobšinského a ožijú aj rozprávkové svety, nové aj staré, na ktoré by bolo škoda zabudnúť.
Výsledky 7. ročníka regionálnej a 5. ročníka celoslovenskej súťaže v prednese slovenskej rozprávky pod názvom Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas:
REGIONÁLNE KOLO
I. kategória: 1. miesto: Filip Vavrek, Revúca, 2. miesto: Kornélia Rút Kušpálová, Rimavská Sobota, 3. miesto: Dávid Frandel, Muráň.
II. kategória: 1. miesto: Ján Oliver Čillík, Rimavská Sobota, 2. miesto: Pavla Kmecová, Revúca, 3. miesto: Terézia Kureková, Jesenské, 3. miesto: Filip Miháľ, Rimavská Sobota.
III. kategória: 1. miesto: Michaela Trávničková, Revúca, 2. miesto: Mária Balciarová, Klenovec, 3. miesto: Lucia Pšidová, Rimavská Sobota.
CELOSLOVENSKÉ KOLO
I. kategória: 1. miesto: Filip Vavrek, 2. miesto: Lucia Urbančíková, Rožňava, 3. miesto: Dávid Frandel, Muráň.
II. kategória: 1. miesto: Pavla Kmecová, Revúca, 2. miesto: Simona Šebeňová, Bánovce nad Bebravou, 3. miesto: Ján Oliver Čillík, Rimavská Sobota.
Cena starostky: Paulína Dittrychová, Ružomberok.
III. kategória: 1. miesto: Michaela Trávničková, Revúca, 2. miesto: Kevin Ivanko, Rožňava, 3. miesto: Nina Varíniová, Bánovce nad Bebravou.
Jaroslava Jelchová, GMOS
{gallery}kultura/dobsinsky/sutaz{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.