Škola sa začínala po Michalovi a trvala najdlhšie do polovice mája, odkedy sme museli pomáhať pri poľných prácach. V zime sme si nosievali po dve-tri polienka, aby bolo čím kúriť.
Doma sme mali na čítanie len Kralickú Bibliu a Tranoscius. Najstarší brat mal ešte jednu knižočku o kubických metroch a percentách a ešte tri knižky poviedok z jarmoku.
Raz sa ma učiteľ opýtal, čím chcem byť. Priznal som sa, že by som chcel byť lekárom. Vysmial sa mi, že vraj budem na dedine ošípané zabíjať a pitvať, a nie ľudí liečiť. Bol som rád, že po roku z Gočova odišiel.
Keď som chodil do šiestej triedy, otec ochorel na zápal pľúc, na čo aj zomrel. Ešte predtým uvažoval o tom, že ma dá vyučiť za kožušníka a krajčíra. Túto prácu by som bol vykonával v zime a v lete som mal byť murárom. S majstrom z Dobšinej sa aj dohodol. Na smrteľnej posteli, pod vplyvom učiteľa a farára, si to otec rozmyslel a jeho poslednou vôľou bolo, aby ma matka a starší bratia dali na štúdiá...
Ako deväťročný som pomáhal pri zvážaní dreveného uhlia a železnej rudy. Na miesta zvážania sme prichádzali večer; tam sme prenocovali. Pred medveďmi nás a i kone chránil oheň, ráno sme nakladali rudu alebo drevené uhlie do vozov. V tomto veku som musel naložiť okolo desať metrákov uhlia. Okrem toho nás čakala práca na poli...
Naša strava bola veľmi jednoduchá: v pracovný deň ráno halušky, na obed zemiaková polievka a na večeru zemiaky s mliekom. V nedeľu ráno káva, ale nie pravá, na obed krúpy s kúskom baraniny a večer sa pilo mlieko... V zime sa konzumovala kyslá kapusta a údená slanina, ktorú dovážali až z Debrecína.
V šiestej triede bola konfirmácia. Chodili sme na prípravu k pánovi farárovi Gerhardtovi Stehlovi do Vlachova. Konfirmácia bola v gočovskom chráme Božom a žiadosť o prijatie za členov cirkvi som za mojich rovesníkov predniesol ja...
Nie div, že po tejto skúške života som túžil po ľahšom žití a veľmi som sa tešil z toho, že pôjdem študovať. Moji rovesníci, ale aj starší ľudia, si robili zo mňa posmech, ktorý zažil každý, kto chcel zanechať biedny dedinský život. Mne sa posmievali ešte viac, lebo som chcel byť „školeným pánom“ a nielen remeselníkom. To ma neodradilo; mal som príliš veľké plány do budúcnosti.
Mnohí ľudia chodili kupovať na úver ku kresťanskému obchodníkovi do Dobšinej. Keď tovar nedokázali včas vyplatiť, dal ich nemilosrdne na licitáciu. Jeho spoločníkom bol gočovský notár, ktorý pozemky lacno skupoval, a tak nadobudol veľký majetok. Ľudia ho preklínali a nenávideli. Po roku 1918 musel z Gočova doslova ujsť pred rozhnevaným ľudom a neskôr vo veľkej biede zomrel v Pešti.
Do Gočova prišiel aj židovský obchodník Samuel Grossmann. Aj on dával na úver, ale nikdy nikoho nedal na licitáciu. Pričinil sa o kultúrne zveľadenie obce, keď priestranný „alláš“ (miesto pre prenocovanie furmanských záprahov) zadarmo poskytol pre ochotnícke divadlo. Pomáhal všade, kde bolo treba..., aj ja som si od neho požičal na štúdiá.
Po otcovej smrti matka predala voly a role v Štítniku a peniaze uložila na knižku, čo bolo základinou na moje ďalšie štúdiá.
Prv, ako som nastúpil na gymnázium, matka mi kúpila riadne šaty: nohavice, lajblík a kabát, lebo dovtedy som nosil oblečenie ušité doma... Keď ma do nich obliekla, rozplakal som sa. Akoby podvedome cítila, že sa lúčim s rodnou hrudou.
Vyučovanie na gymnáziu v Rožňave sa začalo 5. septembra. Počas niekoľkých voľných dní mi bolo veľmi ťažko. Prechádzal som sa po meste, ale moje myšlienky sa neustále vracali k domovu, po ktorom som veľmi túžil. Dokonca som chcel z Rožňavy odísť, vrátiť sa do Gočova. To by bol koniec mojich štúdií. Bál som sa však hanby, posmechu, ktorými by ma boli moji kamaráti a známi počastovali. To premohlo túžbu vrátiť sa... V Rožňave som mal i kamarátov z Gočova: jeden bol učňom u Hroncovej, druhý bol posluhujúcim chlapcom u verejného notára.
Obyčajne každú sobotu ma matka prišla navštíviť. Najčastejšie mi priniesla lieskové oriešky... a aby sme boli čím dlhšie spolu, odprevádzal som ju peši až do Betliara. Až tam nasadla na vlak, aby usporila na cestovnom.
Za doučovanie som na konci roka dostal niklové hodinky, po ktorých som túžil. Doučoval som až do ôsmej triedy, a tak na konci štúdií som už z domu nepotreboval žiadne peniaze.
Rodičia mojich žiakov ma občas pozvali k sebe, kde som mohol pozorovať veľkopanský spôsob života a porovnávať ho s biednym životom mojich rodákov.
Profesori rožňavského gymnázia nikdy nedovolili, aby sa medzi študentmi vyvinul národnostný alebo náboženský spor. Videli v nás len študentov, a nie Slovákov, Maďarov, Nemcov, Srbov, Židov. V Rožňave vtedy študovalo viacero Srbov a všetci sa tu cítili veľmi dobre.
Rodičia môjho prvého žiaka, ktorého som doučoval, si ma vážili a ctili. Chceli mi pomôcť urobiť kariéru. Preto na mňa naliehali, aby som si pomaďarčil meno. S týmto návrhom som nesúhlasil, veď nikdy by som nezaprel svoj rod a národ; a nespreneveril sa svojim najbližším.
(Zdroj: Ondrej Hronec, Daniela Hroncová: Jur Hronec z Gočova)
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-