Osobnosť je človek výnimočných kvalít, zvyčajne s významným postavením v spoločnosti. Človek, ktorému charakterové vlastnosti umožňujú chovať sa neobyčajne a vykonávať významné skutky. A takým človek bol aj revúcky rodák, statočný vlastenec, predstaviteľ slovenského národného života a vedúca osobnosť Slovenského národného povstania, armádny generál Rudolf Michal Viest.
Novodobé dejiny, ktoré sa v tom období spájajú s bojom za slobodu a spravodlivosť, nám priniesli jednu z najvýznamnejších osobností vojenských dejín, ktorej životné medzníky i zaujímavá kapitola vojenskej kariéry ovplyvnili vývoj života v našom meste i celej spoločnosti.“
A práve o živote a životných medzníkoch R. Viesta vypovedala dokumentárna esej Fragmenty zo života generála v podaní Juraja Genčanského a tanca tanečníkov z Mestského domu kultúry.
Osobnosť generála Viesta a jeho úlohu v našich dejinách vyzdvihol v príhovore plukovník Ondrej Vaško z 2. Mechanizovanej brigády v Prešove. Vojenská jednotka je od roku 2007 nositeľom čestného názvu Mechanizovaná brigáda generála Rudolfa Viesta a jej príslušníci pravidelnou účasťou na spomienkových akciách na armádneho generála šíria dobré meno nášho rodáka a mesta Revúca.
Rozkazom ministra obrany SR o udelení vojenských vyznamenaní a mimoriadnych ocenení bolo Mestu Revúca udelené ocenenie – Pamätná medaila k 75. výročiu Slovenského národného povstania a skončenia druhej svetovej vojny. Ocenenie primátorovi mesta odovzdal vedúci oddelenia starostlivosti o vojnových veteránov ministerstva obrany Richard Zimányi.
Hostia sa neskôr presunuli k rodnému domu Rudolfa Viesta a do záhrady Múzea Prvého Slovenského gymnázia, kde predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Pavol Sečkár odovzdal Pamätné medaily Rudolfa Viesta členom SZPB a priamym účastníkom Povstania. V historickej budove PSG sa nachádza stála expozícia generála Viesta, a tu, blokom starých vojenských piesní v podaní Viktora Brádňanského, sa spomienková slávnosť skončila.
V predvečer spomienkovej slávnosti sa v Mestskom dome kultúry premietal celovečerný dokumentárny film RTVS Slovenské národné povstanie, ocenený v niekoľkých súťažiach, kde komentár nahovoril Dušan Jamrich.
Povstanie v auguste 1944 rozdelilo Slovákov – a rozdeľuje ich dodnes! Podľa niektorých išlo o jednu z mála historických udalostí, na ktorú môžeme byť hrdí, keď Slováci a mnohí zahraniční antifašisti vystúpili so zbraňou v ruke na obranu slobody a demokracie. Tento postoj je v protiklade s pasivitou a ľahostajným postojom väčšiny národa v rozhodujúcich okamihoch našich dejín. Historický fakt je, že povstalecká armáda bola porazená, ale bola to porážka v boji – NIE KAPITULÁCIA! SNP bolo skúškou, previerkou duchovnej a morálnej zrelosti národa, jeho túžby bojovať za slobodu a obetovať jej to najcennejšie. A to bolo nesmierne dôležité pre kryštalizáciu étosu národa, pretože Slováci, ako ukázal tok času, ním získali určitú potrebnú hrdosť, hrdosť postaviť sa proti násiliu aj za cenu straty tisícov životov.
Katarína Kvetková, foto: Foto Rolinec
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.