Z Obecného úradu v Slavošovciach som práve obdržal e-mail, ktorý v deň 185. výročia narodenia Pavla Dobšinského im poslala jeho pravnučka pani Mária Jurányiová z Nového Sadu v Srbsku. Uverejňujem ho v plnom znení:všetkých jeho potomkov a vyjadriť Vám úprimnú vďaku za dôstojné zachovávanie jeho pamiatky. Hoci sme dnes ďaleko od Slavošoviec, na rôznych stranách sveta,
v myšlienkach a v duchu sme s Vami a spoločne s Vami sme hrdí na nášho slávneho predka.
V terajších moderných a globalizačných podmienkach života, keď boj o skutočné ľudské hodnoty naráža na nové prekážky, dôležité je, aby deti a mládež menej času trávili pri počítačových hrách a aby si potrebné sily čerpali z krásnej slovenskej prírody a zo starodávnych národných múdrostí zachránených v našich Dobšinského rozprávkach.
Želajúc čo najlepší prospech všetkým vašim žiakom a ďalšiu prosperitu Základnej škole Pavla Dobšinského a celej obci Slavošovce srdečne Vás všetkých pozdravujem.
DrSc. Mária Jurányiová, prof. na dôchodku."
{jcomments on}
Kto je Mária Jurányiová a ako súvisí jej život s menom Pavla Dobšinského?
Mária Jurányiová je vysokoškolská pedagogička a vedecká pracovníčka v odbore fyzikálno-chemických vied. Narodila sa 14.2.1940 v Zreňanine (vtedajšom Petrovhrade) v Srbsku. Žije v Novom Sade so synom Milošom. Zamestnaná bola na Prírodovedecko-matematickej fakulte Univerzity v Novom Sade ako mimoriadna profesorka v predmete fyzikálna chémia do konca školského roka 2004/2005, keď odišla do dôchodku.
S dvoma bratmi Ľudovítom (stavebný inžinier) a Miroslavom (inžinier elektrotechniky) a so sestrou Annou (učiteľka vo vyšších ročníkoch ZŠ) vyrastala v rodinnom prostredí, v ktorom rodičia pestovali ducha národnej svojbytnosti, venovali sa národnobuditeľskej činnosti a zachovávaniu národnostnej identity. Bola to rodinná tradícia, presadzovaná z pokolenia na pokolenie, pre ktorú boli vo viacerých prípadoch členovia rodiny prenasledovaní za čias Uhorska a 2. svetovej vojny. Generácie jej predkov, tak z otcovej, ako aj z matkinej strany, boli slovenskí učitelia alebo farári.
Otec, Ľudovít Jurányi, bol evanjelický farár. Na jeho brata, Gustáva Jurányiho, Slováci z Banátu spomínajú ako na veľkého národného učiteľa pre nesebecké a otvorené vzpieranie sa maďarizácii svojho národa. V oblasti vedy najznámejším príbuzným bol profesor botaniky na Peštianskej univerzite a člen Maďarskej akadémie vied Dr. Lajos Jurányi.
Matka, Mária Jurányiová, r. Dobšinská, bola učiteľka. Stará matka Adela, r. Medvecká, bola najstaršou sestrou spisovateľky Terézie Vansovej a manželkou spisovateľa Jána Čajaka a neskôr Pavla Dobšinského. Jej starý otec, Pavol Dobšinský, bol evanjelický farár a profesor, naďaleko známy svojou zbierkou Prostonárodné slovenské povesti. Súhrnnou činnosťou zanechal trvalý prínos kultúrnemu životu Slovenska v 19. storočí.
Mária Jurányiová osemročnú základnú školu a gymnázium absolvovala v rodisku. Po skončení gymnázia študovala fyzikálnu chémiu na Prírodovedecko-matematickej fakulte v Belehrade (1958-1963). Postgraduálne štúdiá spektrochémie, ktoré formoval a viedol prof. Dr. Slobodan Ristić, skončila na tej istej fakulte roku 1971. Magisterskú tézu Výskum vzťahu vodíka v infračervenej oblasti vypracovala v Ľubľane pod vedením prof. Dr. Dušana Hadžiho. Bezprostredne po skončení fakulty pracovala v Strednej zdravotníckej škole v Zreňanine ako profesorka. O pol roka, na začiatku školského roka 1963/64, sa zamestnala na Univerzite v Novom Sade, na ktorej zostala do konca pracovného veku – celých 42 rokov. Na Prírodovedecko-matematickej fakulte pracovala od roku 1969, keď ako asistentka v predmete fyzikálna chémia prestúpila z Technologickej fakulty. Za docentku fyzikálnej chémie sa habilitovala v roku 1994 a za mimoriadnu profesorku bola menovaná v roku 1999. Celková pedagogická aktivita Márie Jurányiovej sa týkala predmetov z oblasti fyzikálnej chémie (koloidná chémia, chemická kinetika, optické metódy vo fyzikálnej chémii, biochemické usmernenie študentom molekulárnej biológie), bola koordinátorkou pre vypracúvanie diplomových prác z fyzikálnej chémie. Vo svojej vedeckej činnosti sa najviac zameriavala na oblasť spektrochémie, fyzikálnochemickej optiky a na určité teoretické problémy v oblasti štruktúry matérie V iných prácach sa zaoberala jednotlivými základnými otázkami optiky, ako sú absorbcia, emisia, disperzia, difrakcia a interferencia svetla. Vydala niekoľko publikácií, odborných prác pre vedecké časopisy a referáty, ktoré prezentovala na vedeckých konferenciách. Spoločná niť, ktorá sa prepletá týmito prácami, je intencia autorky, aby zdôraznila, že sa v daných oblastiach zjavuje ešte dosť otázok, o ktorých hodno premýšľať.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.