Napriek tomu, že som sa do svojho bydliska na Gemeri vrátil pred polnocou, na druhý deň 10.5.2017 som cestoval do Revúcej na spomienkové oslavy konca 2. svetovej vojny, ktorá mala nevšedný obsah.
Pri tejto príležitosti zástupcovia Klubu generálov SR na čele s podpredsedom KG SR gen. poručíkom v. v. Ing. Petrom Vojtekom, ktorého doprevádzali gen. mjr. v. v. Peter Novotňák a gen. mjr v. v. Ing. Ján Ďurove (rodák z Ratkovského Bystrého) odovzdali pani primátorke mesta Revúca MVDr. Eve Cireňovej symbolickú urnu v podobe nábojnice s prsťou zeme z koncentračného tábora vo Flossenburgu, kde pravdepodobne v marci 1945 bol generál Rudolf Viest spolu s gen. Malárom, Golianom a Jurechom popravení. Súčasťou tohto aktu, pred bustou arm. gen. in mem. R. Viesta bolo aj odovzdanie medailí prvého stupňa arm. gen. R. Viesta priamym účastníkom protifašistického odboja pánom Pavlovi Hruškovi a Jánovi Bednárovi. (Mimochodom, pán Pavol Hruška, rodák z Klenovca, je oteckom pani primátorky MVDr. Evy Cireňovej.)
Po príhovoroch pani primátorky a gen. Vojteka, ktorí zdôraznili rozhodujúci význam pri oslobodení Gemera a celého vtedajšieho Československa vojakov Červenej armády a v jej radoch Rumunskej armády, príslušníkov povstaleckej l. Čs. armády na Slovensku a partizánov.
Zúčastnil som sa tohto aktu z toho dôvodu, že v tom istom koncentračnom tábore boli popravení aj dvanásti občania Čierneho Potoka (Slováci), ktorý vtedy patril horthyovskému Maďarsku, a ktorých odvliekli 4.11.1944, 50 dní pred oslobodením obce.
Arm. gen. in memoriam Rudolf Viest sa narodil v meste Prvého slovenského gymnázia 24.9.1890. Bol vojakom počas 1. svetovej vojny v c. k. armáde. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa stal vojakom Čs. armády. Absolvolval všetky vtedajšie vojenské školy. Po Mníchovskej zrade a osamostatnení Slovenska bol jediným generálom v Slovenskej klérofašistickej republike.
Prezident Tiso ho menoval za vojenského atašé pre Maďarsko a Rumunsko. Počas služobnej cesty do Bukurešti emigroval cez blízky východ do Francúzska, kde sa zapojil do tamojšieho formujúceho sa Československého zboru. Po porážke Francúzska hitlerovským Nemeckom odišiel do Londýna, kde pôsobil v „exilovej“ Benešovej vláde.
Po dohode londýnskej vlády a vedenia KSČ v Moskve prevzal v októbri 1944 velenie nad Prvou Československou armádou na Slovensku namiesto gen. Jána Goliana.
Ďalší osud generálov je všeobecne známy.
Okrem spomínanej odovzdanej symbolickej urny s prsťou zeme mestu Revúca bol odhalený aj symbolický hrob arm. generála Rudolfa Viesta na tamojšom cintoríne, ktorý odhalila primátorka mesta Revúca MVDr. Eva Cireňová a podpredseda KG SR gen. por. v. v. Ing. Peter Vojtek.
Okrem príhovorov kompetentných osobností a hostí vzbudila pozornosť aj recitácia básne Lýdie Hricíkovej „Poďakovanie“, v interpretácii priameho účastníka SNP pána Jána Bednára.
Po skončení osláv pani primátorka pozvaných hostí pozvala na spoločný obed.
JUDr. Jozef Pupala
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.