Ako aj na inom mieste informujeme, Cirkevný zbor ECAV Ratková a Obec Ratková pripravujú 19. júna 2011 v miestnom evanjelickom kostole slávnostné Služby božie, doplnené literárno-hudobnou kompozíciou, ktorú venujeme ratkovským rodákom, ktorí významnou mierou ovplyvnili slovenský kultúrny a vedecký život. Spomínať sa bude na Daniela Bacháta - Miloslava Dumného, od ktorého úmrtia 13. apríla práve uplynulo 105 rokov, málo známeho maliara Samuela Belániho a botaničku Izabelu Textorisovú. Posledným dvom menovaným bude odhalená pamätná tabuľa, umiestnená na pomníčku D. Bacháta v areáli kostola.Daniela Baranová
Samuel Beláni - (12.8.1822 Ratková – 13.3.1850 Praha) – maliar.
Narodil sa v rodine kníhviazača Andreja Belániho a Márie rod. Dobiszovej. Detské a školské roky strávil v rodnej obci. Po ukončení ľudovej školy držiac sa rodinnej tradície odišiel za knihárskeho učňa do Liptovského Mikuláša ku Gašparovi Fejérpatakymu – Belopotockému. V roku 1843 G. Fejérpataky – Belopotocký talentovaného ratkovského rodáka posiela k svojmu priateľovi pedagógovi a lekárovi Karolovi Slavojovi Amerlingovi do Prahy, aby sa zdokonalil v remesle.
Po príchode do Prahy S. Beláni sa zapísal na Akadémiu výtvarných umení (AVU), kde sa venoval maliarstvu. Po dvoch rokoch štúdia na pražskej AVU sa rozhodol v štúdiu pokračovať na viedenskej maliarskej akadémii. V školskom roku 1846/1847 študuje v oddelení tzv. historického maliarstva, konkrétne mu učarovala portrétna maľba. Pretože S. Beláni pochádzal z veľmi skromných pomerov a jeho rodina neoplývala finančnými prostriedkami, pomoc mladému umelcovi na príhovor Ľudovíta Štúra poskytol spolok Tatrín a mnohí slovenskí vlastenci.
S. Beláni, oslovený vtedajším slovanským a slovenským národným hnutím, vo Viedni 20.3.1848 spolu s ďalšími slovenským vlastencami podpisuje výzvu adresovanú k chorvátskemu národu. Udržiava kontakty s pražskými priateľmi združenými v radikálno–demokratickej skupine Repeal.
Samo Beláni je priamym účastníkom udalostí odohrávajúcich sa v rokoch 1848/1849. Už 2. júna 1848 zúčastňuje sa otvorenia pražského Slovanského zjazdu a kráča na čele sprievodu smerujúceho od Národného múzea k Žofínu. Túto udalosť Slovenskje národňje noviny opisujú: „... praporečníci v skvělém národním kroji, jeden Srb a Polák a též Slovák, malíř Sámo Bellány (v sněhobílem podtatranském kroji), s praporem českým, polským a trojbarevným slovanským..." S jeho menom sa stretávame aj na prezenčnej listine, kde je podpísaný ako Samo Svatoslav Beláni.
Po násilnom prerušení pražského Slovanského zjazdu S. Beláni spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a ďalšími vlastencami odchádza do Srbska a Chorvátska, kde v Záhrebe, Zemune, Karlovaci, Kovačici a Padinej agitoval tamojších Slovákov, aby sa pridali na stranu Srbov proti peštianskej vláde.
Po návrate od južných Slovanov sa Samo Beláni zapojil do organizovania septembrovej výpravy slovenských dobrovoľníkov vo Viedni a na Morave a pre jej úspech zaobstaral šestnásť vozov na prevoz zbraní a streliva. 450 – členná jednotka slovenských dobrovoľníkov zasahovala do bojov na viacerých miestach Slovenska. Počas bojov prebiehajúcich v priestore Komárna bol aj ranený. Neskôr bola jeho jednotka odzbrojená a S. Belániho 7. – 9. 10.1848 v Oravskom Podzámku postavili pred súd a cez Banskú Bystricu deportovali do väzenia Neugebäude v Budapešti. V cele budapeštianskej väznice spoločnosť mu robili krajania Štefan Marko Daxner, Ján Francisci – Rimavský, Michal Miloslav Bakulíny. Začiatkom januára 1849 po obsadení Pešti cisárskym vojskom bol prepustený na slobodu. Belániho prvé kroky viedli do Bratislavy a potom do Viedne. Krátku dobu žil v Skalici, Partizánskej Ľupči, Brezne a nakoniec odchádza do Prahy, aby študoval na technickej škole.
Počas štúdií vážne ochorel a bol hospitalizovaný v Pražskej všeobecnej nemocnici, kde napokon 13.3.1850 zomiera na tuberkulózu. Pochovaný je v Prahe na Olšanskom cintoríne.
O obľúbenosti S. Belániho svedčia aj nekrológy uverejnené v Pražských novinách, č. 66 zo 17. marca
„... Na mrkaní teprv pohýnal se pruvod pohrebný. Osem slovenských drotáruv, ve svém národním obleku neslo truhlu ulicemi, plynem osvítenými, dvanácte žákuv, slovenské klobouky na hlave a bílé šnúry majících, postupovalo okolo s faklami. Tricet drotáruv šlo za truhlou dva a dva s holými hlavami, aby svému rodákovi, včasné zemřelému, ktorý za národ svuj bojoval a trpel, poslednú úctu vzdali: za temito nasledoval teprve ostatní, nesčíselné dlúhý pruvod, a nazadku na velikú dálku sáhal čtveropražný voz pohrebný a rad kočový. Dávno jsme nevideli tak zvláštniho, srdcepronikavého a četně sprovázeného pohrebu. Samuel Beláni byl dobre známy a ve vážnosti v Praze. Prišel on, co učenec vídénské malířské akadémii, v čestné garde prvního pražsko - mešťanského vyslanstva do našeho mesta a zde až do času slávjánskeho sjezdu zustával, pri kterémž jako úd úradoval...“
Jednou spomienkou sprítomňujúcou S. Belániho je novela Umelec, ktorej autorom je ratkovský rodák Daniel Bachát - Miloslav Dumný. V novele spomína, že "Belániho matka mala svoju chyžôčku s peknými maľbami od syna ozdobenú." Z jeho tvorby však nepoznáme nič, pretože sa nám nezachovali žiadne výtvarné diela, resp. škice, ktoré nakreslil S. Beláni. Možno, že ich zničila vtedajšia štátna správa pre Belániho účasť v revolučnom hnutí v rokoch 1848/1849. Nezachoval sa ani jeho portrét. Hodnovernou správu o Belánim podal vo svojom životopise Janko Francisci (Slovenské pohľady, 1909, s. 698).
Izabela Textorisová
Prvá slovenská botanička, poštová úradníčka a aktivistka ženského hnutia svetlo sveta uzrela 16. marca 1866 v Ratkovej v rodine advokáta. Izabela, ktorá pôvodne chcela byť učiteľkou, si napokon na naliehanie otca zvolila poštárske povolanie. V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej.
Aj napriek tomu, že mala len základné vzdelanie, jej vedomostný obzor bol veľmi široký. Hovorila francúzsky, rusky, čiastočne ovládala taliansky a rumunský jazyk, ale aj latinčinu.
Textorisovej najväčšou láskou bola botanika. Záujem o botaniku ešte v detskom veku u nej vypestoval jelšavský učiteľ Václav Vraný, ktorý ju naučil zbierať, sušiť, určovať rastliny a budovať herbár. Neskôr k jej učiteľom a poradcom v oblasti botaniky sa radili Andrej Kmeť a Jozef Ľudovít Holuby, s ktorým si vymieňala aj herbáre.
Izabela Textorisová vykonávajúca náročnú prácu na poštovom úrade v Blatnici, ktorú ešte komplikovala aj starostlivosť o rodičov a tri sestry, relax nachádzala v neďalekej prírode Veľkej Fatry. K jej najobľúbenejším miestam patrila Blatnická a Gaderská dolina, kde objavila niekoľko vzácnych rastlín, ako napríklad: lykovec voňavý, cyklámen európsky, plesnivec alpínsky.
Počas svojich potuliek prírodou Veľkej Fatry na vrchu Tlstá objavila v roku 1893 neznámy bodliak, ktorý je pomenovaný práve po nej.
Izabela Textorisová spracovala a popísala viac než 100 druhov rastlín. Jej unikátny herbár: „Herbária Textóris“ je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a informácie dodnes z neho čerpajú mnohí botanici. Aj napriek tomu, že nemala odborné botanické vzdelanie do dejín slovenskej botaniky sa zapísala zlatými písmenami.
Izabela Textorisová sa okrem botaniky ešte venovala mineralógii, speleológii a hvezdárstvu.
Od roku 2004 jej menom je pomenovaná novoobjavená planétka.
Okrem toho bola znamenitou pozorovateľkou národného života, aktívne sa zapájala do kultúrneho a národného diania, kontaktovala sa s mnohými slovenskými vzdelancami, najmä spisovateľmi. Zbierala tiež dialektologický materiál. Izabela Textorisová zomrela 12. septembra1949 v Krupine.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).