Ako aj na inom mieste informujeme, Cirkevný zbor ECAV Ratková a Obec Ratková pripravujú 19. júna 2011 v miestnom evanjelickom kostole slávnostné Služby božie, doplnené literárno-hudobnou kompozíciou, ktorú venujeme ratkovským rodákom, ktorí významnou mierou ovplyvnili slovenský kultúrny a vedecký život. Spomínať sa bude na Daniela Bacháta - Miloslava Dumného, od ktorého úmrtia 13. apríla práve uplynulo 105 rokov, málo známeho maliara Samuela Belániho a botaničku Izabelu Textorisovú. Posledným dvom menovaným bude odhalená pamätná tabuľa, umiestnená na pomníčku D. Bacháta v areáli kostola.Daniela Baranová
Samuel Beláni - (12.8.1822 Ratková – 13.3.1850 Praha) – maliar.
Narodil sa v rodine kníhviazača Andreja Belániho a Márie rod. Dobiszovej. Detské a školské roky strávil v rodnej obci. Po ukončení ľudovej školy držiac sa rodinnej tradície odišiel za knihárskeho učňa do Liptovského Mikuláša ku Gašparovi Fejérpatakymu – Belopotockému. V roku 1843 G. Fejérpataky – Belopotocký talentovaného ratkovského rodáka posiela k svojmu priateľovi pedagógovi a lekárovi Karolovi Slavojovi Amerlingovi do Prahy, aby sa zdokonalil v remesle.
Po príchode do Prahy S. Beláni sa zapísal na Akadémiu výtvarných umení (AVU), kde sa venoval maliarstvu. Po dvoch rokoch štúdia na pražskej AVU sa rozhodol v štúdiu pokračovať na viedenskej maliarskej akadémii. V školskom roku 1846/1847 študuje v oddelení tzv. historického maliarstva, konkrétne mu učarovala portrétna maľba. Pretože S. Beláni pochádzal z veľmi skromných pomerov a jeho rodina neoplývala finančnými prostriedkami, pomoc mladému umelcovi na príhovor Ľudovíta Štúra poskytol spolok Tatrín a mnohí slovenskí vlastenci.
S. Beláni, oslovený vtedajším slovanským a slovenským národným hnutím, vo Viedni 20.3.1848 spolu s ďalšími slovenským vlastencami podpisuje výzvu adresovanú k chorvátskemu národu. Udržiava kontakty s pražskými priateľmi združenými v radikálno–demokratickej skupine Repeal.
Samo Beláni je priamym účastníkom udalostí odohrávajúcich sa v rokoch 1848/1849. Už 2. júna 1848 zúčastňuje sa otvorenia pražského Slovanského zjazdu a kráča na čele sprievodu smerujúceho od Národného múzea k Žofínu. Túto udalosť Slovenskje národňje noviny opisujú: „... praporečníci v skvělém národním kroji, jeden Srb a Polák a též Slovák, malíř Sámo Bellány (v sněhobílem podtatranském kroji), s praporem českým, polským a trojbarevným slovanským..." S jeho menom sa stretávame aj na prezenčnej listine, kde je podpísaný ako Samo Svatoslav Beláni.
Po násilnom prerušení pražského Slovanského zjazdu S. Beláni spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a ďalšími vlastencami odchádza do Srbska a Chorvátska, kde v Záhrebe, Zemune, Karlovaci, Kovačici a Padinej agitoval tamojších Slovákov, aby sa pridali na stranu Srbov proti peštianskej vláde.
Po návrate od južných Slovanov sa Samo Beláni zapojil do organizovania septembrovej výpravy slovenských dobrovoľníkov vo Viedni a na Morave a pre jej úspech zaobstaral šestnásť vozov na prevoz zbraní a streliva. 450 – členná jednotka slovenských dobrovoľníkov zasahovala do bojov na viacerých miestach Slovenska. Počas bojov prebiehajúcich v priestore Komárna bol aj ranený. Neskôr bola jeho jednotka odzbrojená a S. Belániho 7. – 9. 10.1848 v Oravskom Podzámku postavili pred súd a cez Banskú Bystricu deportovali do väzenia Neugebäude v Budapešti. V cele budapeštianskej väznice spoločnosť mu robili krajania Štefan Marko Daxner, Ján Francisci – Rimavský, Michal Miloslav Bakulíny. Začiatkom januára 1849 po obsadení Pešti cisárskym vojskom bol prepustený na slobodu. Belániho prvé kroky viedli do Bratislavy a potom do Viedne. Krátku dobu žil v Skalici, Partizánskej Ľupči, Brezne a nakoniec odchádza do Prahy, aby študoval na technickej škole.
Počas štúdií vážne ochorel a bol hospitalizovaný v Pražskej všeobecnej nemocnici, kde napokon 13.3.1850 zomiera na tuberkulózu. Pochovaný je v Prahe na Olšanskom cintoríne.
O obľúbenosti S. Belániho svedčia aj nekrológy uverejnené v Pražských novinách, č. 66 zo 17. marca
„... Na mrkaní teprv pohýnal se pruvod pohrebný. Osem slovenských drotáruv, ve svém národním obleku neslo truhlu ulicemi, plynem osvítenými, dvanácte žákuv, slovenské klobouky na hlave a bílé šnúry majících, postupovalo okolo s faklami. Tricet drotáruv šlo za truhlou dva a dva s holými hlavami, aby svému rodákovi, včasné zemřelému, ktorý za národ svuj bojoval a trpel, poslednú úctu vzdali: za temito nasledoval teprve ostatní, nesčíselné dlúhý pruvod, a nazadku na velikú dálku sáhal čtveropražný voz pohrebný a rad kočový. Dávno jsme nevideli tak zvláštniho, srdcepronikavého a četně sprovázeného pohrebu. Samuel Beláni byl dobre známy a ve vážnosti v Praze. Prišel on, co učenec vídénské malířské akadémii, v čestné garde prvního pražsko - mešťanského vyslanstva do našeho mesta a zde až do času slávjánskeho sjezdu zustával, pri kterémž jako úd úradoval...“
Jednou spomienkou sprítomňujúcou S. Belániho je novela Umelec, ktorej autorom je ratkovský rodák Daniel Bachát - Miloslav Dumný. V novele spomína, že "Belániho matka mala svoju chyžôčku s peknými maľbami od syna ozdobenú." Z jeho tvorby však nepoznáme nič, pretože sa nám nezachovali žiadne výtvarné diela, resp. škice, ktoré nakreslil S. Beláni. Možno, že ich zničila vtedajšia štátna správa pre Belániho účasť v revolučnom hnutí v rokoch 1848/1849. Nezachoval sa ani jeho portrét. Hodnovernou správu o Belánim podal vo svojom životopise Janko Francisci (Slovenské pohľady, 1909, s. 698).
Izabela Textorisová
Prvá slovenská botanička, poštová úradníčka a aktivistka ženského hnutia svetlo sveta uzrela 16. marca 1866 v Ratkovej v rodine advokáta. Izabela, ktorá pôvodne chcela byť učiteľkou, si napokon na naliehanie otca zvolila poštárske povolanie. V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej.
Aj napriek tomu, že mala len základné vzdelanie, jej vedomostný obzor bol veľmi široký. Hovorila francúzsky, rusky, čiastočne ovládala taliansky a rumunský jazyk, ale aj latinčinu.
Textorisovej najväčšou láskou bola botanika. Záujem o botaniku ešte v detskom veku u nej vypestoval jelšavský učiteľ Václav Vraný, ktorý ju naučil zbierať, sušiť, určovať rastliny a budovať herbár. Neskôr k jej učiteľom a poradcom v oblasti botaniky sa radili Andrej Kmeť a Jozef Ľudovít Holuby, s ktorým si vymieňala aj herbáre.
Izabela Textorisová vykonávajúca náročnú prácu na poštovom úrade v Blatnici, ktorú ešte komplikovala aj starostlivosť o rodičov a tri sestry, relax nachádzala v neďalekej prírode Veľkej Fatry. K jej najobľúbenejším miestam patrila Blatnická a Gaderská dolina, kde objavila niekoľko vzácnych rastlín, ako napríklad: lykovec voňavý, cyklámen európsky, plesnivec alpínsky.
Počas svojich potuliek prírodou Veľkej Fatry na vrchu Tlstá objavila v roku 1893 neznámy bodliak, ktorý je pomenovaný práve po nej.
Izabela Textorisová spracovala a popísala viac než 100 druhov rastlín. Jej unikátny herbár: „Herbária Textóris“ je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a informácie dodnes z neho čerpajú mnohí botanici. Aj napriek tomu, že nemala odborné botanické vzdelanie do dejín slovenskej botaniky sa zapísala zlatými písmenami.
Izabela Textorisová sa okrem botaniky ešte venovala mineralógii, speleológii a hvezdárstvu.
Od roku 2004 jej menom je pomenovaná novoobjavená planétka.
Okrem toho bola znamenitou pozorovateľkou národného života, aktívne sa zapájala do kultúrneho a národného diania, kontaktovala sa s mnohými slovenskými vzdelancami, najmä spisovateľmi. Zbierala tiež dialektologický materiál. Izabela Textorisová zomrela 12. septembra1949 v Krupine.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.