V tom čase boli ženám prístupné len niektoré povolania. Ženské krajčírstvo, ktorému sa vyučila u Nely Viestovej v Revúcej, bolo teda najrýchlejšou a najpraktickejšou možnosťou zakotviť v živote a stať sa nezávislou. Po desiatich rokoch bola Marína Ormisová vyhľadávanou krajčírkou a učiteľkou krajčírstva v našom meste.
Sporivosť bola významnou vlastnosťou revúckej krajčírky, ktorú Slovensko dobre poznalo. Hospodárila rozumne, nijaké prepychové veci neobľubovala, skromne sa šatila aj stravovala a každý grajciar tri razy obrátila, kým ho utratila. Tak si usporila päťtisíc zlatých. Neskôr kúpila rodičovský dom. Akú hodnotu to reprezentovalo, si môžeme predstaviť podľa toho, že Samuel Ormis pred štvrťstoročím dostával 700 zlatých ročného platu ako profesor.
Marína Ormisová za svojho dlhého života zažila veľmi veľa premien, osirela ako dieťa. V útlom detstve stratila rodinné prostredie, ktoré jej chýbalo. Ako píše sama o sebe, bola tvrdohlavá a zanovitá. V ťažkom živote sa tieto jej vlastnosti pretavili na húževnatosť a vytrvalosť. Veľmi túžila po vzdelaní, ale ďalšie vzdelávanie v škole bolo znemožnené otcovou smrťou, a tak sa usilovala získať vedomosti čítaním kníh. Mala šťastie, že nachádzala dobrých priateľov, ktorí obohacovali jej život rozširovaním jej duševného obzoru a vedeli jej pomôcť aj radou. Ale aj tak vedela, že sa môže spoliehať len na seba a dvere do slovenských rodín jej otvorí len dobrá práca, preto si vybrala krajčírske povolanie. Prax ukázala, že sa nemýlila, lebo v tom čase nevydaté dievčatá z meštianskych rodín bývali v rodinách pomocnicami pre všetko, obyčajne len trpenými. Revúcky meštiansky nárožný dom (v súčasnosti penzión Kráľov Dom) je tiež zaujímavý tým, že v rokoch 1889-99 tu mala svoju krajčírsku dielňu. Ona pracovala s chuťou v domácnosti, v záhrade aj v krajčírstve. Všade bola svedomitá a presná, mala zmysel pre drobnosti.
Spomína na drobné historky a miestne príbehy ...
„V lete som vstávala k šitiu už o 4. hodine. Kým nedošli žiačky, dokončievala som najťažšie práce na šatách, alebo som pristríhala. V tie časy v dobre situovaných domácnostiach obyčajne každý deň varili hovädziu polievku. K mäsu sa dala zelenina z polievky, zemiaky a omáčka, potom bol prívar, ale bez mäsa. V nedeľu bývala pečienka i múčnik - okružník, grísový alebo ryžový koch, buchtičky s malinovým lekvárom a pod. Deň bez mäsa bol piatok, vtedy sa k polievke varievali halušky, rozličné rezance, s tvarohom, makom, orechami, strapačky s bryndzou, šúlance zo zemiakového cesta a zavše znamenité gemerské guľky.“
„V pôstny, tak menujú v Revúcej deň pred Štedrým večerom, piekli všade z kysnutého cesta koláče a „kvaky“ na opekance. Koláče sa piekli rozmanité – makovníky, lekvárniky, tvarožníky, kapustníky a v bohatších domoch i orešníky. Piekli ich na okrúhlych bľachových ťapšiach, ktorých okraje boli vlnkovite pozahýňané. Vykúrili pec, koláče dnu povsádzali, tie sa čosi-kamsi upiekli, iba „baby“ v hlinených babeniciach v peci sedeli dlhšie. Vtedy torty ešte v domácnostiach nevypekali, pochúťkou boli spomínané koláče. Torta sa zjavila iba ak niekde na svadbe.“
„Keď býval detský majáles a bolo pekné počasie, schystali sme sa po obede s mojimi žiačkami, vtedy sme včaššie olovrantovali, na vychádzku do kúpeľa, aby sme sa podívali na zabávajúci sa drobizg. Milým pôžitkom bola už sama prechádzka krásnou alejou do Doliny, kde ležal kúpeľ. Za dvadsať rokov, ktoré minuli odvtedy, keď som i ja ako školáčka z elementárky chodievala s majálesovým sprievodom do kúpeľa, všeličo sa zmenilo. My sme sa pohli už po ôsmej hodine ráno pod zástavami, sprevádzané učiteľmi, žiakom bubeníkom, muzikantmi a vykrikovali sme: „Vivat regrácia!“ (nech žije zábava). V deň majálesu varievali žiakom obligátne pirohy s lekvárom a donášali ich do kúpeľa.. Na majálese nechýbala ani predavačka s pukanou kukuricou a aj chudobné dieťa dostalo aspoň grajciar, aby z nej kúpilo."
Spomienky Maríny Ormisovej sú ako zrkadlo vtedajšej doby, aby sme lepšie pochopili pomery a udalosti na Gemeri. Veľa spomienok sa viaže k nášmu mestu, sprítomneniu existencie Prvého slovenského gymnázia, na postupovanie maďarizácie, na vtedajšie kultúrne a politické osobnosti v Gemeri, Martine i v Prahe, na rodinu Daxnerových, aj na cestovanie po Slovensku.
V decembri 1899 sa vydala za vdovca Jozefa Maliaka z Iloku, zo Slavónie a z Revúcej odišla. V šití pokračovala aj v Iloku. Mala však toľko rozrobenej práce, že ešte vyše troch rokov po vydaji šila svojim zákazníčkam z celého Slovenska, hotové šaty im posielala v balíkoch poštou.
Príbehy osobností potvrdzujú, že nie je podstatné kedy a kde sa narodíte, ale to, ako si svoj život sami nastavíte.
Zomrela 13. januára 1946 vo Zvolene.
Spomienky Maríny Ormisovej, dcéry popredného pedagóga a národného buditeľa Samuela Ormisa vznikli v rokoch 1939 – 1942, po autorkinom návrate na Slovensko a sú zachytené v knihe s titulom „Marína Ormisová spomína“.
(Zdroj: Ormisová M.- Ormis Ján Vladimír. Marína Ormisová spomína. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1979)
Text: Oddelenie regionálneho rozvoja MsÚ Revúca – TIC

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-