V tom čase boli ženám prístupné len niektoré povolania. Ženské krajčírstvo, ktorému sa vyučila u Nely Viestovej v Revúcej, bolo teda najrýchlejšou a najpraktickejšou možnosťou zakotviť v živote a stať sa nezávislou. Po desiatich rokoch bola Marína Ormisová vyhľadávanou krajčírkou a učiteľkou krajčírstva v našom meste.
Sporivosť bola významnou vlastnosťou revúckej krajčírky, ktorú Slovensko dobre poznalo. Hospodárila rozumne, nijaké prepychové veci neobľubovala, skromne sa šatila aj stravovala a každý grajciar tri razy obrátila, kým ho utratila. Tak si usporila päťtisíc zlatých. Neskôr kúpila rodičovský dom. Akú hodnotu to reprezentovalo, si môžeme predstaviť podľa toho, že Samuel Ormis pred štvrťstoročím dostával 700 zlatých ročného platu ako profesor.
Marína Ormisová za svojho dlhého života zažila veľmi veľa premien, osirela ako dieťa. V útlom detstve stratila rodinné prostredie, ktoré jej chýbalo. Ako píše sama o sebe, bola tvrdohlavá a zanovitá. V ťažkom živote sa tieto jej vlastnosti pretavili na húževnatosť a vytrvalosť. Veľmi túžila po vzdelaní, ale ďalšie vzdelávanie v škole bolo znemožnené otcovou smrťou, a tak sa usilovala získať vedomosti čítaním kníh. Mala šťastie, že nachádzala dobrých priateľov, ktorí obohacovali jej život rozširovaním jej duševného obzoru a vedeli jej pomôcť aj radou. Ale aj tak vedela, že sa môže spoliehať len na seba a dvere do slovenských rodín jej otvorí len dobrá práca, preto si vybrala krajčírske povolanie. Prax ukázala, že sa nemýlila, lebo v tom čase nevydaté dievčatá z meštianskych rodín bývali v rodinách pomocnicami pre všetko, obyčajne len trpenými. Revúcky meštiansky nárožný dom (v súčasnosti penzión Kráľov Dom) je tiež zaujímavý tým, že v rokoch 1889-99 tu mala svoju krajčírsku dielňu. Ona pracovala s chuťou v domácnosti, v záhrade aj v krajčírstve. Všade bola svedomitá a presná, mala zmysel pre drobnosti.
Spomína na drobné historky a miestne príbehy ...
„V lete som vstávala k šitiu už o 4. hodine. Kým nedošli žiačky, dokončievala som najťažšie práce na šatách, alebo som pristríhala. V tie časy v dobre situovaných domácnostiach obyčajne každý deň varili hovädziu polievku. K mäsu sa dala zelenina z polievky, zemiaky a omáčka, potom bol prívar, ale bez mäsa. V nedeľu bývala pečienka i múčnik - okružník, grísový alebo ryžový koch, buchtičky s malinovým lekvárom a pod. Deň bez mäsa bol piatok, vtedy sa k polievke varievali halušky, rozličné rezance, s tvarohom, makom, orechami, strapačky s bryndzou, šúlance zo zemiakového cesta a zavše znamenité gemerské guľky.“
„V pôstny, tak menujú v Revúcej deň pred Štedrým večerom, piekli všade z kysnutého cesta koláče a „kvaky“ na opekance. Koláče sa piekli rozmanité – makovníky, lekvárniky, tvarožníky, kapustníky a v bohatších domoch i orešníky. Piekli ich na okrúhlych bľachových ťapšiach, ktorých okraje boli vlnkovite pozahýňané. Vykúrili pec, koláče dnu povsádzali, tie sa čosi-kamsi upiekli, iba „baby“ v hlinených babeniciach v peci sedeli dlhšie. Vtedy torty ešte v domácnostiach nevypekali, pochúťkou boli spomínané koláče. Torta sa zjavila iba ak niekde na svadbe.“
„Keď býval detský majáles a bolo pekné počasie, schystali sme sa po obede s mojimi žiačkami, vtedy sme včaššie olovrantovali, na vychádzku do kúpeľa, aby sme sa podívali na zabávajúci sa drobizg. Milým pôžitkom bola už sama prechádzka krásnou alejou do Doliny, kde ležal kúpeľ. Za dvadsať rokov, ktoré minuli odvtedy, keď som i ja ako školáčka z elementárky chodievala s majálesovým sprievodom do kúpeľa, všeličo sa zmenilo. My sme sa pohli už po ôsmej hodine ráno pod zástavami, sprevádzané učiteľmi, žiakom bubeníkom, muzikantmi a vykrikovali sme: „Vivat regrácia!“ (nech žije zábava). V deň majálesu varievali žiakom obligátne pirohy s lekvárom a donášali ich do kúpeľa.. Na majálese nechýbala ani predavačka s pukanou kukuricou a aj chudobné dieťa dostalo aspoň grajciar, aby z nej kúpilo."
Spomienky Maríny Ormisovej sú ako zrkadlo vtedajšej doby, aby sme lepšie pochopili pomery a udalosti na Gemeri. Veľa spomienok sa viaže k nášmu mestu, sprítomneniu existencie Prvého slovenského gymnázia, na postupovanie maďarizácie, na vtedajšie kultúrne a politické osobnosti v Gemeri, Martine i v Prahe, na rodinu Daxnerových, aj na cestovanie po Slovensku.
V decembri 1899 sa vydala za vdovca Jozefa Maliaka z Iloku, zo Slavónie a z Revúcej odišla. V šití pokračovala aj v Iloku. Mala však toľko rozrobenej práce, že ešte vyše troch rokov po vydaji šila svojim zákazníčkam z celého Slovenska, hotové šaty im posielala v balíkoch poštou.
Príbehy osobností potvrdzujú, že nie je podstatné kedy a kde sa narodíte, ale to, ako si svoj život sami nastavíte.
Zomrela 13. januára 1946 vo Zvolene.
Spomienky Maríny Ormisovej, dcéry popredného pedagóga a národného buditeľa Samuela Ormisa vznikli v rokoch 1939 – 1942, po autorkinom návrate na Slovensko a sú zachytené v knihe s titulom „Marína Ormisová spomína“.
(Zdroj: Ormisová M.- Ormis Ján Vladimír. Marína Ormisová spomína. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1979)
Text: Oddelenie regionálneho rozvoja MsÚ Revúca – TIC
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-