utorok, 30 jún 2026 07:50
Pripomíname si okrúhle výročia osobností Gemera a Gemera-Malohontu, pripadajúce na júl 2026 Doporučený
Napísal(a) Marta Mikitová
V Gemeri a Gemeri-Malohonte sa narodili, študovali či pôsobili mnohé osobnosti celoslovenského významu. Ich práca a aktivity v oblasti histórie, kultúry a umenia, spoločenského života, vedy, techniky, hospodárstva... zanechali trvalú stopu v živote našej spoločnosti a prínosy ich činnosti sú významné a dôležité pre rozvoj celého nášho Slovenska. Každý, kto prispel svojou prácou a tvorivosťou k rozvoju našej spoločnosti si zaslúži našu úctu a môžeme byť na neho právom hrdí. Pripomeňme si preto okrúhle výročia narodenia či úmrtia takýchto osobností, ktoré pripadajú na júl 2026.
Štefan Ferenci (Ferenczy) – 270. výročie úmrtia
4. júl – Štefan Ferenci (Ferenczy) (23.2.1792 Rimavská Sobota – 4.7.1856 Rimavská Sobota) – sochár, monumentalista, medailér. Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom študoval výtvarné umenie na akadémii vo Viedni a v Ríme. Pracoval aj ako medailér, aj na sakrálnej a náhrobníkovej plastike, vynikal v rezbárstve z mramoru. Bol typickým predstaviteľom klasicizmu, jeho najlepšími dielami sú portréty, ktoré dokonale odrážajú charakter jeho modelov. Od r. 1847 pôsobil ako sochár v Rimavskej Sobote, kde si otvoril aj sochársku dielňu. Jeho popredným dielom je reliéf hlavného oltára ev. kostola v Tisovci, náhrobník v reformovanom kostole v Rimavskej Sobote. Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote, má vo svojich zbierkach okolo 100 predmetov z umelcovej pozostalosti, je to mnoho osobných predmetov, vzácnych originálnych listov a dokumentov, pracovných nástrojov, dokonca Ferenczyho posteľ, výtvarné diela – sochárske práce, ale aj originálne grafiky a kresby. V lapidáriu múzea je originálny mramorový náhrobok, ktorý zhotovil Ferenczy pre hrob svojich rodičov. Na vonkajšej stene reformovaného kostola v Rimavskej Sobote vo výklenku sa nachádza Ferenczyho busta z carrarského mramoru, dielo Lászlóa Vaszaryho. Bustu odhalili v roku 1909. Je pochovaný v krypte, ktorá je súčasťou reformovaného kostola. V Budapešti v roku 1905 vyšla podrobná monografia o jeho živote a diele od Šimona Mellera.
4. júl – Štefan Ferenci (Ferenczy) (23.2.1792 Rimavská Sobota – 4.7.1856 Rimavská Sobota) – sochár, monumentalista, medailér. Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom študoval výtvarné umenie na akadémii vo Viedni a v Ríme. Pracoval aj ako medailér, aj na sakrálnej a náhrobníkovej plastike, vynikal v rezbárstve z mramoru. Bol typickým predstaviteľom klasicizmu, jeho najlepšími dielami sú portréty, ktoré dokonale odrážajú charakter jeho modelov. Od r. 1847 pôsobil ako sochár v Rimavskej Sobote, kde si otvoril aj sochársku dielňu. Jeho popredným dielom je reliéf hlavného oltára ev. kostola v Tisovci, náhrobník v reformovanom kostole v Rimavskej Sobote. Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote, má vo svojich zbierkach okolo 100 predmetov z umelcovej pozostalosti, je to mnoho osobných predmetov, vzácnych originálnych listov a dokumentov, pracovných nástrojov, dokonca Ferenczyho posteľ, výtvarné diela – sochárske práce, ale aj originálne grafiky a kresby. V lapidáriu múzea je originálny mramorový náhrobok, ktorý zhotovil Ferenczy pre hrob svojich rodičov. Na vonkajšej stene reformovaného kostola v Rimavskej Sobote vo výklenku sa nachádza Ferenczyho busta z carrarského mramoru, dielo Lászlóa Vaszaryho. Bustu odhalili v roku 1909. Je pochovaný v krypte, ktorá je súčasťou reformovaného kostola. V Budapešti v roku 1905 vyšla podrobná monografia o jeho živote a diele od Šimona Mellera.
Juraj Ambrozi – 280. výročie úmrtia
5. júl – Juraj Ambrozi (Ambrosius, Ambrož, Ambrosi) (18.4.1694 Dolný Kubín – 5.7.1746 Štítnik) –spisovateľ, kňaz a cirkevný hodnostár, organizátor stredných škôl na Gemeri. V Štítniku založil prvý učiteľský spolok v Uhorsku. O. i. študoval v Rožňave-Brzotíne, na kolégiu v Prešove a na univerzite vo Wittenbergu. Po štúdiách účinkoval na rôznych miestach, naposledy v Štítniku. V r. 1738 a od r. 1741 bol superintendentom potiského dištriktu. Literárne tvoriť začal ešte počas štúdií a veľký vplyv mal na neho i Daniel Krman, s ktorým spoločne prekladal bibliu. Venoval sa najmä písaniu náboženských spisov, skladal a z nemčiny prekladal náboženské piesne. Jeho diela mali okrem náboženského i výchovno-vzdelávací charakter. Z jeho publikácií vyberáme: Rozebrání částek některých katechysmu Dra Martina Luthera (1742), Spasitedlná příprava k smrti (1742), Líbezné jádro celého křesťanského evangelického učení (1745), Duchovní občerstvení nemocných k smrti se blížících a věkem sešlých, obsahuje dva prídavky Hlas ženícha nebeského… a Rozjímání na svatou modlitbu Páně… (1791) a iné.
5. júl – Juraj Ambrozi (Ambrosius, Ambrož, Ambrosi) (18.4.1694 Dolný Kubín – 5.7.1746 Štítnik) –spisovateľ, kňaz a cirkevný hodnostár, organizátor stredných škôl na Gemeri. V Štítniku založil prvý učiteľský spolok v Uhorsku. O. i. študoval v Rožňave-Brzotíne, na kolégiu v Prešove a na univerzite vo Wittenbergu. Po štúdiách účinkoval na rôznych miestach, naposledy v Štítniku. V r. 1738 a od r. 1741 bol superintendentom potiského dištriktu. Literárne tvoriť začal ešte počas štúdií a veľký vplyv mal na neho i Daniel Krman, s ktorým spoločne prekladal bibliu. Venoval sa najmä písaniu náboženských spisov, skladal a z nemčiny prekladal náboženské piesne. Jeho diela mali okrem náboženského i výchovno-vzdelávací charakter. Z jeho publikácií vyberáme: Rozebrání částek některých katechysmu Dra Martina Luthera (1742), Spasitedlná příprava k smrti (1742), Líbezné jádro celého křesťanského evangelického učení (1745), Duchovní občerstvení nemocných k smrti se blížících a věkem sešlých, obsahuje dva prídavky Hlas ženícha nebeského… a Rozjímání na svatou modlitbu Páně… (1791) a iné.
Ján Brocko – 80. výročie úmrtia
7. júl – Ján Brocko (1.3.1924 Revúca – 7.7.1946 Revúca) – povstalecký básnik, publicista. Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán, Tvorba) a v stredoškolských almanachoch. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Ťažko prežívanú okupáciu mesta vyjadril básňou Boj o Revúcu. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr hôr a spolupracoval s protifašistickým odbojom. V ťažkých podmienkach ochorel na tuberkulózu. Po oslobodení začal prispievať do revúckeho týždenníka Naša cesta, no musel sa liečiť v Novom Smokovci. Umrel na následky vojnových útrap krátko po skončení druhej svetovej vojny. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946), v spoločnej antológii Kvet z našej krvi (1959) a Verše proti smrti (1980). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú historickú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa básnikom. Básnikovu pamiatku pripomína Pamätná izba Jána Brocku v Základnej škole na Hviezdoslavovej ulici v Revúcej.
7. júl – Ján Brocko (1.3.1924 Revúca – 7.7.1946 Revúca) – povstalecký básnik, publicista. Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán, Tvorba) a v stredoškolských almanachoch. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Ťažko prežívanú okupáciu mesta vyjadril básňou Boj o Revúcu. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr hôr a spolupracoval s protifašistickým odbojom. V ťažkých podmienkach ochorel na tuberkulózu. Po oslobodení začal prispievať do revúckeho týždenníka Naša cesta, no musel sa liečiť v Novom Smokovci. Umrel na následky vojnových útrap krátko po skončení druhej svetovej vojny. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946), v spoločnej antológii Kvet z našej krvi (1959) a Verše proti smrti (1980). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú historickú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa básnikom. Básnikovu pamiatku pripomína Pamätná izba Jána Brocku v Základnej škole na Hviezdoslavovej ulici v Revúcej.
Libuša Mináčová – 20. výročie úmrtia
10. júl – Libuša Mináčová (3.10.1925 Rimavská Sobota – 10.7.2006 Bratislava) – spisovateľka a publicistka. Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Aktívne sa zúčastnila SNP a zastávala viacero kultúrno-spoločenských funkcií v ženskom hnutí. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh (Pri brehoch Atlantiku, Blato na ceste, Kvet v ohni, Putovanie za nežnosťou, Súcit, Všade stretnúť človeka a i.). V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz Kamienky z Rimavy – spomienkové črty z čias spisovateľkinho detstva a mladosti, rozpamätávanie na obrazy starého sveta, v ktorých spomína na malomestské aj dedinské prostredie Gemera, na svoje rodisko a jeho obyvateľov s plastickým obrazom krajiny, ľudí, zvykov a obyčajov, kultúry a vzdelanosti tých rokov, spomína aj významné slovenské kultúrne rodiny spjaté s gemerským regiónom. Ide o zbierku krátkych próz s autobiografickým a biografickým charakterom – spomienkové črty písané žurnalistickým štýlom s impresionistickými prvkami. Kniha stojí na rozhraní memoárovej literatúry a literárnej reportáže. Bola manželkou Vladimíra Mináča, významného slovenského prozaika, esejistu, publicistu a kultúrneho a politického činiteľa. V r. 2010 vydala Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote bibliografický profil Som stále Gemerčanka, zostavila Silvia Bodorová. V roku 2025 pri 100. výročí jej narodenia v Rimavskej Sobote bola usporiadala výtvarnú súťaž, do ktorej sa zapojili 143 žiakov Evanjelickej základnej školy Zlatice Oravcovej a Súkromnej základnej školy Creative v Rimavskej Sobote. Celé podujatie vyvrcholilo 30. septembra 2025 slávnostným odhalením pamätnej tabule Libuše Mináčovej v priestoroch školy (v budove vtedajšieho Gymnázia Mináčová študovala).
10. júl – Libuša Mináčová (3.10.1925 Rimavská Sobota – 10.7.2006 Bratislava) – spisovateľka a publicistka. Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Aktívne sa zúčastnila SNP a zastávala viacero kultúrno-spoločenských funkcií v ženskom hnutí. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh (Pri brehoch Atlantiku, Blato na ceste, Kvet v ohni, Putovanie za nežnosťou, Súcit, Všade stretnúť človeka a i.). V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz Kamienky z Rimavy – spomienkové črty z čias spisovateľkinho detstva a mladosti, rozpamätávanie na obrazy starého sveta, v ktorých spomína na malomestské aj dedinské prostredie Gemera, na svoje rodisko a jeho obyvateľov s plastickým obrazom krajiny, ľudí, zvykov a obyčajov, kultúry a vzdelanosti tých rokov, spomína aj významné slovenské kultúrne rodiny spjaté s gemerským regiónom. Ide o zbierku krátkych próz s autobiografickým a biografickým charakterom – spomienkové črty písané žurnalistickým štýlom s impresionistickými prvkami. Kniha stojí na rozhraní memoárovej literatúry a literárnej reportáže. Bola manželkou Vladimíra Mináča, významného slovenského prozaika, esejistu, publicistu a kultúrneho a politického činiteľa. V r. 2010 vydala Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote bibliografický profil Som stále Gemerčanka, zostavila Silvia Bodorová. V roku 2025 pri 100. výročí jej narodenia v Rimavskej Sobote bola usporiadala výtvarnú súťaž, do ktorej sa zapojili 143 žiakov Evanjelickej základnej školy Zlatice Oravcovej a Súkromnej základnej školy Creative v Rimavskej Sobote. Celé podujatie vyvrcholilo 30. septembra 2025 slávnostným odhalením pamätnej tabule Libuše Mináčovej v priestoroch školy (v budove vtedajšieho Gymnázia Mináčová študovala).
Johana Gyürkyová – 230. výročie narodenia
11. júl – Johanna Gyürkyová, rod. Markušová (11.7.1796 Ochtiná – 20.8.1865 Slavošovce) – zakladateľka slavošovských papierní, podnikateľka, vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Húževnatosťou, cieľavedomosťou, talentom pre podnikanie a zrejme aj šťastím sa vypracovala na najúspešnejšieho výrobcu papiera v Uhorsku. Pod jej vedením neskoršie Slavošovské papierne prekvitali. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Keď jej záhaľčivý a zadĺžený manžel umrel, nabrala si na plecia ďalšie dlžoby a pustila sa do zlepšovania výroby. Aby to všetko splatila, privyrábala si zberom lesných plodín, obchodovala s ovocím, požičiavala svoje kone a vzorne obrábala polia, aby jej šesť detí nehladovalo. Bola nielen podnikateľkou, ale aj manažérkou predaja. Sama cestovala a osobne sa stretávala s klientmi, zaujímala sa o novinky v papiernickom priemysle. Venovala sa prieskumu trhu s sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera, o osem rokov neskôr sa v Slavošovciach vyrábal papier na kossuthovské bankovky. V r. 1844 zamestnávala 60 – 80 ľudí. Po jej smrti pokračovali v práci v rodinnom podniku jej dcéry a syn.
11. júl – Johanna Gyürkyová, rod. Markušová (11.7.1796 Ochtiná – 20.8.1865 Slavošovce) – zakladateľka slavošovských papierní, podnikateľka, vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Húževnatosťou, cieľavedomosťou, talentom pre podnikanie a zrejme aj šťastím sa vypracovala na najúspešnejšieho výrobcu papiera v Uhorsku. Pod jej vedením neskoršie Slavošovské papierne prekvitali. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Keď jej záhaľčivý a zadĺžený manžel umrel, nabrala si na plecia ďalšie dlžoby a pustila sa do zlepšovania výroby. Aby to všetko splatila, privyrábala si zberom lesných plodín, obchodovala s ovocím, požičiavala svoje kone a vzorne obrábala polia, aby jej šesť detí nehladovalo. Bola nielen podnikateľkou, ale aj manažérkou predaja. Sama cestovala a osobne sa stretávala s klientmi, zaujímala sa o novinky v papiernickom priemysle. Venovala sa prieskumu trhu s sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera, o osem rokov neskôr sa v Slavošovciach vyrábal papier na kossuthovské bankovky. V r. 1844 zamestnávala 60 – 80 ľudí. Po jej smrti pokračovali v práci v rodinnom podniku jej dcéry a syn.
Karol Nandrásky – 10. výročie úmrtia
11. júl – Karol Nandrásky (2.12.1927 Jelšava – 11.7.2016 Bratislava) – evanjelický biblický teológ a filozof, vysokoškolský pedagóg. Štúdium začal v rokoch 1948 – 1952 na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1963 bol na študijnom pobyte v Palestíne a v rokoch 1969 – 1970 na základe štipendia Svetovej rady cirkví na študijnom pobyte na univerzite v Göttingene. Bol dlhoročný profesor starozákonnej teológie na na Ev. bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Ako pedagóg napísal učebné texty k biblickým knihám Ámosa, Ozeáša, Izaiáša a Jeremiáša. Prednášal a publikoval biblicko-exegetické práce, logické, lingvistické a teoreticko-poznávacie práce, práce o kresťanstve, náboženstve a cirkvi, práce interpretujúce mysliteľov a básnikov. Vytvoril osobitú životnú logiku a teóriu poznania slúžiacu pre odôvodnenie svojich návrhov pre svetské riešenia základných problémov spoločnosti (sociálnych, ekologických a iných) podopreté Bibliou. Publikoval ju v dielku Logika a gramatika. Na ceste k perspektívnej biologike (1987). Publikoval v rôznych časopisoch a je autorom 13 monografií, napr. Úvod do Starej zmluvy, Dejiny biblického Izraela, Angeológia ako biometeorológia, Milan Rúfus – poeta sacer v rozhovore so životom, Ježiš a súčasnosť a i.
11. júl – Karol Nandrásky (2.12.1927 Jelšava – 11.7.2016 Bratislava) – evanjelický biblický teológ a filozof, vysokoškolský pedagóg. Štúdium začal v rokoch 1948 – 1952 na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1963 bol na študijnom pobyte v Palestíne a v rokoch 1969 – 1970 na základe štipendia Svetovej rady cirkví na študijnom pobyte na univerzite v Göttingene. Bol dlhoročný profesor starozákonnej teológie na na Ev. bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Ako pedagóg napísal učebné texty k biblickým knihám Ámosa, Ozeáša, Izaiáša a Jeremiáša. Prednášal a publikoval biblicko-exegetické práce, logické, lingvistické a teoreticko-poznávacie práce, práce o kresťanstve, náboženstve a cirkvi, práce interpretujúce mysliteľov a básnikov. Vytvoril osobitú životnú logiku a teóriu poznania slúžiacu pre odôvodnenie svojich návrhov pre svetské riešenia základných problémov spoločnosti (sociálnych, ekologických a iných) podopreté Bibliou. Publikoval ju v dielku Logika a gramatika. Na ceste k perspektívnej biologike (1987). Publikoval v rôznych časopisoch a je autorom 13 monografií, napr. Úvod do Starej zmluvy, Dejiny biblického Izraela, Angeológia ako biometeorológia, Milan Rúfus – poeta sacer v rozhovore so životom, Ježiš a súčasnosť a i.
http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2016/7/625-627.pdf
Ivan Krasko – 150. výročie narodenia
12. júl – Ivan Krasko (12.7.1876 Lukovištia – 3.3.1958 Bratislava, pochovaný je v Lukovištiach) – básnik, prozaik, prekladateľ, chemický inžinier. Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Istý čas pracoval ako chemik v dedine Klobouky, neskôr v chemickej továrni v Slanom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie, vedecké články publikoval v Chemických listoch, v roku 1923 mu pridelili titul doktor technických vied. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Pomerne skromné, ale ľudsky hlboko prežité a umelecky vykryštalizované básnické dielo patrí k základným hodnotám slovenskej poézie. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Väčšina jeho rukopisných prvotín vyšla knižne až v roku 1954 v zbierke Dielo. Vo svojej tvorbe sa venoval problematike sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania slovenského národa, pasivity mladej generácie; vyjadruje v nich aj svoj osobný smútok, pričom zo sklamaní viní chladnú neosobnú spoločnosť; zaoberá sa aj rozháranosťou ohľadne náboženskej orientácie – zápasu viery a skepsy. Jeho poézia presiahla hranice národnej literatúry, bola preložená do viacerých jazykov. Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). V roku 1946 bol menovaný národným umelcom. Jeho život a tvorbu pripomína pamätná izba v Piešťanoch (1976), rodný dom s pamätnou tabuľou (1956), náhrobný pamätník (1965) a pamätník od sochárky Aliny Ferdinandy v Lukovištiach (1966).
12. júl – Ivan Krasko (12.7.1876 Lukovištia – 3.3.1958 Bratislava, pochovaný je v Lukovištiach) – básnik, prozaik, prekladateľ, chemický inžinier. Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Istý čas pracoval ako chemik v dedine Klobouky, neskôr v chemickej továrni v Slanom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie, vedecké články publikoval v Chemických listoch, v roku 1923 mu pridelili titul doktor technických vied. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Pomerne skromné, ale ľudsky hlboko prežité a umelecky vykryštalizované básnické dielo patrí k základným hodnotám slovenskej poézie. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Väčšina jeho rukopisných prvotín vyšla knižne až v roku 1954 v zbierke Dielo. Vo svojej tvorbe sa venoval problematike sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania slovenského národa, pasivity mladej generácie; vyjadruje v nich aj svoj osobný smútok, pričom zo sklamaní viní chladnú neosobnú spoločnosť; zaoberá sa aj rozháranosťou ohľadne náboženskej orientácie – zápasu viery a skepsy. Jeho poézia presiahla hranice národnej literatúry, bola preložená do viacerých jazykov. Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). V roku 1946 bol menovaný národným umelcom. Jeho život a tvorbu pripomína pamätná izba v Piešťanoch (1976), rodný dom s pamätnou tabuľou (1956), náhrobný pamätník (1965) a pamätník od sochárky Aliny Ferdinandy v Lukovištiach (1966).
Albert Schlosser – 130. výročie úmrtia
12. júl – Albert Schlosser (19.12.1838 Rožňava – 12.7.1896 Rožňava) – podnikateľ v baníctve a hutníctve. Študoval na strednej škole v Rožňave a na technickej banskej akadémii v Banskej Štiavnici a v Loeben v Rakúsku. Bol majiteľom baní a hutí v Gemeri, predovšetkým v Rožňave a podieľal sa na ich rozvoji. V rokoch 1884 – 1896 pôsobil aj ako dozorca evanjelického gymnázia. Zakladateľ a veliteľ dobrovoľného hasičského spolku v Rožňave, vypracoval návrh štatútu spolku podľa podobných štatútov z iných miest s prihliadnutím na miestne podmienky. Zakladajúce valné zhromaždenie sa uskutočnilo 8. 3.1874, kde bol štatút prijatý.
12. júl – Albert Schlosser (19.12.1838 Rožňava – 12.7.1896 Rožňava) – podnikateľ v baníctve a hutníctve. Študoval na strednej škole v Rožňave a na technickej banskej akadémii v Banskej Štiavnici a v Loeben v Rakúsku. Bol majiteľom baní a hutí v Gemeri, predovšetkým v Rožňave a podieľal sa na ich rozvoji. V rokoch 1884 – 1896 pôsobil aj ako dozorca evanjelického gymnázia. Zakladateľ a veliteľ dobrovoľného hasičského spolku v Rožňave, vypracoval návrh štatútu spolku podľa podobných štatútov z iných miest s prihliadnutím na miestne podmienky. Zakladajúce valné zhromaždenie sa uskutočnilo 8. 3.1874, kde bol štatút prijatý.
Ján Chalupka – 155. výročie úmrtia
14. júl – Ján Chalupka (28.10.1791 Horná Mičiná – 14.7.1871 Brezno) – dramatik, zakladateľ slovenskej veselohry, publicista, evanjelický farár, významný satirik v období národného obrodenia. Študoval v Brezne, na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), v Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne, súčasne administrátor banskej, potom preddunajskej superintendencie. Jeho diela sa vyznačujú satirickým pohľadom na slovenskú spoločnosť tzv. fenomén Kocúrkovo, najmä tú jej časť, ktorá bola národne neuvedomelá. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec, Juvelír a i. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Bol autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, do ev. Zpěvníku (1842) pridal vlastných 45 duchovných piesní, v r. 1846 vydal Kázně nedělní a svátečné, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791 (1858). Na jeho spomienku sa nachádza Pamätná tabuľa v rodisku v Hornej Mičinej, pamätná tabuľa na ev. lýceu v Kežmarku, kde študoval, hrob s náhrobníkom a pamätník s bustou v Brezne, portrét (olejomaľba od neznámeho autora), rukopisná pozostalosť v LAMS a i.
14. júl – Ján Chalupka (28.10.1791 Horná Mičiná – 14.7.1871 Brezno) – dramatik, zakladateľ slovenskej veselohry, publicista, evanjelický farár, významný satirik v období národného obrodenia. Študoval v Brezne, na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), v Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne, súčasne administrátor banskej, potom preddunajskej superintendencie. Jeho diela sa vyznačujú satirickým pohľadom na slovenskú spoločnosť tzv. fenomén Kocúrkovo, najmä tú jej časť, ktorá bola národne neuvedomelá. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec, Juvelír a i. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Bol autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, do ev. Zpěvníku (1842) pridal vlastných 45 duchovných piesní, v r. 1846 vydal Kázně nedělní a svátečné, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791 (1858). Na jeho spomienku sa nachádza Pamätná tabuľa v rodisku v Hornej Mičinej, pamätná tabuľa na ev. lýceu v Kežmarku, kde študoval, hrob s náhrobníkom a pamätník s bustou v Brezne, portrét (olejomaľba od neznámeho autora), rukopisná pozostalosť v LAMS a i.
Gejza Andráši – 170. výročie narodenia
22. júl – Gejza Andráši (Andrássy) (22.7.1856 Budapešť – 29.8.1938 v Budapešť) – podnikateľ, politik. Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, v roku 1881 absolvoval študijnú cestu do USA. V r. 1891 – 1897 a 1901 – 1910 bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu. V rokoch 1891 až 1897, potom opäť od roku 1910 bol členom Národného zhromaždenia. Od roku 1898 bol členom Snemovne lordov a od roku 1927 členom Hornej komory. Bol majiteľom banského a železiarskeho podniku „Železiarska a banská spoločnosť Gejzu Andrášiho“ so sídlom v Betliari, ktoré neskôr predal spoločnosti Rimamurányi-Salgótarjáni Ironworks Co., kde sa stal členom predstavenstva. Okrem podnikania sa venoval aj politike, bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a taktiež aj umelcom a zberateľom umenia. V Uhorsku patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napríklad konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Taktiež bol dlhoročným predsedom Uhorského a neskôr Maďarského olympijského výboru a až do svojej smrti bol členom Medzinárodného olympijského výboru. Bol aj predsedom Telovýchovnej rady, predsedom Maďarského atletického klubu, ktorý zastrešoval zápasenie, box, cyklistiku, plávanie alebo loptové hry. Ďalej bol dlhoročným predsedom Národnej jazdeckej školy, prvým predsedom Golfového klubu, ale aj členom Maďarského kráľovského automobilového klubu. V roku 1881 podnikol študijnú cestu do USA a získané poznatky uplatňoval vo vlastných podnikoch v Gemeri. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Patril medzi vášnivých poľovníkov, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Zachovali sa viaceré poľovnícke ceny a diplomy, ale aj profesionálne nafotografované trofeje, viacerých z nich je ich autorom. Pokračoval v rozširovaní zvernice, ktorú založil v Betliari jeho otec gróf Emanuel Andrássy v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver z Moravy. Venoval sa aj obohateniu poľovnej fauny, jeho zásluhou sa udomácnili na Gemeri muflóny a paovce hrivnaté. Ako cestovateľ v roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. preparované krokodíly, hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Je pochovaný v krypte na hrade Krásna Hôrka. Tradične sa v areáli kaštieli Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
22. júl – Gejza Andráši (Andrássy) (22.7.1856 Budapešť – 29.8.1938 v Budapešť) – podnikateľ, politik. Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, v roku 1881 absolvoval študijnú cestu do USA. V r. 1891 – 1897 a 1901 – 1910 bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu. V rokoch 1891 až 1897, potom opäť od roku 1910 bol členom Národného zhromaždenia. Od roku 1898 bol členom Snemovne lordov a od roku 1927 členom Hornej komory. Bol majiteľom banského a železiarskeho podniku „Železiarska a banská spoločnosť Gejzu Andrášiho“ so sídlom v Betliari, ktoré neskôr predal spoločnosti Rimamurányi-Salgótarjáni Ironworks Co., kde sa stal členom predstavenstva. Okrem podnikania sa venoval aj politike, bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a taktiež aj umelcom a zberateľom umenia. V Uhorsku patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napríklad konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Taktiež bol dlhoročným predsedom Uhorského a neskôr Maďarského olympijského výboru a až do svojej smrti bol členom Medzinárodného olympijského výboru. Bol aj predsedom Telovýchovnej rady, predsedom Maďarského atletického klubu, ktorý zastrešoval zápasenie, box, cyklistiku, plávanie alebo loptové hry. Ďalej bol dlhoročným predsedom Národnej jazdeckej školy, prvým predsedom Golfového klubu, ale aj členom Maďarského kráľovského automobilového klubu. V roku 1881 podnikol študijnú cestu do USA a získané poznatky uplatňoval vo vlastných podnikoch v Gemeri. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Patril medzi vášnivých poľovníkov, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Zachovali sa viaceré poľovnícke ceny a diplomy, ale aj profesionálne nafotografované trofeje, viacerých z nich je ich autorom. Pokračoval v rozširovaní zvernice, ktorú založil v Betliari jeho otec gróf Emanuel Andrássy v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver z Moravy. Venoval sa aj obohateniu poľovnej fauny, jeho zásluhou sa udomácnili na Gemeri muflóny a paovce hrivnaté. Ako cestovateľ v roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. preparované krokodíly, hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Je pochovaný v krypte na hrade Krásna Hôrka. Tradične sa v areáli kaštieli Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovít Mikuláš – 130. výročie narodenia
24. júl – Ľudovít Mikuláš (24.7.1896 Jelšava – 1.8.1977 Revúca, pochovaný je v Jelšave) – včelár, výskumník, obuvník. Vychodil ľudovú školu v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Počas života sa aktívne zúčastňoval na spoločenskom dianí v meste. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. Od r. 1931 pôsobil vo funkcii zástupcu starostu Jelšavy, v r. 1938 – 1945 sa stal starostom. Popri činnosti v spolkoch si našiel záľubu v chove včiel. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru. Ustálil rámikovú mieru 45x30 cm, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu a odvádzania vodných pár z úľa, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. V roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, ako prvý v okrese Revúca. V roku 1927 bol tento spolok zaregistrovaný v SZV v Bratislave. Od roku 1932 bol podpredsedom a potom do r. 1938 predsedom Gemerskej župy včelárov v Rimavskej Sobote. V roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Tam chodilo mnoho včelárov a aj autobusové zájazdy včelárov na rady a praktické skúsenosti. Plánoval napísať knihu, čo mu časovo nevyšlo, keďže v lete robil prednášky, exkurzie a pokusy na svojom včelstve a v zime odpovedal na množstvo dopisov. Odborné články publikoval v časopise Včelár a v novinách Szabad Földmüves V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. Stupeň – Strieborná včela.
24. júl – Ľudovít Mikuláš (24.7.1896 Jelšava – 1.8.1977 Revúca, pochovaný je v Jelšave) – včelár, výskumník, obuvník. Vychodil ľudovú školu v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Počas života sa aktívne zúčastňoval na spoločenskom dianí v meste. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. Od r. 1931 pôsobil vo funkcii zástupcu starostu Jelšavy, v r. 1938 – 1945 sa stal starostom. Popri činnosti v spolkoch si našiel záľubu v chove včiel. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru. Ustálil rámikovú mieru 45x30 cm, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu a odvádzania vodných pár z úľa, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. V roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, ako prvý v okrese Revúca. V roku 1927 bol tento spolok zaregistrovaný v SZV v Bratislave. Od roku 1932 bol podpredsedom a potom do r. 1938 predsedom Gemerskej župy včelárov v Rimavskej Sobote. V roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Tam chodilo mnoho včelárov a aj autobusové zájazdy včelárov na rady a praktické skúsenosti. Plánoval napísať knihu, čo mu časovo nevyšlo, keďže v lete robil prednášky, exkurzie a pokusy na svojom včelstve a v zime odpovedal na množstvo dopisov. Odborné články publikoval v časopise Včelár a v novinách Szabad Földmüves V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. Stupeň – Strieborná včela.
Juraj Kazamek – 70. výročie úmrtia
26. júl – Juraj Kazamek (28.2.1882 Betliar – 26.7.1956 Koblenz) – husľový virtuóz, hudobný skladateľ, dirigent, pedagóg. S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku, kde študoval husľovú hru a hudobnú teóriu. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Usporiadal množstvo koncertov – na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí – v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy, slúžil vo Francúzsku a na Rýne. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi v Nemecku, kde zakladá novú osemdesiatčlennú kapelu, s ktorou koncertuje po celej Európe, v roku 1921 i v Bratislave. Svoje štúdiá končí u slávneho českého profesora Otakara Ševčíka v Písku. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. V roku 1926 sa vracia do vlasti a koncertuje na rôznych miestach Slovenska, dokonca je hosťom prezidenta Masaryka v Topoľčiankach. V tom čase sa viac venuje aj komponovaniu, a to hlavne na motívy slovenských ľudových piesní. V roku 1929 opäť koncertuje v Bratislave a v roku 1932 hrá s veľkým úspechom v Berlíne Mendelssohnov husľový koncert, čím sa splnila jeho túžba z detských rokov. O dva roky nato koncertuje v bratislavskom rozhlase a rodnom Gemeri, kam sa túžil raz vrátiť, čo sa mu ale nepodarilo. Ako profesor hudby a koncertný majster v Koblenzi bol počas druhej svetovej vojny prenasledovaný nacistami a dostal sa do koncentračného tábora. Tieto útrapy podlomili jeho zdravie a mali neblahý vplyv aj na jeho telesnú schránku (je o ňom známe, že bol vegetarián), takže už po vojne nemal dostatok síl, aby sa vrátil do rodiska. V rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934, kde sa 26. augusta uskutočnil koncert usporiadaný miestnym odborom Matice slovenskej, ktorý Juraj Kazamek venoval svojim rodákom. 9. septembra to bol koncert v sále papierne v Slavošovciach a 16. septembra vo veľkej sále radnice v Rožňave, s klavírnym sprievodom v podaní vynikajúcej klaviristky Šarloty Šikúrovej z Rožňavy, ktorá ho sprevádzala na všetkých domácich koncertoch. Ján Schlosár zhromaždil všetky dostupné údaje o umelcovi do brožúrky s názvom Z baníka virtuóz Juraj Kazamek z Betliara (1882 – 1956), ktorú v roku 1992 vydal Obecný úrad v Betliari pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa venovaná tomuto významnému rodákovi a pri príležitosti 135. výročia jeho narodenia obec a Slovenské národné múzeum v Betliari v apríli 2017 zorganizovali stretnutie s rodákmi, ktorého súčasťou boli aj odborné prednášky o živote a diele Juraja Kazameka a koncert v priestoroch kaštieľa.
26. júl – Juraj Kazamek (28.2.1882 Betliar – 26.7.1956 Koblenz) – husľový virtuóz, hudobný skladateľ, dirigent, pedagóg. S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku, kde študoval husľovú hru a hudobnú teóriu. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Usporiadal množstvo koncertov – na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí – v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy, slúžil vo Francúzsku a na Rýne. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi v Nemecku, kde zakladá novú osemdesiatčlennú kapelu, s ktorou koncertuje po celej Európe, v roku 1921 i v Bratislave. Svoje štúdiá končí u slávneho českého profesora Otakara Ševčíka v Písku. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. V roku 1926 sa vracia do vlasti a koncertuje na rôznych miestach Slovenska, dokonca je hosťom prezidenta Masaryka v Topoľčiankach. V tom čase sa viac venuje aj komponovaniu, a to hlavne na motívy slovenských ľudových piesní. V roku 1929 opäť koncertuje v Bratislave a v roku 1932 hrá s veľkým úspechom v Berlíne Mendelssohnov husľový koncert, čím sa splnila jeho túžba z detských rokov. O dva roky nato koncertuje v bratislavskom rozhlase a rodnom Gemeri, kam sa túžil raz vrátiť, čo sa mu ale nepodarilo. Ako profesor hudby a koncertný majster v Koblenzi bol počas druhej svetovej vojny prenasledovaný nacistami a dostal sa do koncentračného tábora. Tieto útrapy podlomili jeho zdravie a mali neblahý vplyv aj na jeho telesnú schránku (je o ňom známe, že bol vegetarián), takže už po vojne nemal dostatok síl, aby sa vrátil do rodiska. V rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934, kde sa 26. augusta uskutočnil koncert usporiadaný miestnym odborom Matice slovenskej, ktorý Juraj Kazamek venoval svojim rodákom. 9. septembra to bol koncert v sále papierne v Slavošovciach a 16. septembra vo veľkej sále radnice v Rožňave, s klavírnym sprievodom v podaní vynikajúcej klaviristky Šarloty Šikúrovej z Rožňavy, ktorá ho sprevádzala na všetkých domácich koncertoch. Ján Schlosár zhromaždil všetky dostupné údaje o umelcovi do brožúrky s názvom Z baníka virtuóz Juraj Kazamek z Betliara (1882 – 1956), ktorú v roku 1992 vydal Obecný úrad v Betliari pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa venovaná tomuto významnému rodákovi a pri príležitosti 135. výročia jeho narodenia obec a Slovenské národné múzeum v Betliari v apríli 2017 zorganizovali stretnutie s rodákmi, ktorého súčasťou boli aj odborné prednášky o živote a diele Juraja Kazameka a koncert v priestoroch kaštieľa.
Juraj-Kazamek.pdf
Marta Mikitová
Marta Mikitová
View the embedded image gallery online at:
https://majgemer.sk/gemer/kultura/gos/240/osobnosti-gemera/13296/pripominame-si-okruhle-vyrocia-osobnosti-gemera-a-gemera-malohontu-pripadajuce-na-jul-2026#sigProGalleria20aad3b7c3
https://majgemer.sk/gemer/kultura/gos/240/osobnosti-gemera/13296/pripominame-si-okruhle-vyrocia-osobnosti-gemera-a-gemera-malohontu-pripadajuce-na-jul-2026#sigProGalleria20aad3b7c3
Zverejnené v
Osobnosti Gemera
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).