Aj kvôli zvýrazneniu jeho osobnosti pripomeňme, že sa sústredene venoval historickým prácam „Slováci, vývin ich národneho povedomia (1906, 1910) a Dejiny Matice slovenskej (1923) a popri dejinnom priereze venoval pozornosť aj kultúrnohistorickým a literárnym problémom. Spracoval monografie významných spisovateľov a národných dejateľov toho obdobia: Michal M. Hodža (1911), Jonáš Záborský (1912), Ján Francisci (1922), Životopis Štefana Marka Daxnera (1922), Samuel Tomášik (1925).
V súvislosti s jeho výročím venujme chvíľu času nad výňatkom z jeho dvojdielnej práce Slováci, vývin ich národného povedomia, ktorú vydal v rokoch 1906 a 1910. Najmä tej časti, ktorá je aj pre súčasnosť veľmi aktuálna a súca nám všetkým na lepšie poznanie:
„...Prvým známym slovenským panovníkom bol Mojmír I., ale kedy začal panovať, o tom niet správy. Bol už pokrstený s celým svojím domom skrze Urolfa, biskupa pasovského. Ale v tom čase uznávali Moravania ešte vrchnú vládu Frankov. Vidno to z toho, že na sneme roku 822 nemecký cisár Ľudovít prijímal deputácie s darmi všetkých východných Slovanov, medzi nimi i Moravanov. Toto podanie stalo sa nasledovne: Po vyvrátení avarskej ríše rozkladali Moravania svoje sídla vždy ďalej a ďalej po severné poriečie Dunaja a od hôr Manhardských až po vtok Hrona, vyženúc odtiaľ niekoľko avarských kniežat, ktoré svoje panstvá dostali od Karola Veľkého. Aby ich mocný nemecký cisár preto vojnou neprenasledoval, pokorili sa moravské kniežatá samy.
Mojmír I. počínal si vôbec veľmi bojazlivo. Len keď videl, že Nemci sami vedú medzi sebou vojny, vypovedal im poslušnosť. Ale Nemci, ukončiac svoj spor rozdelením veľkej dŕžavy na Francúzsko, Itáliu a Nemecko, vtrhli roku 846 s veľkým vojskom pod kráľom Ľudovítom Nemcom na Moravu a Mojmíra zhodili.
Kráľ Ľudovít urobil nástupcom Mojmírovým Rastislava, muža hrdého a ušľachtilého, ktorý nepokladal si za šťastie byť nástrojom Nemcov, ale chopil sa myšlienky oslobodiť svoj národ, pokračujúc pritom omnoho odhodlanejšie a ráznejšie než jeho predchodca. Hneď ako dosadol na trón, už sa hotovil na zápas, staval hrady, cvičil mužstvo v zbroji, hľadal spojencov, menovite už poslovančených Bulharov.
Prípravy trvali osem rokov, ale roku 855 vtrhol zlý sused Ľudovít zase na Moravu, aby ju podmanil. Vtedy mu však šťastie už neslúžilo, lebo nielen že ho Rastislav zahnal za Dunaj, ale Rastislav vyhnal i nemeckých duchovných, lebo držali s nepriateľom. Tým bol zväzok poddanosti roztrhnutý, a keďže Rastislav víťazne odrazil všetky potom nasledujúce nájazdy Nemcov, v dôsledku čoho u neho ochranu hľadali nielen Lachovia českí, ale i Nemci, medzi nimi i Ľudovítov syn, kráľovič Karolman, Morava požívala pod ním úplnú, všeobecne uznanú nezávislosť.
Badajúc, že cirkevná závislosť na Nemcoch napomáha i závislosť štátnu, Rastislav chopil sa myšlienky oslobodiť sa od nemeckého kňazstva. Vystrojil poslov ku gréckemu cisárovi Michalovi III. s prosbou, aby mu poslal v slovanskej reči zbehlých učiteľov-misionárov. Cisár vybral na túto úlohu dvoch bratov, apoštolov Cyrila (Konštantína) a Metoda, rodákov zo Solúna (Thessaloník). Cyril, vtedy ešte Konštantín, bol mužom, od ktorého učenejšieho a životom svojím svätejšieho nemal v ten čas ani Carihrad, ani Rím; Metod sa zas už bol preukázal i ako správca krajiny. Cyril zostavil pre Slovanov písmo, zo všetkých neskorších najdokonalejšie, duchu slovanského jazyka najprimeranejšie, a začal prekladať Písmo sväté a bohoslužobné knihy do slovenčiny.
Na Velehrad, do Rastislavovho sídla, bratia Cyril a Metod prišli roku 863 a Rastislav ich prijal s veľkou úctou. Naši slovenskí predkovia počuli hlásať Kristovo učenie v reči im zrozumiteľnej. Účinok bol omnoho väčší než do tých čias pri nemecko-latinských kňazoch. Nemci začali dvíhať žaloby proti slovanskej liturgickej reči, proti organizovaniu slovanskej cirkvi na Morave, a pápež zavolal slovanských apoštolov do Ríma. Oni šli. Ich prijatie v Ríme bolo slávnostné, lebo Cyril niesol so sebou ostatky sv. Klimenta, ktoré našiel na svojej misionárskej ceste v Chersone. Pomery práve boli také, že rímskej stolici dvojnásobne záležalo na tom, aby si získala mladý, mohutnejúci slovanský štát na strednom Dunaji: pápež Hadrián najprv požehnal, potom potvrdil slovanský preklad Písma svätého i slovanské liturgické knihy a dal vysvätiť z Moravy privedených učeníkov Cyrilových a Metodových. V bule, vydanej Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi Hadrián odvolával sa na slová Písma svätého, že „všetci budú hlásať rozličnými jazykmi velikosť božiu“, naložil však, aby sa pri omši epištola a evanjelium čítavali najprv po latinsky, potom po slovansky. Pozdejšie pápež Hadrián odlúčil Slovákov úplne od soľnohradského arcibiskupstva a pasovského biskupstva a založil im nové moravsko-panónske arcibiskupstvo, aby patrili bezprostredne pod apoštolskú stolicu.
Slováci vyhrali tým veľmi veľa, dostali národnú hierarchiu, lebo im Metoda vymenovali aj za arcibiskupa. Chorľavý Konštantín zostal v Ríme, vstúpil do kláštora (vtedy prijal meno Cyril), kde o krátky čas dokončil svoj bohumilý život. Pochovali ho s cirkevnými poctami, aké sa preukazovali len samému pápežovi, v chráme sv. Klimenta, pri jeho ostatkoch, ktoré on doniesol do Ríma.
Ale závisť Nemcov nedožičila Rastislavovi času, aby mohol uviesť do života vymoženosti horlivých apoštolov. Roku 869 Nemci vystúpili proti Slovanom s veľkou silou, značnú časť Moravy a Svätoplukovho kniežatstva spustošili, Velehrad dobýjali, ale podmanenie sa nepodarilo, ba odišli so strachom, že im Rastislav odplatí nájazd. Uzavreli teda roku 870 pre Rastislava výhodný mier.
Teraz by sa už Rastislav bol mohol bezstarostne starať o vnútorný rozvoj svojej dŕžavy, keby mu v tom nebol prekážal jeho bratovec Svätopluk, považský údelný knieža. Tento mladý, v duchu latinskom vychovaný muž zmužilo bojoval vo vojne, vedenej roku 869 proti kráľovičovi Karolmanovi, vojvodcovi korutánskemu, ale Nemci si ho pozdejšie získali svojou ľstivou politikou. Hneď po dokončenej vojne Svätopluk oddal sa so svojím kniežatstvom Nemcom, uznajúc ich nadvládu. Rastislav, jeho strýko, skúsený starec, pritom panovník hrdý, mal teda dostatočnú príčinu vojnou stíhať svojho nehodného bratovca; vtrhol do jeho považského kniežatstva, ale spoliehajúc sa na svoje dobré právo, s malou silou. To umožnilo Svätoplukovi nový zločin: zajal strýka a vydal ho okovaného jeho najväčšiemu nepriateľovi Karolmanovi. Karolman poslal Rastislava, ako verejného zločinca, do Rezna. Tu ho dal kráľ Ľudovít súdiť súdu zohnanému z Bavorčanov, Frankov a z akýchsi tam náhodou prítomných Slovanov. Súd vyniesol výrok smrti, ale kráľ mu dal z milosti len oči vyklať a potom ho do akéhosi kláštora zatvoriť, kde dokončil svoje dni.
Panovníkom Veľkej Moravy sa teraz stal už Svätopluk, ale pokorený a z milosti Nemcov, lebo Karolman opanoval Moravu s nemeckým vojskom pre Nemcov a obsadiac Velehrad a iné dôležité pevnosti, ustanovil tam za správcov zeme Engelschalka a Viliama.
Údelné považské kniežatá domáhali sa akejsi pochabej samostatnosti. Už prvý dejepisne známy údelný kňaz Pribina mal spory s veľkým kňazom Mojmírom, následkom ktorých bol roku 830 z Nitry vyhnaný, a roku 861, keď do nej vtrhol s nepriateľským nemeckým vojskom, ho Rastislav zabil. Okrem toho je o považskom kniežatstve známe len to, že okolo roku 830 soľnohradský arcibiskup vysvätil v Nitre ku cti sv. Emerana kostol a tu bol biskupom zlopovestný Nemec Wiching, úhlavný nepriateľ Metodov. Z Nitry vyhnaný Pribina našiel útočište v blatenskom kniežatstve za Dunajom. V tomto kniežatstve medzi Rábou, Dunajom a Drávou bola Blatnica, Mosburg, sídelným mestom, vystavená roku 840 Pribinom, a odhora jeho obyvateľmi Slováci. Blatenskí kňazi boli vazalmi Nemcov. Ale Pribinu zabili roku 861 Moravania a jeho nástupcom sa stal jeho syn Koceľ, ktorý vystavil mnohé chrámy. Roku 869 z Ríma vracajúci sa Metod i tu uviedol slovanskú liturgiu.
Svätopluk zaujal veľkokniežací prestol roku 870, ale Nemci ho krátko potom zosadili a zajatého poslali Karolmanovi na hrad Krajnu, kde ho žalárovali. Moravu spravovali nemeckí miestodržitelia Engelschalk a Viliam. Nad toľkou neprávosťou rozhnevaní Moravania začali proti Nemcom pod vodcovstvom Slavomíra takú úspešnú vojnu, že Morava bola pre Nemcov už stratená. Karolman vypustil teda Svätopluka zo žalára, zohnal naponáhle vojsko a zveriac ho Svätoplukovi, vypravil ho s ním roku 871 na Moravu, aby pokoril Slavomíra a Moravanov. Ale Svätopluk, stúpiac na moravskú pôdu, dorozumel sa so Slavomírom a s národnými vodcami, zničil pri Velehrade Engelschalka a Viliama a zaujal Moravu pre seba ako úplne nezávislý panovník.
Znajúc, že pre vyhlásenie nezávislosti očakávajú ho kruté boje s Nemcami, usiloval sa pod svoju ochranu postaviť rýdze slovanské kmene za Tatrami a na západe okolo Labe, Odry, Sály, Baltického mora, Poliakov, Slezanov, Srbov, Ľuticov, Bodricov, začleniť ich do ríše moravskej a proti Nemcom s nimi sa brániť. K tejto slovanskej federácii pristúpili najsamprv susedstvom, rečou a povahou najbližší Česi. Svätopluk, nakloniac ich kňaza Bořivoja ku krstu, vzal si jeho sestru za manželku. Morava stala sa takto hotovým jadrom slovanskej jednoty, s ktorou Svätopluk pozdejšie tvoril divy.
A táto jednota bola prepotrebná, lebo kráľ Ľudovít zohnal proti Svätoplukovi už roku 872 veľké vojsko, naložiac svojmu synovi Karolmanovi, aby ho viedol na Moravu. Svätopluk bránil sa tak, že dal plieniť mečom a ohňom krajinu, a hľadiac dostať sa nepriateľovi do chrbta, obišiel ho s čiastkou vojska, zapálil mu loďstvo, a tým ho donútil k rýchlemu úteku. Nasledujúceho roku 873 vyhľadal Karolmana v jeho vlastnej zemi, stiesnil ho v nej natoľko, že Karolman odkázal vo veľkej súre otcovi, že zahynie, ak mu nepošle rýchlu pomoc. Ľudovít nemohol mu poslať pomoc, preto uzavrel so Svätoplukom mier, v ktorom uznal nezávislosť Moravy.
Ale v cirkevných záležitostiach Svätopluk sa spreneveril záujmom Slovanstva a úmyslom svojho múdreho strýka Rastislava. Postavil síce veľké slovanské mocnárstvo, ale zbožné dielo Metodovo, ktorým stavba mala byť zavŕšená, ničil a hubil sám. No „dielo meča“, hovorí Palacký, „mladý štát moravský, zahynulo hneď v pohromách veku nasledujúceho; dielo ducha, vykonané Metodovou apoštolskou horlivosťou, odporuje ešte i tisícročiam“.
Nemecké duchovenstvo nedalo Metodovi pokoj. Osočovalo ho, že rozširuje bludné učenie. V Ríme žaloval na neho i sám Svätopluk a roku 879 bol Metod povolaný pred pápeža. Ale v Ríme bránil sa čestne a s úspechom. Pápež Ján VIII. v liste poslanom Svätoplukovi dosvedčuje úplnú pravovernosť Metodovu a potvrdzuje ho znova v arcibiskupskej hodnosti. Slovanské písmo, „Konštantínom filozofom vynájdené, aby ním chvála božia povinne sa ozývala, právom schvaľuje (iure laudamus)“. Výslovne hovorí, že „ani zdravej viere, ani učeniu nič nevadí v slovanskom jazyku spievať omše alebo čítať sväté evanjelium, či božie učenie Nového a Starého zákona dobre preložené a vysvetlené… lebo kto učinil tri hlavné jazyky, totiž hebrejský, grécky a latinský, ten stvoril i všetky ostatné k svojej cti a sláve“. Ale pápež nariadil i teraz, aby sa v chrámoch evanjelium čítalo najprv po latinsky a potom po slovensky, a ak Svätoplukovi je milšia latinská omša, predpisuje vykonávať mu ju po latinsky.
Metoda pápež poslal naspäť, na nešťastie s Nemcom Wichingom, ktorého na žiadosť Svätoplukovu vysvätil na biskupstvo nitrianske, lebo Metodovi podriadený biskup umoril svojho arcibiskupa zlostným priekorím, podnecujúc proti nemu ľud, veľmožov a kráľa. Sám kráľ Svätopluk ukázal sa voči nemu veľmi nemilostivým.
Potom sa Svätopluk zaplietol do vojny s korutánskym vojvodcom Arnulfom, nemanželským synom Karolmanovým, lebo v spore Engelschalkových a Viliamových synov s Aribom, rakúskym miestodržiteľom, Svätopluk podporoval Aribu, vyplieniac pritom Rakúsy. Aby sa na Svätoplukovi vypomstil, Arnulf prenajal si vrahov, ktorí mali Svätopluka zbaviť života. To podnietilo Svätopluka k vojne, v ktorej vtrhol do Panónie, porazil roku 883 Arnulfa pri rieke Rábe a zaujal Panóniu pre seba. Nemci boli v tom čase prislabí vyrvať mu ju silou, lebo dŕžava franská upadla do mdloby. Bolo síce jej veľkou výhodou, že sa v ruke Karola Tučného, syna Ľudovíta Nemca, zase celá spojila, ale Karol Tučný a jeho potomkovia boli panovníci slabí, v dôsledku čoho Karol nepustil sa so Svätoplukom do vojny, ale pozval ho roku 884 na zhromaždenie do Monte Comiano (teraz Königstätten) v Rakúsach, kde mu predložil návrh, aby Panóniu prijal od neho do léna; Svätopluk dokázal sa tu krátkozrakým: lebo prijmúc návrh Nemcov, prisahal ohľadom Panónie vernosť nemeckému cisárovi, a tým vliezol naspäť do nemeckého jarma. Panónia bola síce skutočne k ríši moravskej pripojená, takže meno Moravy vzťahovalo sa i na ňu, ale i toto spojenie trvalo len krátky čas.
S Panóniou prešlo i kniežatstvo blatenské pod nadvládu moravskú.
Keď Svätopluk zaujal Panóniu, Koceľ už nežil; kniežací prestol zaujal jeho syn Braclav, o ktorom je známe, že cez jeho zeme, ležiace medzi Drávou a Sávou, museli ísť poslovia Arnulfovi nahovárať Bulharov, aby nepredávali soľ Moravanom. Braclav uznal naoko Svätoplukovu nadvládu, ale o krátky čas stal sa jeho najväčším nepriateľom.
Pripojenie Panónie k Veľkej Morave bolo by Metodovi uľahčilo úradovanie na oboch brehoch Dunaja. Ale nebolo národnej zhody a zápalu za slovanskú jednotu. Svätopluk nadržoval cudzote, pohŕdal slovanskou liturgiou. V kniežatstve blatenskom Nemci požívali i pod jeho nadvládou veľké výhody, ako to vidno z majetkov, darovaných tam biskupom soľnohradským. Nad toľkým nerozumom rozžialený Metod umrel na Velehrade roku 885.
Veľké jeho dielo ostalo bez obrancu. Nový pápež, Štefan V., nebol Hadriánom II. ani Jánom VIII. Listom, poslaným Svätoplukovi, „kráľovi Slovanov“ (regi Sclavorum), zakázal slovanskú bohoslužbu a za Metodovho nástupcu ustanovil Wichinga. Pomocníkov a učeníkov veľkých apoštolov Cyrila a Metoda, Gorazda, Klimenta, Vavrinca, Nauma a Angelára, asi s dvesto inými slovanskými kňazmi a diakonmi pod vplyvom Wichingovým dali najprv do žalárov, potom ich vypovedali a vyhnali z krajiny. Utiahli sa do Bulharska, kde ich účinkovanie priviedlo k rozkvetu cirkevno-slovanskú písomnosť. Vo Veľkej Morave slovanská bohoslužba v nasledujúcej búrke zanikla, a ani v Čechách a v Poľsku sa neudržala.
Sväté dielo slovanských apoštolov v Svätoplukovej krajine vyšlo nazmar, no akoby v súvise s tým blížil sa už i žalostný pád samej Moravy...“
Pre tých, ktorí majú záujem bližšie sa zoznámiť s prácami Júliusa Bottu navrhujem kliknúť na stránku Zlatý fond, ktorý nájdete na adrese: http://zlatyfond.sme.sk/autor/134/Julius-Botto.
Pripravil Ondrej Doboš
{jcomments on}

































V týchto dňoch si okrem iného pripomíname aj 165. výročie narodenia jednej z významných osobností Gemera, ale aj slovenského literárneho života - Júliusa Botta. Narodil sa 24. júla 1848 v malej obci horného Gemera v Rozložnej. Zomrel 29. septembra 1926 v Revúcej. V jeho rodnej obci donedávna bola zriadená Pamätná izba, ktorá krášlila aj oficiálnu stránku jeho rodnej obce. Dnes sa o jej existencii iba domnievame, pretože nová stránka o takomto mieste mlčí. Snáď nie nadlho, pretože ako historik patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska a Slovákov. Svoje čestné miesto má aj v Kalendári osobností Gemera na našej stránke. Zaslúži si, aby jeho život i prácu podrobnejšie poznala i súčasná generácia. Jej predchádzajúce generácie vedia, že Július Botto študoval na gymnáziách v Rimavskej Sobote, Levoči a v Spišskej Novej Vsi a teológiu skončil v Prešove (1869). Potom bol výpomocnym profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej. V rokoch 1871 – 72 absolvoval právnické štúdiá v Prešove. Celý život pôsobil v Revúcej: r. 1872 – 74 ako prof. Prvého slovenského gymnázia. Po jeho zatvorení ako advokát, r. 1919 znova prof. a správca gymnázia, od 1922 verejný notár.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-