Ako aj na inom mieste informujeme, Cirkevný zbor ECAV Ratková a Obec Ratková pripravujú 19. júna 2011 v miestnom evanjelickom kostole slávnostné Služby božie, doplnené literárno-hudobnou kompozíciou, ktorú venujeme ratkovským rodákom, ktorí významnou mierou ovplyvnili slovenský kultúrny a vedecký život. Spomínať sa bude na Daniela Bacháta - Miloslava Dumného, od ktorého úmrtia 13. apríla práve uplynulo 105 rokov, málo známeho maliara Samuela Belániho a botaničku Izabelu Textorisovú. Posledným dvom menovaným bude odhalená pamätná tabuľa, umiestnená na pomníčku D. Bacháta v areáli kostola.Daniela Baranová
Samuel Beláni - (12.8.1822 Ratková – 13.3.1850 Praha) – maliar.
Narodil sa v rodine kníhviazača Andreja Belániho a Márie rod. Dobiszovej. Detské a školské roky strávil v rodnej obci. Po ukončení ľudovej školy držiac sa rodinnej tradície odišiel za knihárskeho učňa do Liptovského Mikuláša ku Gašparovi Fejérpatakymu – Belopotockému. V roku 1843 G. Fejérpataky – Belopotocký talentovaného ratkovského rodáka posiela k svojmu priateľovi pedagógovi a lekárovi Karolovi Slavojovi Amerlingovi do Prahy, aby sa zdokonalil v remesle.
Po príchode do Prahy S. Beláni sa zapísal na Akadémiu výtvarných umení (AVU), kde sa venoval maliarstvu. Po dvoch rokoch štúdia na pražskej AVU sa rozhodol v štúdiu pokračovať na viedenskej maliarskej akadémii. V školskom roku 1846/1847 študuje v oddelení tzv. historického maliarstva, konkrétne mu učarovala portrétna maľba. Pretože S. Beláni pochádzal z veľmi skromných pomerov a jeho rodina neoplývala finančnými prostriedkami, pomoc mladému umelcovi na príhovor Ľudovíta Štúra poskytol spolok Tatrín a mnohí slovenskí vlastenci.
S. Beláni, oslovený vtedajším slovanským a slovenským národným hnutím, vo Viedni 20.3.1848 spolu s ďalšími slovenským vlastencami podpisuje výzvu adresovanú k chorvátskemu národu. Udržiava kontakty s pražskými priateľmi združenými v radikálno–demokratickej skupine Repeal.
Samo Beláni je priamym účastníkom udalostí odohrávajúcich sa v rokoch 1848/1849. Už 2. júna 1848 zúčastňuje sa otvorenia pražského Slovanského zjazdu a kráča na čele sprievodu smerujúceho od Národného múzea k Žofínu. Túto udalosť Slovenskje národňje noviny opisujú: „... praporečníci v skvělém národním kroji, jeden Srb a Polák a též Slovák, malíř Sámo Bellány (v sněhobílem podtatranském kroji), s praporem českým, polským a trojbarevným slovanským..." S jeho menom sa stretávame aj na prezenčnej listine, kde je podpísaný ako Samo Svatoslav Beláni.
Po násilnom prerušení pražského Slovanského zjazdu S. Beláni spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a ďalšími vlastencami odchádza do Srbska a Chorvátska, kde v Záhrebe, Zemune, Karlovaci, Kovačici a Padinej agitoval tamojších Slovákov, aby sa pridali na stranu Srbov proti peštianskej vláde.
Po návrate od južných Slovanov sa Samo Beláni zapojil do organizovania septembrovej výpravy slovenských dobrovoľníkov vo Viedni a na Morave a pre jej úspech zaobstaral šestnásť vozov na prevoz zbraní a streliva. 450 – členná jednotka slovenských dobrovoľníkov zasahovala do bojov na viacerých miestach Slovenska. Počas bojov prebiehajúcich v priestore Komárna bol aj ranený. Neskôr bola jeho jednotka odzbrojená a S. Belániho 7. – 9. 10.1848 v Oravskom Podzámku postavili pred súd a cez Banskú Bystricu deportovali do väzenia Neugebäude v Budapešti. V cele budapeštianskej väznice spoločnosť mu robili krajania Štefan Marko Daxner, Ján Francisci – Rimavský, Michal Miloslav Bakulíny. Začiatkom januára 1849 po obsadení Pešti cisárskym vojskom bol prepustený na slobodu. Belániho prvé kroky viedli do Bratislavy a potom do Viedne. Krátku dobu žil v Skalici, Partizánskej Ľupči, Brezne a nakoniec odchádza do Prahy, aby študoval na technickej škole.
Počas štúdií vážne ochorel a bol hospitalizovaný v Pražskej všeobecnej nemocnici, kde napokon 13.3.1850 zomiera na tuberkulózu. Pochovaný je v Prahe na Olšanskom cintoríne.
O obľúbenosti S. Belániho svedčia aj nekrológy uverejnené v Pražských novinách, č. 66 zo 17. marca
„... Na mrkaní teprv pohýnal se pruvod pohrebný. Osem slovenských drotáruv, ve svém národním obleku neslo truhlu ulicemi, plynem osvítenými, dvanácte žákuv, slovenské klobouky na hlave a bílé šnúry majících, postupovalo okolo s faklami. Tricet drotáruv šlo za truhlou dva a dva s holými hlavami, aby svému rodákovi, včasné zemřelému, ktorý za národ svuj bojoval a trpel, poslednú úctu vzdali: za temito nasledoval teprve ostatní, nesčíselné dlúhý pruvod, a nazadku na velikú dálku sáhal čtveropražný voz pohrebný a rad kočový. Dávno jsme nevideli tak zvláštniho, srdcepronikavého a četně sprovázeného pohrebu. Samuel Beláni byl dobre známy a ve vážnosti v Praze. Prišel on, co učenec vídénské malířské akadémii, v čestné garde prvního pražsko - mešťanského vyslanstva do našeho mesta a zde až do času slávjánskeho sjezdu zustával, pri kterémž jako úd úradoval...“
Jednou spomienkou sprítomňujúcou S. Belániho je novela Umelec, ktorej autorom je ratkovský rodák Daniel Bachát - Miloslav Dumný. V novele spomína, že "Belániho matka mala svoju chyžôčku s peknými maľbami od syna ozdobenú." Z jeho tvorby však nepoznáme nič, pretože sa nám nezachovali žiadne výtvarné diela, resp. škice, ktoré nakreslil S. Beláni. Možno, že ich zničila vtedajšia štátna správa pre Belániho účasť v revolučnom hnutí v rokoch 1848/1849. Nezachoval sa ani jeho portrét. Hodnovernou správu o Belánim podal vo svojom životopise Janko Francisci (Slovenské pohľady, 1909, s. 698).
Izabela Textorisová
Prvá slovenská botanička, poštová úradníčka a aktivistka ženského hnutia svetlo sveta uzrela 16. marca 1866 v Ratkovej v rodine advokáta. Izabela, ktorá pôvodne chcela byť učiteľkou, si napokon na naliehanie otca zvolila poštárske povolanie. V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej.
Aj napriek tomu, že mala len základné vzdelanie, jej vedomostný obzor bol veľmi široký. Hovorila francúzsky, rusky, čiastočne ovládala taliansky a rumunský jazyk, ale aj latinčinu.
Textorisovej najväčšou láskou bola botanika. Záujem o botaniku ešte v detskom veku u nej vypestoval jelšavský učiteľ Václav Vraný, ktorý ju naučil zbierať, sušiť, určovať rastliny a budovať herbár. Neskôr k jej učiteľom a poradcom v oblasti botaniky sa radili Andrej Kmeť a Jozef Ľudovít Holuby, s ktorým si vymieňala aj herbáre.
Izabela Textorisová vykonávajúca náročnú prácu na poštovom úrade v Blatnici, ktorú ešte komplikovala aj starostlivosť o rodičov a tri sestry, relax nachádzala v neďalekej prírode Veľkej Fatry. K jej najobľúbenejším miestam patrila Blatnická a Gaderská dolina, kde objavila niekoľko vzácnych rastlín, ako napríklad: lykovec voňavý, cyklámen európsky, plesnivec alpínsky.
Počas svojich potuliek prírodou Veľkej Fatry na vrchu Tlstá objavila v roku 1893 neznámy bodliak, ktorý je pomenovaný práve po nej.
Izabela Textorisová spracovala a popísala viac než 100 druhov rastlín. Jej unikátny herbár: „Herbária Textóris“ je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a informácie dodnes z neho čerpajú mnohí botanici. Aj napriek tomu, že nemala odborné botanické vzdelanie do dejín slovenskej botaniky sa zapísala zlatými písmenami.
Izabela Textorisová sa okrem botaniky ešte venovala mineralógii, speleológii a hvezdárstvu.
Od roku 2004 jej menom je pomenovaná novoobjavená planétka.
Okrem toho bola znamenitou pozorovateľkou národného života, aktívne sa zapájala do kultúrneho a národného diania, kontaktovala sa s mnohými slovenskými vzdelancami, najmä spisovateľmi. Zbierala tiež dialektologický materiál. Izabela Textorisová zomrela 12. septembra1949 v Krupine.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.