Daniela Baranová
Samuel Beláni - (12.8.1822 Ratková – 13.3.1850 Praha) – maliar.
Narodil sa v rodine kníhviazača Andreja Belániho a Márie rod. Dobiszovej. Detské a školské roky strávil v rodnej obci. Po ukončení ľudovej školy držiac sa rodinnej tradície odišiel za knihárskeho učňa do Liptovského Mikuláša ku Gašparovi Fejérpatakymu – Belopotockému. V roku 1843 G. Fejérpataky – Belopotocký talentovaného ratkovského rodáka posiela k svojmu priateľovi pedagógovi a lekárovi Karolovi Slavojovi Amerlingovi do Prahy, aby sa zdokonalil v remesle.
Po príchode do Prahy S. Beláni sa zapísal na Akadémiu výtvarných umení (AVU), kde sa venoval maliarstvu. Po dvoch rokoch štúdia na pražskej AVU sa rozhodol v štúdiu pokračovať na viedenskej maliarskej akadémii. V školskom roku 1846/1847 študuje v oddelení tzv. historického maliarstva, konkrétne mu učarovala portrétna maľba. Pretože S. Beláni pochádzal z veľmi skromných pomerov a jeho rodina neoplývala finančnými prostriedkami, pomoc mladému umelcovi na príhovor Ľudovíta Štúra poskytol spolok Tatrín a mnohí slovenskí vlastenci.
S. Beláni, oslovený vtedajším slovanským a slovenským národným hnutím, vo Viedni 20.3.1848 spolu s ďalšími slovenským vlastencami podpisuje výzvu adresovanú k chorvátskemu národu. Udržiava kontakty s pražskými priateľmi združenými v radikálno–demokratickej skupine Repeal.
Samo Beláni je priamym účastníkom udalostí odohrávajúcich sa v rokoch 1848/1849. Už 2. júna 1848 zúčastňuje sa otvorenia pražského Slovanského zjazdu a kráča na čele sprievodu smerujúceho od Národného múzea k Žofínu. Túto udalosť Slovenskje národňje noviny opisujú: „... praporečníci v skvělém národním kroji, jeden Srb a Polák a též Slovák, malíř Sámo Bellány (v sněhobílem podtatranském kroji), s praporem českým, polským a trojbarevným slovanským..." S jeho menom sa stretávame aj na prezenčnej listine, kde je podpísaný ako Samo Svatoslav Beláni.
Po násilnom prerušení pražského Slovanského zjazdu S. Beláni spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a ďalšími vlastencami odchádza do Srbska a Chorvátska, kde v Záhrebe, Zemune, Karlovaci, Kovačici a Padinej agitoval tamojších Slovákov, aby sa pridali na stranu Srbov proti peštianskej vláde.
Po návrate od južných Slovanov sa Samo Beláni zapojil do organizovania septembrovej výpravy slovenských dobrovoľníkov vo Viedni a na Morave a pre jej úspech zaobstaral šestnásť vozov na prevoz zbraní a streliva. 450 – členná jednotka slovenských dobrovoľníkov zasahovala do bojov na viacerých miestach Slovenska. Počas bojov prebiehajúcich v priestore Komárna bol aj ranený. Neskôr bola jeho jednotka odzbrojená a S. Belániho 7. – 9. 10.1848 v Oravskom Podzámku postavili pred súd a cez Banskú Bystricu deportovali do väzenia Neugebäude v Budapešti. V cele budapeštianskej väznice spoločnosť mu robili krajania Štefan Marko Daxner, Ján Francisci – Rimavský, Michal Miloslav Bakulíny. Začiatkom januára 1849 po obsadení Pešti cisárskym vojskom bol prepustený na slobodu. Belániho prvé kroky viedli do Bratislavy a potom do Viedne. Krátku dobu žil v Skalici, Partizánskej Ľupči, Brezne a nakoniec odchádza do Prahy, aby študoval na technickej škole.
Počas štúdií vážne ochorel a bol hospitalizovaný v Pražskej všeobecnej nemocnici, kde napokon 13.3.1850 zomiera na tuberkulózu. Pochovaný je v Prahe na Olšanskom cintoríne.
O obľúbenosti S. Belániho svedčia aj nekrológy uverejnené v Pražských novinách, č. 66 zo 17. marca
„... Na mrkaní teprv pohýnal se pruvod pohrebný. Osem slovenských drotáruv, ve svém národním obleku neslo truhlu ulicemi, plynem osvítenými, dvanácte žákuv, slovenské klobouky na hlave a bílé šnúry majících, postupovalo okolo s faklami. Tricet drotáruv šlo za truhlou dva a dva s holými hlavami, aby svému rodákovi, včasné zemřelému, ktorý za národ svuj bojoval a trpel, poslednú úctu vzdali: za temito nasledoval teprve ostatní, nesčíselné dlúhý pruvod, a nazadku na velikú dálku sáhal čtveropražný voz pohrebný a rad kočový. Dávno jsme nevideli tak zvláštniho, srdcepronikavého a četně sprovázeného pohrebu. Samuel Beláni byl dobre známy a ve vážnosti v Praze. Prišel on, co učenec vídénské malířské akadémii, v čestné garde prvního pražsko - mešťanského vyslanstva do našeho mesta a zde až do času slávjánskeho sjezdu zustával, pri kterémž jako úd úradoval...“
Jednou spomienkou sprítomňujúcou S. Belániho je novela Umelec, ktorej autorom je ratkovský rodák Daniel Bachát - Miloslav Dumný. V novele spomína, že "Belániho matka mala svoju chyžôčku s peknými maľbami od syna ozdobenú." Z jeho tvorby však nepoznáme nič, pretože sa nám nezachovali žiadne výtvarné diela, resp. škice, ktoré nakreslil S. Beláni. Možno, že ich zničila vtedajšia štátna správa pre Belániho účasť v revolučnom hnutí v rokoch 1848/1849. Nezachoval sa ani jeho portrét. Hodnovernou správu o Belánim podal vo svojom životopise Janko Francisci (Slovenské pohľady, 1909, s. 698).
Izabela Textorisová
Prvá slovenská botanička, poštová úradníčka a aktivistka ženského hnutia svetlo sveta uzrela 16. marca 1866 v Ratkovej v rodine advokáta. Izabela, ktorá pôvodne chcela byť učiteľkou, si napokon na naliehanie otca zvolila poštárske povolanie. V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej.
Aj napriek tomu, že mala len základné vzdelanie, jej vedomostný obzor bol veľmi široký. Hovorila francúzsky, rusky, čiastočne ovládala taliansky a rumunský jazyk, ale aj latinčinu.
Textorisovej najväčšou láskou bola botanika. Záujem o botaniku ešte v detskom veku u nej vypestoval jelšavský učiteľ Václav Vraný, ktorý ju naučil zbierať, sušiť, určovať rastliny a budovať herbár. Neskôr k jej učiteľom a poradcom v oblasti botaniky sa radili Andrej Kmeť a Jozef Ľudovít Holuby, s ktorým si vymieňala aj herbáre.
Izabela Textorisová vykonávajúca náročnú prácu na poštovom úrade v Blatnici, ktorú ešte komplikovala aj starostlivosť o rodičov a tri sestry, relax nachádzala v neďalekej prírode Veľkej Fatry. K jej najobľúbenejším miestam patrila Blatnická a Gaderská dolina, kde objavila niekoľko vzácnych rastlín, ako napríklad: lykovec voňavý, cyklámen európsky, plesnivec alpínsky.
Počas svojich potuliek prírodou Veľkej Fatry na vrchu Tlstá objavila v roku 1893 neznámy bodliak, ktorý je pomenovaný práve po nej.
Izabela Textorisová spracovala a popísala viac než 100 druhov rastlín. Jej unikátny herbár: „Herbária Textóris“ je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a informácie dodnes z neho čerpajú mnohí botanici. Aj napriek tomu, že nemala odborné botanické vzdelanie do dejín slovenskej botaniky sa zapísala zlatými písmenami.
Izabela Textorisová sa okrem botaniky ešte venovala mineralógii, speleológii a hvezdárstvu.
Od roku 2004 jej menom je pomenovaná novoobjavená planétka.
Okrem toho bola znamenitou pozorovateľkou národného života, aktívne sa zapájala do kultúrneho a národného diania, kontaktovala sa s mnohými slovenskými vzdelancami, najmä spisovateľmi. Zbierala tiež dialektologický materiál. Izabela Textorisová zomrela 12. septembra1949 v Krupine.

































Ako aj na inom mieste informujeme, Cirkevný zbor ECAV Ratková a Obec Ratková pripravujú 19. júna 2011 v miestnom evanjelickom kostole slávnostné Služby božie, doplnené literárno-hudobnou kompozíciou, ktorú venujeme ratkovským rodákom, ktorí významnou mierou ovplyvnili slovenský kultúrny a vedecký život. Spomínať sa bude na Daniela Bacháta - Miloslava Dumného, od ktorého úmrtia 13. apríla práve uplynulo 105 rokov, málo známeho maliara Samuela Belániho a botaničku Izabelu Textorisovú. Posledným dvom menovaným bude odhalená pamätná tabuľa, umiestnená na pomníčku D. Bacháta v areáli kostola.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-