Škola sa začínala po Michalovi a trvala najdlhšie do polovice mája, odkedy sme museli pomáhať pri poľných prácach. V zime sme si nosievali po dve-tri polienka, aby bolo čím kúriť.
Doma sme mali na čítanie len Kralickú Bibliu a Tranoscius. Najstarší brat mal ešte jednu knižočku o kubických metroch a percentách a ešte tri knižky poviedok z jarmoku.
Raz sa ma učiteľ opýtal, čím chcem byť. Priznal som sa, že by som chcel byť lekárom. Vysmial sa mi, že vraj budem na dedine ošípané zabíjať a pitvať, a nie ľudí liečiť. Bol som rád, že po roku z Gočova odišiel.
Keď som chodil do šiestej triedy, otec ochorel na zápal pľúc, na čo aj zomrel. Ešte predtým uvažoval o tom, že ma dá vyučiť za kožušníka a krajčíra. Túto prácu by som bol vykonával v zime a v lete som mal byť murárom. S majstrom z Dobšinej sa aj dohodol. Na smrteľnej posteli, pod vplyvom učiteľa a farára, si to otec rozmyslel a jeho poslednou vôľou bolo, aby ma matka a starší bratia dali na štúdiá...
Ako deväťročný som pomáhal pri zvážaní dreveného uhlia a železnej rudy. Na miesta zvážania sme prichádzali večer; tam sme prenocovali. Pred medveďmi nás a i kone chránil oheň, ráno sme nakladali rudu alebo drevené uhlie do vozov. V tomto veku som musel naložiť okolo desať metrákov uhlia. Okrem toho nás čakala práca na poli...
Naša strava bola veľmi jednoduchá: v pracovný deň ráno halušky, na obed zemiaková polievka a na večeru zemiaky s mliekom. V nedeľu ráno káva, ale nie pravá, na obed krúpy s kúskom baraniny a večer sa pilo mlieko... V zime sa konzumovala kyslá kapusta a údená slanina, ktorú dovážali až z Debrecína.
V šiestej triede bola konfirmácia. Chodili sme na prípravu k pánovi farárovi Gerhardtovi Stehlovi do Vlachova. Konfirmácia bola v gočovskom chráme Božom a žiadosť o prijatie za členov cirkvi som za mojich rovesníkov predniesol ja...
Nie div, že po tejto skúške života som túžil po ľahšom žití a veľmi som sa tešil z toho, že pôjdem študovať. Moji rovesníci, ale aj starší ľudia, si robili zo mňa posmech, ktorý zažil každý, kto chcel zanechať biedny dedinský život. Mne sa posmievali ešte viac, lebo som chcel byť „školeným pánom“ a nielen remeselníkom. To ma neodradilo; mal som príliš veľké plány do budúcnosti.
Mnohí ľudia chodili kupovať na úver ku kresťanskému obchodníkovi do Dobšinej. Keď tovar nedokázali včas vyplatiť, dal ich nemilosrdne na licitáciu. Jeho spoločníkom bol gočovský notár, ktorý pozemky lacno skupoval, a tak nadobudol veľký majetok. Ľudia ho preklínali a nenávideli. Po roku 1918 musel z Gočova doslova ujsť pred rozhnevaným ľudom a neskôr vo veľkej biede zomrel v Pešti.
Do Gočova prišiel aj židovský obchodník Samuel Grossmann. Aj on dával na úver, ale nikdy nikoho nedal na licitáciu. Pričinil sa o kultúrne zveľadenie obce, keď priestranný „alláš“ (miesto pre prenocovanie furmanských záprahov) zadarmo poskytol pre ochotnícke divadlo. Pomáhal všade, kde bolo treba..., aj ja som si od neho požičal na štúdiá.
Po otcovej smrti matka predala voly a role v Štítniku a peniaze uložila na knižku, čo bolo základinou na moje ďalšie štúdiá.
Prv, ako som nastúpil na gymnázium, matka mi kúpila riadne šaty: nohavice, lajblík a kabát, lebo dovtedy som nosil oblečenie ušité doma... Keď ma do nich obliekla, rozplakal som sa. Akoby podvedome cítila, že sa lúčim s rodnou hrudou.
Vyučovanie na gymnáziu v Rožňave sa začalo 5. septembra. Počas niekoľkých voľných dní mi bolo veľmi ťažko. Prechádzal som sa po meste, ale moje myšlienky sa neustále vracali k domovu, po ktorom som veľmi túžil. Dokonca som chcel z Rožňavy odísť, vrátiť sa do Gočova. To by bol koniec mojich štúdií. Bál som sa však hanby, posmechu, ktorými by ma boli moji kamaráti a známi počastovali. To premohlo túžbu vrátiť sa... V Rožňave som mal i kamarátov z Gočova: jeden bol učňom u Hroncovej, druhý bol posluhujúcim chlapcom u verejného notára.
Obyčajne každú sobotu ma matka prišla navštíviť. Najčastejšie mi priniesla lieskové oriešky... a aby sme boli čím dlhšie spolu, odprevádzal som ju peši až do Betliara. Až tam nasadla na vlak, aby usporila na cestovnom.
Za doučovanie som na konci roka dostal niklové hodinky, po ktorých som túžil. Doučoval som až do ôsmej triedy, a tak na konci štúdií som už z domu nepotreboval žiadne peniaze.
Rodičia mojich žiakov ma občas pozvali k sebe, kde som mohol pozorovať veľkopanský spôsob života a porovnávať ho s biednym životom mojich rodákov.
Profesori rožňavského gymnázia nikdy nedovolili, aby sa medzi študentmi vyvinul národnostný alebo náboženský spor. Videli v nás len študentov, a nie Slovákov, Maďarov, Nemcov, Srbov, Židov. V Rožňave vtedy študovalo viacero Srbov a všetci sa tu cítili veľmi dobre.
Rodičia môjho prvého žiaka, ktorého som doučoval, si ma vážili a ctili. Chceli mi pomôcť urobiť kariéru. Preto na mňa naliehali, aby som si pomaďarčil meno. S týmto návrhom som nesúhlasil, veď nikdy by som nezaprel svoj rod a národ; a nespreneveril sa svojim najbližším.
(Zdroj: Ondrej Hronec, Daniela Hroncová: Jur Hronec z Gočova)

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-