Spomienkové oslavy pripravuje aj Košický seniorát ECAV, Cirkevný zbor ECAV Košice, Spoločenstvo evanjelikov severného Gemera, ktoré sa bude konať v Košiciach v zborovej sieni ECAV 16. februára 2013 o 14.00 hod.
Samuel Tomášik sa narodil 8. februára 1813 v Jelšavskej Teplici (dnes Gemerské Teplice) v rodine evanjelického farára. Jeho otec Pavel Tomášik pochádzal z Čiernej Lehoty, malej dedinky položenej na opačnej strane Kohúta. Tomášikov otec bol na svoju dobu vzdelaný muž, vychovaný v tradíciach evanjelickej rodiny, ktorá sa pridŕžala bibličtiny a histórie. Matka Samuela Tomášika, Kristína rod. Gloszová, bola tiež na ten čas vzdelaná žena. Rodičia Tomášikovci všetkým svojim synom poskytli vzdelanie, a to aj napriek tomu, že vokátor chudobnej fary neposkytoval na to veľa možností. Najmladší syn bol Samuel, ktorý základné vzdelanie nadobudol v Chyžnom, a v Jelšavskej mestskej škole pri učiteľovi Ondrejovi Lacovi nadobudol prvé vedomosti o záhradníctve. Náklonnosť v práci na záhrade a neskôr pri včelách neopustila Tomášika do konca života. Nižšie gymnázium vyštudoval Tomášik roku 1824 v obci Gemer. Do svojich 16 rokov navštevoval gymnázium v Rožňave, kde mu boli spolužiaci Samo Chalupka, Jonáš Záborský, Michal Hodža. Ozajstným osviežením pre Tomášika sa stali roky na lýceu v Kežmarku. Tu Tomášik ako starší študent odbavoval za profesora Mihálika slovenské bohoslužby, ktoré sa konali pre slovenských remeselníkov a veriacich z nižších mestských vrstiev. Študoval filozofiu a teológiu, ovládal viacero rečí. Náznaky literárneho nadania preukázal najmä v rokoch 1828-1830, keď slovenskí študenti horlivo študovali Kollárove znelky. Tomášik nasledoval príklad svojho priateľa Chalupku a navštívil Poľsko. Cesta do Poľska ho ovplyvnila a poznačila na celý život. Duch poľských ľudových piesní sa stal súčasťou poetiky neskoršieho básnika a založil jeho slávu celoslovanskou hymnou: Hej, Slováci!, zloženej na nápev poľskej národnej hymny. Po štúdiách v Kežmarku, keď mal 19 rokov s vysvedčením absolutória z filozofie, práva a teológie odchádza mladý Tomášik do rodného Gemera. Mal pred sebou jasnú cestu: pokračovať v ceste svojho otca, stať sa pastierom svojho ľudu a jeho vychovávateľom. Mladý muž vysokého vzrastu, hrdého a priameho pohľadu robí svoje prvé kroky do života. Prv než vstúpil na vysokú školu, odchádza na dva roky za vychovávateľa do šľachtickej rodiny. Ešte predtým, lebo sa chystal za kňaza, podrobil sa skúške pri doktorovi a superintendentovi potiského okolia Pavlovi Jozeffym, farárovi v Tisovci. Skúška dopadlo dobre a získal si priazeň i u kňazov, a odporúčanie, že sa môže stať evanjelickým kňazom, keď absolvuje niekoľko semestrov štúdia na niektorej nemeckej univerzite. Počas štúdia v Nemecku ho však na začiatku roku 1833 zavolali náhle domov, do Chyžného. Ochorel otec a bolo ho treba zastupovať v kňazskom úrade. Na poste kňaza v Chyžnom zotrval až do svojej smrti. (Pozn. Pamätná fara v Chyžnom, kde pôsobil Samo Tomášik, bola vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku (č. NKP 1525/1), pri príležitosti vedeckého seminára o jeho živote a diele v r. 1997 mu bola v Chyžnom slávnostne otvorená pamätná izba, jeho život a dielo pripomínajú aj pamätné tabule v Gemerských Tepliciach a v Chyžnom.)
Tomášik mal všetko, čo mohol dosiahnuť vzdelaný muž. Vzdelanie, faru, prvé úspechy v spoločnosti a v oblasti literárnej. Mal slušný zovňajšok – bol vysoký, vzpriamený a mal príjemnú tvár. Chýbala mu žena. Hľadal primeranú partiu a našiel ju v rodine majiteľa hámra Pavla Latináka v Ploskom. Bola to vychýrená krásavica Hornáta, ktorú volali Honi. Svadba s Hornátou Latinákovou sa konala 1838 v Ratkovej, no nebol to šťastný zväzok. Podľa rodinnej tradície Hornáta ľúbila dôstojníka a na jej city k Tomášikovi sa nikto nepýtal. V rodine Latinákovcov sa dlho uchovávali tri po nemecky písané listy, ktoré adresoval Tomášik Hornátinmu otcovi. V prvom mladý kňaz žiadal o ruku jeho dcéry, v druhom po sobáši ďakoval za ženu, a v treťom sa ponosoval, že jeho žena sa nespráva ako manželka, jedného dňa, ani nie po trojmesačnom manželstve, nasadla na koňa a ušla k svojej priateľke do Drienčan. Nešťastný manžel sa začas trápil a sužoval, potom požiadal stoličný úrad o rozvod. Keďže mu bolo ťažko, utešil svoj bôľ v básni Ubolený manžel: „Kochal jsem anjela, čerta jsem vzal, no hŕíšný člověče, však jsi si dal! Již jsem si dal, namísto anjela čerta jsem vzal. Já chuďas, ona chce madámu hrát, ona jde po sklepích, ty muži plať, “tralala tralala“ proč jsi mě vzal? Však jsi to znal, žes paní, ne služku do domu bral!“
Mladému kňazovi trvalo 3 roky, kým sa dostal do svojej kože a osmelil sa po druhý raz hľadať životné šťastie. Zoznámil sa so 17 ročnou dcérou panského úradníka Annou Antonyovou. O tri mesiace sa konala svadba. Svadba bola na Zemplíne odkiaľ Anna pochádzala. S manželom prežila v dobrom i zlom 48 rokov, chápajúc jeho zodpovedný úrad. Porodila mu 13 detí, z toho 8 synov a 5 dcér, z ktorých nažive ostalo 9 detí a z tých viaceré i v dospelejšom veku zomierali.
Meno Sama Tomášika spájame najčastejšie s piesňou Hej, Slováci!, básňami, povesťami, s historickými novelami a faktografickou prózou. V jeho prozaickej a básnickej tvorbe sa veľmi často objavuje výzva do boja za slobodu či spravodlivosť, snaha dokázať dôležitosť slovenského národa v dejinách Uhorska, no venuje sa i básňam satirickým, etickým, či ponáškam na ľudovú tvorbu. Priestorovo umiestňuje svoje diela na územie Muráňa, resp. do gemerského regiónu (poviedky Bašovci na Muránskom zámku, Sečovci, veľmoži gemerskí, Vešelínovo dobytie Muráňa, Odboj Vešelínov, Kuruci a i.). Jeho básne sa vyznačujú spevnosťou a ľudovým jazykom, pričom viaceré boli zhudobnené alebo zľudoveli (Hej, Slováci!, Kolo Tatier čierňava, Hej, pod Kriváňom, Ja som bača veľmi starý). Bol plodný aj ako publicista v Slovenských národných novinách, Lichardových Slovenských novinách, Obzore a v mnohých ďalších vtedy vychádzajúcich novinách, časopisoch a kalendároch. V r. 1872 napísal faktografická prózu k dejinám Gemera - Pamätnosti Gemersko-Malohontské, v r. 1883 dejiny Muránskeho zámku.
No Samo Tomášik bol aj dejateľ v oblasti národnej a cirkevnej, stál na čele všetkých významných podujatí v prospech slovenského národa. Bol pri zrode Matice slovenskej, ktorej založenie pozdravil básňami Hymna a Rozpomienky na Svätý Martin (Sokol 1862, s.
Patril tiež k vynikajúcim slovenským ovocinárom. S touto činnosťou sa delil s čitateľmi najmä na stránkach Lichardovho Obzoru, kde písal o svojich skúsenostiach s ovocinárstvom a štepárstvom. Na druhej strane čitatelia a užívatelia ním zasielaného sadbového materiálu chválili všetky ním dopestované druhy. V Obzore číslo 1 v roku 1856 píše o svojich tridsaťročných skúsenostiach zo štepárstva a pestovateľom hrušiek radí pestovať červenú jesennú dekanku a žltú zimnú, pestovateľom jabĺk zimnú parmenku, severnú renetku a zo sliviek chyžniansku domorodú. Redakcia ho žiada, aby naďalej pokračoval v informovaní o ním dosiahnutých výsledkoch v ovocinárstve. V tom istom roku o dva mesiace neskôr píše okrem iného o pestovaní hrozna. „Aj keď u nás, v Chyžnom, nemáme riadnych viníc, predsa na zábradliach, pri stenách budov, dvorov a záhrad radi pestujeme dobré a včasné druhy hrozna. Odporúčam modrú Isabellu, lebo je včasná a bohato rodí. Keď na jeseň roku 1863 dolnokubínsky pán farár Samuel Novák priviedol prvých oravských žiakov do revúckeho gymnázia, navštívil aj mňa. Ponúkol som ho týmto hroznom, nechcel veriť, že sa to urodilo v Chyžnom pod Kohútom. Aj v neprajnom roku 1864, keď hrozno na mnohých miestach pomrzlo, Isabella u nás úplne dozrela.“ V tlači okrem svojich rád odporúčal aj vtedajšiu literatúru a skúsenosti ďalších ovocinárov. S cieľom pomôcť rozvoju ovocinárstva v slovenských krajoch, posielal sadbový materiál a vrúble z jednotlivých druhov ovocia Slovákom po celej krajine. V Obzore č. 28 v roku 1871 prišla z Dolnej zeme, z Poľného Berinčoka, z pera učiteľa Jána Slujku pochvala o ovocinárskej pomoci Samuela Tomášika. Pisateľ okrem iného o ovocinárstve v Poľnom Berinčoku (Békešská stolica) píše: „Podivuhodné je, že na tých hruškových štepoch, ktoré som pred 6 rokmi zaštepil, tak hojne ovocia bolo, že mladé ratolesti sa pod ťarchou dolámali a menovite Napoleonka, ktorú som od velebného pána Samuela Tomášika roku 1865 k zaštepeniu dostal, zaslúži si pre jej vydarenie byť spomenutá. Veľkú radosť prežívam, keď na tieto krásne štepy hľadím a mojim susedom s chválou ukazujem - toto sú gemerské Chyžnianky.“
Aj takýto odkaz nám zanechal Samo Tomášik v svojom diele Pamätnosti Gemersko-Malohontské: „Staré pamiatky nášho milého Slovenska na svetlo vynášať a skladať do archívu matičných letopisov, má byť v terajšom čase zaujímavou úlohou slovenských spisovateľov. Lebo: aby národ znal milovať a si vážiť svoje rodisko, svoju vlasť, aby nemal príčinu za svojeť sa hanbiť, ani za cudzinou pachtiť, a len to chváliť a obdivovať, čo nie je jemu samému vlastné, ale cudzie: tedy musí predovšetkým dobre poznať to svoje rodisko, tú kolísku dávnych svojich predkov, pamiatku ich dejov, ich slávnej a dávnej moci, ktorú by predsudky a neprajnosť terajšieho pokolenia radi do tôni postavili a večnou tmou zahaliť chceli.“
Pripravila Marta Mikitová
Hymnu „Hej Slováci!“ napísal v roku 1834 behom svojej návštevy Prahy. Tomášik bol veľmi pobúrený tým, že vo vtedajšej metropole západných Slovanov znie nemčina na úkor češtiny. A tak si zapísal do denníka: „…Pokiaľ matička Praha, perla západoslovanského sveta, sa začína strácať v nemeckom mori, čo asi čaká Slovensko, moju drahú vlasť, pre ktorú je Praha zdrojom duchovnej kultúry? Pod ťarchou tejto myšlienky, spomenul som si na starú poľskú pieseň „Jeszcze Polska nie zginela, póki my žijemy“. Táto známa melódia vyvolala v mojom srdci vzdorné „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije“… Bežal som do svojej izby, zapálil sviečku a ceruzou napísal do svojho denníku tri verše. Pieseň bola hotová v okamihu.“ (Denník Samuela Tomášika, nedeľa 2. novembra 1834.)
Hej, Slováci!
Hej, Slováci, ešte naša
slovenská reč žije,
Dokiaľ naše verné srdce
za náš národ bije.
Žije, žije, duch slovenský,
bude žiť naveky,
Hrom a peklo, márne vaše
proti nám sú vzteky!
Jazyka dar zveril nám Boh,
Boh náš hromovládny,
Nesmie nám ho teda vyrvať
na tom svete žiadny;
I nechže je koľko ľudí,
toľko čertov v svete;
Boh je s nami: kto proti nám,
toho Parom zmetie.
A nechže sa i nad nami
hrozná búrka vznesie,
Skala puká, dub sa láme
a zem nech sa trasie;
My stojíme stále pevne,
ako múry hradné.
Čierna zem pohltí toho,
kto odstúpi zradne!
{jcomments on}

































K významným osobnostiam nielen Gemera, ale aj celého Slovenska rozhodne patrí aj gemerský rodák Samo Tomášik, ktorého 200. výročie narodenia si práve pripomíname. Jednému z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej romantickej literatúry, kultúrno-politických pohybov a cirkevného evanjelického života na Slovensku v 19. storočí pri tejto príležitosti pripravila v dňoch 7.- 9. februára 2013 jeho rodná obec Gemerské Teplice a obec Chyžné, v ktorej dlhé roky pôsobil, 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a