Keď začal navštevovať meštiansku školu v Ratkovej, tam sa naučil čítať noty a hrať z nôt, vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Ľudovítovi Lašánovi. Najkrajšie roky mladosti strávil v Banskej Štiavnici. Tam pre neho veľa urobil profesor hudby Paľo Petrík, na každej hodine hudobnej výchovy alebo spevu, ho učil ľudové pesničky z celého Slovenska. Tie najkrajšie piesne človeku zostanú v pamäti. Na baníckom učilišti v Sirku prvýkrát začal hrať v muzičke, a to na pôde ľudovo-umeleckej tvorivosti. Dosiahli pekné úspechy. Dostali sa na súťaže od okresnej cez krajskú až na celoštátnu súťaž do Hradca Králové. V tomto období sa mu stala, ako pre muzikanta, tragická nehoda. Pri páde v telocvični si zlomil v zápästí ľavú ruku. Nešťastná liečba sa pričinila o to, že mu poškodila i prsty. Liečenie trvalo dlho, no asi po troch mesiacoch začal hrať. Robilo mu to ťažkosti, ale hral naďalej. K výrobe cimbalov sa dostal tak, že sa pokazil cimbal v ľudovej muzike. Bolo ho treba opraviť, no on v tom čase robil ľudový nábytok. Pokúsil sa, podarilo sa a cimbal opravil. Keďže sa pritom oboznámil aj s konštrukciou, začal vyrábať malé cimbalíky, ale tak, že si malý cimbal doplnil s pedálmi, tlmičmi a nôžkami. S drevom už pracoval, 
pokračoval výrobou aj iných ľudových hudobných nástrojov. Urobil niekoľko píšťaliek, či fujár. Vo svojej dielničke opravoval aj basičky a husličky pre kamarátov. Tvrdil, že málokto si vie vážiť staré ľudové nástroje. Piano, ktoré odkúpil v dezolátnom stave, no páčil sa mu jeho krásny, sýty a guľatý tón, dal dokopy. Prešlo pár rokov, nasťahoval sa do Revúcej, kde s celou vervou začal pracovať na novej muzike súboru Lykovec. Pochodili po rôznych súťažiach, vo Východnej, Detve, nahrávali pre Československý rozhlas a televíziu. Nakoniec jeho kroky skončili na Rimavskej doline v Hnúšti. A na záver jeho vlastný citát: „Naše ľudové pesničky mám veľmi rád, pretože oni potešia, povznesú, utíšia, rozohrejú srdce. Veď pieseň je vlastne hlas srdca, osvieži myseľ, piesňou pohladíš, cez ňu pochopíš dušu človeka, môžeš ňou zapáliť lásku, utíšiť bôľ, s piesňou žiješ i umrieš. Ona obsiahne každého a všetko.“
Mgr. Petra Oravcová
Pripomíname si 90 rokov od narodenia muzikanta a úžasného človeka Jána Jasenku zo Sirka Doporučený
Napísal(a) Mgr. Petra Oravcová
Ján Jasenka 30.3.1928 Sirk - 6.4.1991 Revúca. V Sirku v rodine baníka uzrel svetlo sveta na jar v roku 1928 muzikant Ján Jasenka. Spievať začal s prvými slovami, na husle brnkal už vtedy, keď ich dočiahol zvesiť zo steny nad prípeckom. So sestrou Milkou tvorili spevácke duo. Otec bol baník, no i on v nedeľu bral do mozoľnatých rúk krehké husličky a vyhrával celej rodine smutné i veselé pesničky. Ján vyhrával všade, chodil za dom na stránišku pod starý košatý buk a tam konkuroval spevavým vtákom. Už v tých časoch mal detskú ľudovú muzičku, hrávali s ním chlapci zo Sirka Janko Pelech, Ondro Kontra, Slavo Kontra a ďalší. Rôčky ubiehali, kapela sa rozbehala a aj ten košatý buk sa po otcovej smrti vyvrátil.
2 komentáre
-
Odkaz na komentáre
nedeľa, 01 apríl 2018 13:49
Napísal(a) Martin Pliešovský
S Jankom sme precestovali kus Európy. Za bývalého režimu. V roku 1988 hral nám - FS Sinec z Hnúšte - vo francúzskom Aramone, neďaleko Avignonu. O rok na to na ostrove Sardínia v mestečku Dolianova, neďaleko Cagliari. Nezabudnuteľné zážitky. A aj po tých rokoch bôľ v srdci za skvelým človekom a mizikantom! Ej, idem, idem, lebo misím...
-
Odkaz na komentáre
nedeľa, 18 marec 2018 07:36
Napísal(a) Imrich Oravec
Môj otec mi o ňom rozprával, v šesťdesiatych rokoch bývali sme v Revúcej, tam sa všetci ľudia navzájom poznali. Revúca bola v tom čase veľmi kultúrne a spoločenské mesto, kultúrna sála v priestoroch Kohúta stále niečo organizovala. Ja mám fotky keď som mal štyri roky. Veľmi si vážim tohto nadšeného umelca, myslím že mám nejakú nahrávku jeho handrárskej píšťalky.
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).