s manželom a jeho vnučka taktiež s manželom. Vo vestibule kina si účastníci mohli prezrieť fotovýstavu o živote Júliusa Noska.
Seminár otvorila za mesto Tisovec pani Miroslava Kojnoková a predstavila prednášajúcich PhDr. Mariana Uhrína, PhD. a Mgr. Juraja Lepiša, PhD., historikov Múzea SNP v Banskej Bystrici, ktorí účastníkov seminára podrobne oboznámili s osobnosťou Júliusa Noska od narodenia 8.6.1907, až po kariéru vojaka z povolania. Tá sa u neho začala 30.9.1926, kedy bol zaradený k československej brannej moci, pokračovala jeho pôsobením v slovenskej armáde po osamostatnení Slovenska od 15. marca 1939 až do vyhlásnia SNP a do skončenia II. svetovej vojny. Ako vojak slovenskej armády sa zúčastnil „východného ťaženia“ pri Charkove. Neskôr bol stiahnutý, pre údajnú chorobu, na Slovensko. Tu sa začal zapájať do povstaleckých príprav na ozbrojené vystúpenie proti Nemecku. Stal sa členom Golianovho štábu, od 1. mája 1944 ako náčelník štábu vojenského ústredia ilegálnej SNR pre prípravu povstania. Od januára 1944 až do vyhlásenia SNP pôsobil na Slovensku a zapojil sa do ilegálneho odboja v skupine „Flóra“. Bol dôverným spolupracovníkom pplk. Ferjenčíka a po premiestnení do Banskej Bystrice úzko spolupracoval s pplk. Jánom Golianom. 
Po vyhlásení SNP pracoval ako náčelník štábu povstaleckej armády na Slovensku až do príchodu gen. R. Viesta. Pôsobil v rôznych veliteľských funkciach a bol nasadzovaný na najohrozenejšie úseky povstalcov. Po potlačení povstania sa zúčastnil partizánského odboja ako príslušník oddielu „Prvosienka“ a úzko spolupracoval s partizánským zväzkom „STALIN“. Za dezerciu bol v marci 1945 vojenským súdom v Bratislave odsúdený na trest smrti.
Deň po oslobodení jeho rodného mesta prešiel so spolubojovníkmi frontovú liniu a pridali sa k 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR
Po skončení II. svetovej vojny pracoval v čs. armáde na rôznych funkciách. Vo februári 1947 bol menovaný do hodnosti brigádneho generála. Od júna toho roku až do októbra bol menovaný veliteľom skupiny jednotiek „TEPLICE“ nasadených do boja proti banderovcom.
Od augusta 1951 do januára 1953 pôsobil ako náčelník Vševojskovej fakulty Vojenskej akadémie v Prahe.
V súvislosti s procesmi s tzv. buržoáznymi nacionalistami bol prepustený z armády a pracoval v rôznych funkciách, väčšinou v poľnohospodárskych podnikoch. 
V roku 1968 bol politicky rehabilitovaný a opäť prijatý do činnej služby v armáde až do odchodu do dôchodku k 30.4.1970.
Jeho srdce navždy zmĺklo 5.9.1986 v Prahe.
Po skončení seminára a prestávke na obed od 13.30 hodine pred budovou ZŠ V. Clementisa v Tisovci bola odhalená busta generálmajora Júliusa Noska, ktorá je osadená na podstavci a jeho pohľad smeruje na jeho rodný dom. Autorom modelu busty je akademický sochár Štefan Pelikán z Lietavskej Lúčky, ktorý sa osobne zúčastnil slávnostného aktu.
V príhovore generálny riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev o osobnosti gen. Júliusa Noska a o jeho aktuálnom odkaze boja proti fašizmu, zdôraznil, že práve dnes, po 72 rokoch od skončenia II. svetovej vojny, je protifašistický odboj aktualitou dňa.
Po skončení slávnostného aktu odhalenia busty gen. Júliusa Noska, bola prevedená ukážka z činnosti Policajného zboru a hasičov. O dobrú náladu sa postarala dychová hudba „Hradovanka“.
JUDR. Jozef Pupala
FOTOGALÉRIA
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.