Cas ty pśichodny,
zakwiśoš nam ty?
Och, gab´ muže stanuli,
za swój narod źěłali,
gódne nimjer wobspomnjeśa!
Keď som sa predvlani vrátil domov
z krátkej návštevy Lužice, napadlo mi, že urobím takú malú skúšku. Fotografie, na ktorých bolo vidno dvojjazyčné názvy ulíc a rôznych inštitúcií, som poslal zopár svojim známym – s tým, či vedia o aký menšinový jazyk sa jedná. Nakoľko naša oblasť Gemera je takisto domovom Slovákov aj Maďarov, skúsenosť s dvojjazyčným označovaním ulíc, inštitúcií, obchodov a pod. máme aj tu. Väčšina tých, ktorým som fotografie poslal, teda odhadla, že sa jedná o analógiu našej reality. A nakoľko na prvom mieste bol nemecký názov, správne predpokladali, že sa jedná o fotografie z určitej oblasti SRN. No s tým druhým jazykom už bol problém. Niektorí moji priatelia mi odpísali, že sa jedná s najväčšou pravdepodobnosťou o poľštinu, poprípade jej nárečie – ale kde?, preboha, žijú na území Nemecka Poliaci ako národnostná menšina? Keď prekročíte česko-nemeckú hranicu – to, čo vás zakrátko upúta, sú dvojjazyčné nápisy na miestnych cestných tabuliach. Táto oblasť je totiž oddávna domovom najmenšieho slovanského národa – Lužických Srbov. Predkovia Lužických Srbov sa na územie dnešného Nemecka dostali už v 6. – 7. storočí. Postupne boli germánskym živlom vytlačovaní zo západnejších oblastí, až sa ich domovinou stala oblasť Hornej Lužice s centrom v dnešnom Budyšíne a Dolnej Lužice s centrom v Chotebuze. Lužica bola v 9. storočí súčasťou Veľkomoravskej ríše, v 14. storočí, za vlády českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV., sa Lužica stáva súčasťou Českého štátu, ktorou potom bola až do roku 1635. Je pozoruhodné, že napriek tomu, že Lužica nikdy nebola suverénnym štátom, a teda Lužickí Srbi boli aj vždy v postavení národnostnej menšiny, dokázali vyše tisícročie udržať svoj slovanský jazyk a ubrániť svoju slovanskú identitu.
Na počiatku tohto článku som spomínal jazyk Lužických Srbov
– lužickú srbčinu. Treba však celú vec ešte viac spresniť. Lužické srbčiny sú dve – horná lužická srbčina (tiež hornolužická srbčina) a dolná lužická srbčina (tiež dolnolužická srbčina). V neskoršom štandarde kódovania jazykov ISO 639-2 mali oba jazyky spoločný kód wen. V roku 2005 však bol obidvom jazykom pridelený samostatný kód: dsb pre dolnú lužickú srbčinu a hsb pre hornú lužickú srbčinu. Je to logické východisko, lebo hoci oba jazyky sú vzájomne zrozumiteľné, sú si (podľa názoru niektorých jazykovedcov) vzdialenejšie ako napr. čeština a slovenčina. Dana Podracká sa v úvode knihy Madona má červenú dušu – antológia súčasnej lužickosrbskej poézie vyjadrila: „Územie Lužických Srbov na mape Nemecka pripomína svojím tvarom zvitok, od Lubinu po Budyšín a Lubij, rozdelený riekou Sprévou na dve takmer symetrické polovice. Vnútri nemeckého členenia jazyk stále pretrváva, hoci sa zmenšuje ako šagrénová koža. Podľa všetkého už iba 30.000 Lužických Srbov dokáže hovoriť jedným z dvoch variantov lužickej srbčiny.“ V záverečnej úvahe potom vec ešte upresňuje: „Hornou lužickou srbčinou dnes dokáže hovoriť asi 20.000 – 25.000 osôb všetkých generácií (z toho však iba okolo 10.000 ho skutočne používa ako jazyk každodennej komunikácie); dolnou lužickou srbčinou však hovorí už len okolo 5.000 ľudí, z veľkej väčšiny vo veku nad 60 rokov.“
Ja som si obľúbil viac práve ten druhý variant
lužickej srbčiny – dolnú lužickú srbčinu. Centrom Dolnej Lužice je Chotebuz (v dolnej lužickej srbčine Chóśebuz; nemecky Cottbus). Predvlani som sa, žiaľ, s ohľadom na nedostatočný časový priestor, dostal iba do centra Hornej Lužice – Budyšína (v hornej lužickej srbčine Budyšin; v dolnej lužickej srbčine Budyšyn; nemecky Bautzen). V Budyšíne má svoje sídlo aj Srbský inštitút (Serbski institut), ktorý má pre Dolnú Lužicu pobočku v Chotebuze (Wótnožka Chóśebuz). Sídli tu aj Domowina – Zwězk Łužyskich Serbow (hornolužicky Zwjazk Łužiskich Serbow) – národná a kultúrna organizácia, ktorá zastrešuje niektoré lužickosrbské spolky. V Srbskom dome v Budyšíne, sídle Domowiny, sa nachádza aj rovnomenné knižné vydavateľstvo.
No mňa však priťahovala vždy najmä Dolná Lužica
(v dolnolužickej srbčine Dolna Łužyca). Takmer celá oblasť nemeckej Dolnej Lužice je súčasťou spolkovej krajiny Brandenbursko. Aj geografická poloha dolných Lužických Srbov bola príčinou ich zložitejšej situácie. Po roku 1815 bolo územie Lužice rozdelené. Zatiaľ čo Horná Lužica zostala súčasťou Saska, Dolná Lužica sa stala súčasťou Pruskej provincie Brandenburska. Pre horných Lužických Srbov bolo ľahšie získavať zázemie a pomoc pre kultúrny rozvoj svojho národa napr. v Prahe, kde už v roku 1724 bol založený tzv. Lužický seminář sv. Petra v Prahe, ako kňazský seminár pre formáciu budúcich rímskokatolíckych kňazov z Hornej Lužice. V prvých desaťročiach slúžil najmä študentom z Lužice, z ktorých časť dochádzala na Malostranské gymnázium a bohoslovci navštevovali prednášky na Univerzite Karlovej. Ešte po 2. svetovej vojne (v rokoch 1945-1955) bol objekt využívaný ako lužickosrbská kolej (vysokoškolský internát). Neskôr, aj keď bol zoštátnený, ponechal štát v historickej budove pôsobiť unikátnu Hórnikovou lužickosrbskou knihovnu. Fatálna pre ňu bola až katastrofálna povodeň v roku 2002, kedy bola väčšina kníh nenávratne zničená.
Lužickí Srbi na Dolnej Lužici boli pod vládou Prusov v ťažšej situácii. Aj po revolučnom roku 1848, kedy boli v Sasku splnené niektoré požiadavky Lužických Srbov (vyučovanie v lužickej srbčine na gymnáziu v Budyšíne, srbské bohoslužby v Drážďanoch) – v Prusku bola dolná lužická srbčina opäť masívne obmedzená.
V predajni lužickosrbskej literatúry v Budyšíne
som sa snažil zohnať aj učebnicu dolnej lužickej srbčiny, aby som si mohol osvojiť aspoň základy tohto jazyka. Predpokladal som, že nebude zrejme reálne zohnať ani učebnicu dolnej lužickej srbčiny v češtine, ale podarilo sa mi zohnať Zakłady dolnoserbskeje rěcy od prof. Alfreda Měškanka pre Poliakov. Pán profesor Měškank sa narodil v roku 1928 v Droždźiju v Hornej Lužici, po 2. svetovej vojne študoval na gymnáziu v Českej Lípe a v rokoch 1948-1952 na univerzite vo Wrócławe učiteľstvo fyziky. Práve on vytvoril učebnicu dolnej lužickej srbčiny pre Poliakov (a takisto variant pre horných Lužických Srbov). Zaujímavým spôsobom dialógov nielen učí dolnú lužickú srbčinu, ale súčasne do nich vkladá aj cenné informácie o jazyku, kultúre, dejinách a identite Lužických Srbov z Dolnej Lužice.
Germanizačný tlak na dolných Lužických Srbov
bol mimoriadne silný. Veď napr. v roku 1731 bolo nariadením srbským mužom, ktorí neovládali nemčinu, zakázané vstupovať do manželských zväzkov. Záujem o jazyk bol minimálny, a tak iba Kito Fryco Stempel zbieral miestne rozprávky a povesti a preložil zopár klasických básní. Zaujímavou postavou bol Juro Surowin (vlastným menom Georg Julius Justus Sauerwein – 1831-1904), nemecký publicista a jazykovedec, ktorý sa stal obrancom menšinových jazykov (dolnej lužickej srbčiny, litovčiny). Dolnú lužickú srbčinu si osvojil do takej miery, že v nej napísal aj niekoľko básní. Po 1. svetovej vojne začala publikovať svoje básne Mina Witkojc, významná lužickosrbská národná buditeľka, neskôr prenasledovaná nacistickým režimom. Wěcsław Serb Chejnicański preložil do dolnej lužickej srbčiny aj časti básnického diela Máj od českého básnika Karla Hynka Máchu.
Na úvod tohto článku
som citoval hymnu Lužických Srbov (v dolnej lužickej srbčine). Čo dodať na záver? Snáď iba zaželať Lužickým Srbom – a najmä tým z Dolnej Lužice – aby sa nevzdali svojho jazyka a odovzdávali si ho aj naďalej. Dnes je, vďakabohu, dolná lužická srbčina chráneným menšinovým jazykom a v rámci projektu WITAJ vznikajú materské školy, kde sa dolnú lužickú srbčinu môžu naučiť deti, ktorým už ich materinský jazyk nedokážu vlastní rodičia odovzdať, nakoľko patria ku generácii, ktorá už väčšinou tento jazyk neovláda.
Článok venujem našim slovanským bratom – Lužickým Srbom z Dolnej aj Hornej Lužice.
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).