Cas ty pśichodny,
zakwiśoš nam ty?
Och, gab´ muže stanuli,
za swój narod źěłali,
gódne nimjer wobspomnjeśa!
Keď som sa predvlani vrátil domov
z krátkej návštevy Lužice, napadlo mi, že urobím takú malú skúšku. Fotografie, na ktorých bolo vidno dvojjazyčné názvy ulíc a rôznych inštitúcií, som poslal zopár svojim známym – s tým, či vedia o aký menšinový jazyk sa jedná. Nakoľko naša oblasť Gemera je takisto domovom Slovákov aj Maďarov, skúsenosť s dvojjazyčným označovaním ulíc, inštitúcií, obchodov a pod. máme aj tu. Väčšina tých, ktorým som fotografie poslal, teda odhadla, že sa jedná o analógiu našej reality. A nakoľko na prvom mieste bol nemecký názov, správne predpokladali, že sa jedná o fotografie z určitej oblasti SRN. No s tým druhým jazykom už bol problém. Niektorí moji priatelia mi odpísali, že sa jedná s najväčšou pravdepodobnosťou o poľštinu, poprípade jej nárečie – ale kde?, preboha, žijú na území Nemecka Poliaci ako národnostná menšina? Keď prekročíte česko-nemeckú hranicu – to, čo vás zakrátko upúta, sú dvojjazyčné nápisy na miestnych cestných tabuliach. Táto oblasť je totiž oddávna domovom najmenšieho slovanského národa – Lužických Srbov. Predkovia Lužických Srbov sa na územie dnešného Nemecka dostali už v 6. – 7. storočí. Postupne boli germánskym živlom vytlačovaní zo západnejších oblastí, až sa ich domovinou stala oblasť Hornej Lužice s centrom v dnešnom Budyšíne a Dolnej Lužice s centrom v Chotebuze. Lužica bola v 9. storočí súčasťou Veľkomoravskej ríše, v 14. storočí, za vlády českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV., sa Lužica stáva súčasťou Českého štátu, ktorou potom bola až do roku 1635. Je pozoruhodné, že napriek tomu, že Lužica nikdy nebola suverénnym štátom, a teda Lužickí Srbi boli aj vždy v postavení národnostnej menšiny, dokázali vyše tisícročie udržať svoj slovanský jazyk a ubrániť svoju slovanskú identitu.
Na počiatku tohto článku som spomínal jazyk Lužických Srbov
– lužickú srbčinu. Treba však celú vec ešte viac spresniť. Lužické srbčiny sú dve – horná lužická srbčina (tiež hornolužická srbčina) a dolná lužická srbčina (tiež dolnolužická srbčina). V neskoršom štandarde kódovania jazykov ISO 639-2 mali oba jazyky spoločný kód wen. V roku 2005 však bol obidvom jazykom pridelený samostatný kód: dsb pre dolnú lužickú srbčinu a hsb pre hornú lužickú srbčinu. Je to logické východisko, lebo hoci oba jazyky sú vzájomne zrozumiteľné, sú si (podľa názoru niektorých jazykovedcov) vzdialenejšie ako napr. čeština a slovenčina. Dana Podracká sa v úvode knihy Madona má červenú dušu – antológia súčasnej lužickosrbskej poézie vyjadrila: „Územie Lužických Srbov na mape Nemecka pripomína svojím tvarom zvitok, od Lubinu po Budyšín a Lubij, rozdelený riekou Sprévou na dve takmer symetrické polovice. Vnútri nemeckého členenia jazyk stále pretrváva, hoci sa zmenšuje ako šagrénová koža. Podľa všetkého už iba 30.000 Lužických Srbov dokáže hovoriť jedným z dvoch variantov lužickej srbčiny.“ V záverečnej úvahe potom vec ešte upresňuje: „Hornou lužickou srbčinou dnes dokáže hovoriť asi 20.000 – 25.000 osôb všetkých generácií (z toho však iba okolo 10.000 ho skutočne používa ako jazyk každodennej komunikácie); dolnou lužickou srbčinou však hovorí už len okolo 5.000 ľudí, z veľkej väčšiny vo veku nad 60 rokov.“
Ja som si obľúbil viac práve ten druhý variant
lužickej srbčiny – dolnú lužickú srbčinu. Centrom Dolnej Lužice je Chotebuz (v dolnej lužickej srbčine Chóśebuz; nemecky Cottbus). Predvlani som sa, žiaľ, s ohľadom na nedostatočný časový priestor, dostal iba do centra Hornej Lužice – Budyšína (v hornej lužickej srbčine Budyšin; v dolnej lužickej srbčine Budyšyn; nemecky Bautzen). V Budyšíne má svoje sídlo aj Srbský inštitút (Serbski institut), ktorý má pre Dolnú Lužicu pobočku v Chotebuze (Wótnožka Chóśebuz). Sídli tu aj Domowina – Zwězk Łužyskich Serbow (hornolužicky Zwjazk Łužiskich Serbow) – národná a kultúrna organizácia, ktorá zastrešuje niektoré lužickosrbské spolky. V Srbskom dome v Budyšíne, sídle Domowiny, sa nachádza aj rovnomenné knižné vydavateľstvo.
No mňa však priťahovala vždy najmä Dolná Lužica
(v dolnolužickej srbčine Dolna Łužyca). Takmer celá oblasť nemeckej Dolnej Lužice je súčasťou spolkovej krajiny Brandenbursko. Aj geografická poloha dolných Lužických Srbov bola príčinou ich zložitejšej situácie. Po roku 1815 bolo územie Lužice rozdelené. Zatiaľ čo Horná Lužica zostala súčasťou Saska, Dolná Lužica sa stala súčasťou Pruskej provincie Brandenburska. Pre horných Lužických Srbov bolo ľahšie získavať zázemie a pomoc pre kultúrny rozvoj svojho národa napr. v Prahe, kde už v roku 1724 bol založený tzv. Lužický seminář sv. Petra v Prahe, ako kňazský seminár pre formáciu budúcich rímskokatolíckych kňazov z Hornej Lužice. V prvých desaťročiach slúžil najmä študentom z Lužice, z ktorých časť dochádzala na Malostranské gymnázium a bohoslovci navštevovali prednášky na Univerzite Karlovej. Ešte po 2. svetovej vojne (v rokoch 1945-1955) bol objekt využívaný ako lužickosrbská kolej (vysokoškolský internát). Neskôr, aj keď bol zoštátnený, ponechal štát v historickej budove pôsobiť unikátnu Hórnikovou lužickosrbskou knihovnu. Fatálna pre ňu bola až katastrofálna povodeň v roku 2002, kedy bola väčšina kníh nenávratne zničená.
Lužickí Srbi na Dolnej Lužici boli pod vládou Prusov v ťažšej situácii. Aj po revolučnom roku 1848, kedy boli v Sasku splnené niektoré požiadavky Lužických Srbov (vyučovanie v lužickej srbčine na gymnáziu v Budyšíne, srbské bohoslužby v Drážďanoch) – v Prusku bola dolná lužická srbčina opäť masívne obmedzená.
V predajni lužickosrbskej literatúry v Budyšíne
som sa snažil zohnať aj učebnicu dolnej lužickej srbčiny, aby som si mohol osvojiť aspoň základy tohto jazyka. Predpokladal som, že nebude zrejme reálne zohnať ani učebnicu dolnej lužickej srbčiny v češtine, ale podarilo sa mi zohnať Zakłady dolnoserbskeje rěcy od prof. Alfreda Měškanka pre Poliakov. Pán profesor Měškank sa narodil v roku 1928 v Droždźiju v Hornej Lužici, po 2. svetovej vojne študoval na gymnáziu v Českej Lípe a v rokoch 1948-1952 na univerzite vo Wrócławe učiteľstvo fyziky. Práve on vytvoril učebnicu dolnej lužickej srbčiny pre Poliakov (a takisto variant pre horných Lužických Srbov). Zaujímavým spôsobom dialógov nielen učí dolnú lužickú srbčinu, ale súčasne do nich vkladá aj cenné informácie o jazyku, kultúre, dejinách a identite Lužických Srbov z Dolnej Lužice.
Germanizačný tlak na dolných Lužických Srbov
bol mimoriadne silný. Veď napr. v roku 1731 bolo nariadením srbským mužom, ktorí neovládali nemčinu, zakázané vstupovať do manželských zväzkov. Záujem o jazyk bol minimálny, a tak iba Kito Fryco Stempel zbieral miestne rozprávky a povesti a preložil zopár klasických básní. Zaujímavou postavou bol Juro Surowin (vlastným menom Georg Julius Justus Sauerwein – 1831-1904), nemecký publicista a jazykovedec, ktorý sa stal obrancom menšinových jazykov (dolnej lužickej srbčiny, litovčiny). Dolnú lužickú srbčinu si osvojil do takej miery, že v nej napísal aj niekoľko básní. Po 1. svetovej vojne začala publikovať svoje básne Mina Witkojc, významná lužickosrbská národná buditeľka, neskôr prenasledovaná nacistickým režimom. Wěcsław Serb Chejnicański preložil do dolnej lužickej srbčiny aj časti básnického diela Máj od českého básnika Karla Hynka Máchu.
Na úvod tohto článku
som citoval hymnu Lužických Srbov (v dolnej lužickej srbčine). Čo dodať na záver? Snáď iba zaželať Lužickým Srbom – a najmä tým z Dolnej Lužice – aby sa nevzdali svojho jazyka a odovzdávali si ho aj naďalej. Dnes je, vďakabohu, dolná lužická srbčina chráneným menšinovým jazykom a v rámci projektu WITAJ vznikajú materské školy, kde sa dolnú lužickú srbčinu môžu naučiť deti, ktorým už ich materinský jazyk nedokážu vlastní rodičia odovzdať, nakoľko patria ku generácii, ktorá už väčšinou tento jazyk neovláda.
Článok venujem našim slovanským bratom – Lužickým Srbom z Dolnej aj Hornej Lužice.
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.