Slováci sa do oblasti Vojvodiny, teda na „Dolnú zem“ sťahovali približne pred 270 rokmi. Dodnes žijú na rovnakom území, pričom sa im podarilo si zachovať slovenskú kultúru ako aj slovenský jazyk. Vo Vojvodine sa nachádzajú dve významné oblasti slovenského osídlenia: Báčsky Petrovec a jeho okolie (Hložany, Kulpín, Kysáč) a oblasť Kovačice a Padiny. Padina, ktorá leží v opštine Kovačica, sa navyše môže pochváliť aj tým, že 99% z jej 5.760 obyvateľov tvoria Slováci. Založená bola v roku 1806 a zaľudnená bola najmä slovenskými rodinami, ktoré sem prichádzali zo stredného Slovenska.
Ako sa vlastne Slováci do tejto oblasti dostali?
Ako príklad môže poslúžiť dedina Kulpín, ktorá má dnes tri tisícky obyvateľov. Prvú správu o Kulpíne, ktorý vyrástol na jednej z vyvýšenín vtedy väčšinou močaristej Vojvodiny, máme z roku 1345. Podľa iných údajov Kulpín jestvoval už za vlády uhorského kráľa Bela IV. (1235-1270). Vtedy bol obývaný Maďarmi. Počas tureckej okupácie pôvodné maďarské obyvateľstvo oblasť opustilo. Srbi následne pomenovali miesto Kulpín. V druhej polovine 16. storočia sa tu však nachádzalo iba zopár domov. Na konci tureckého obdobia bolo miesto spustnuté. Turci boli z tejto oblasti postupne vytlačení okolo roku 1718, kedy Rakúske cisárstvo začalo v tejto oblasti budovať a opevňovať novú vojenskú hranicu. V roku 1737, keby bolo miesto vo vlastníctve ilockej barónky Bernjaković, sa stále ešte jednalo o vyľudnenú obec. Nové dejiny Kulpína sa začali, keď bratia Stratimirovićovci priviedli okolo dvesto srbských rodín a založili dnešný Kulpín. Slováci sem prišli zrejme roku 1755. Podobne tomu bolo v celej dnešnej oblasti Báčskeho Petrovca. Oblasť dnešnej opštiny Kovačica bola postupne osídlená Slovákmi o štyri desaťročia neskôr. Rakúska vojenská hranica s Osmanskou ríšou sa tu destabilizovala v roku 1804 v súvislosti so srbským povstaním proti osmanskej nadvláde. Rakúske cisárstvo sa rozhodlo preto túto časť svojej vojenskej hranice posilniť, a v rámci tohto opatrenia bola založená roku 1806 aj obec Padina, do ktorej prichádzali v dvoch vlnách (1806, 1808) slovenské rodiny z Novohradskej, Peštianskej aj Gemerskej stolice. V prípade susednej Kovačice, ktorá je aj sídlom správy opštiny, sa príchod Slovákov datuje do roku 1784.S manželkou sme navštívili v letnom období
západnejšie položenú oblasť slovenského osídlenia vo Vojvodine – okolie Báčskeho Petrovca. Cestovala s nami aj manželkina neter, ktorú ako stredoškolskú učiteľku dejepisu tiež zaujímala táto pozoruhodná kapitola slovenských dejín.Ubytovanie u rodiny Hrubíkových v Báčskom Petrovci nám sprostredkovala pani Dr. Jolana Janičkárová, ktorá sa už niekoľko rokov pravidelne zúčastňuje kultúrnych podujatí slovenskej komunity vo Vojvodine. Báčsky Petrovec je kultúrnym centrom dolnozemských Slovákov. Z jeho 7 tisíc obyvateľov sa cca 88% hlási k slovenskej národnosti (v rámci celé opštiny Báčsky Petrovec, do ktorej administratívne náležia aj obce Kulpín, Hložany a Maglič sa k slovenskej národnosti hlási 66% obyvateľov). V roku 1919 tu bolo založené Gymnázium Jána Kollára – prvé gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským mimo územia Slovenska. Jeho osud bol podobný osudu blízkeho Kulpína. Obec sa spomína už v 13. storočí – no neskôr (v dôsledku postupujúcej tureckej agresie) pôvodné maďarské obyvateľstvo oblasť opustilo. Po porážke uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelovského v bitke pri Moháči (29. augusta 1526) sa jednalo o v podstate mŕtvu obec, do ktorej ale pribúdalo postupne srbské obyvateľstvo. Nový rozvoj obce sa však spája až s obdobím tzv. vojenskej hranice. Už v roku 1745 sem Matej Čáni doviedol dvetisíc Slovákov z Novohradu, Hontu a Gemera, ale aj Oravy, Liptova a Turca. Báčsky Petrovec sa v 40. rokoch 19. storočia stal známym vo svete ako pevná bašta slovenskosti. Ján Stehlo, miestny farár, sa stal významným odporcom maďarizácie. Predák levočského centra štúrovského hnutia Štefan Homola preto prišiel roku 1845 do Petrovca za Stehlovho kaplána a hneď tu založil aj Nedeľnú školu ako vzdelávaco-výchovnú ustanovizeň. A otvorená bola aj Slovenská knižnica (1845) – ako prvá ustanovizeň svojho druhu na Dolnej zemi.
S Báčskym Petrovcom
sa spája aj meno slovenského spisovateľa a prekladateľa Jána Čajaka (1863, Liptovský Ján – 1944, Báčsky Petrovec), ktorý sa narodil v rodine štúrovského básnika a evanjelického farára Janka Čajaka a Adely Čajakovej, rodenej Medveckej. No už ako štvorročnému mu predčasne zomrel otec, a jeho mama sa potom druhý raz vydala za Pavla Emanuela Dobšinského.
Ján Čajak študoval na gymnáziu v Martine, neskôr (keď ho zatvorili) na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote a nemeckom gymnáziu v Kežmarku. Učiteľské skúšky potom zložil v roku 1889 v Kláštore pod Znievom. Na Dolnú zem sa presťahoval v roku 1893 najprv do Báčky, neskôr do Selenče a v roku 1899 sa usadil v Báčskom Petrovci. Tu stál vyše štyridsať rokov v centre kultúrnych snáh dolnozemských Slovákov. Zaslúžil sa aj o založenie Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci a o činnosť Matice slovenskej v Juhoslávii.V Báčskom Petrovci sídlia tiež dve pozoruhodné galérie: Galéria Karola Miloslava Lehotského, ktorá bola založená v roku 1989 s trvalých sídliskom na Gymnáziu Jána Kollára. Táto galéria obsahuje najbohatšiu verejnú zbierku výtvarných prác súčasnej výtvarnej tvorby Slovákov vo Vojvodine. Toho istého roku (1989) bola otvorená aj Galéria Zuzky Medveďovej, ktorá podnes zaznamenala bohatú výstavnú činnosť (viac ako 70 výstav). Od roku 1991 sa navyše tu organizuje Bienále slovenských výtvarníkov v Juhoslávii.
Vyznanie Zuzky Medveďovej
je zobrazené na pamätnej tabuli pri vstupe do galérie a znie:
„Ja, akademická maliarka Zuzka Medveďová z Petrovca, celé svoje dielo, ktoré som vytvorila pod vysokým báčanským nebom a tak čudesne krásne kopiacimi sa oblakmi nad žatevnými poľami mojej podhory a rodiska – teraz životom a prácou uzavreté, venúvam svojim drahým rodákom Petrovčanom a krajanom v Juhoslávii. S veľkou láskou a odriekaním som ho tvorila – a do ich lásky ho porúčam. Nech ho milujú s takou láskou, ako som ja milovala ich. Z. Medveďová.“
A ako sa žije v Báčskom Petrovci dnes?
Ťažko – a popritom krásne. Do Báčskeho Petrovca sme pricestovali večer po celodennej vyčerpávajúcej ceste. Hľadali sme očami mená ulíc, aby sme sa s pomocou mapy vedeli dostať k našim hostiteľom. Problém bol však už v skutočnosti, že zďaleka nie všetky ulice boli označené – o číslach domov už ani nehovoriac. Dostali sme sa až na druhý koniec Petrovca, kde som – pomaly rezignujúc – zazvonil na zvonček jedného z domov. Otvorili nám a privítali nás veľmi srdečne starší ľudia, ktorých sme sa pýtali ako sa dostať na Prvomajskú ulicu. Pán nám hovoril: „Viete, tu je to s tým značením také zložitejšie, respektíve: označenie ulíc tu väčšinou chýba ... ale tých ľudí, ktorých hľadáte, poznáme. Nevesta tej pani bývala tu hneď vedľa nás. Asi bude najlepšie, ak manželka zoberie auto a pôjde pred vami.“ A ona auto naozaj zobrala a išla cez celú obec pred nami. Až keď sa presvedčila, že sme našli našich hostiteľov, rozlúčila sa a zaželala nám príjemný pobyt. Hľadal som v pamäti okamih, kedy sa mi na Slovensku poslednýkrát stalo, že by človek, ktorého som sa opýtal na cestu, mi nielen poradil, ale povedal: „Viete čo – najlepšie bude, keď tam pôjdem s vami.“Slováci na Dolnej zemi si udržali aj krajšiu slovenčinu ako my.
Uchovali si ju čistú, štúrovskú – takú, akú si ju odniesli z rodného kraja. A uchovali si aj čistejšie srdcia. Možno je to tým, že ich existenčná situácia je oveľa zložitejšia ako naša. Mamka nášho hostiteľa, ktorá celý život pracovala v poľnohospodárstve, teraz poberá starobný dôchodok vo výške 6.000 dinárov mesačne (v prepočte cca 60 eur). Vtedy sme si uvedomili, že aj v dôsledku tejto skutočnosti vidno toľko mužov, ktorí majú evidentne po sedemdesiatke, na traktoroch. Títo ľudia pracujú aj vo vysokom veku na svojich políčkach, aby aspoň niečo dopestovali a dochovali, a čosi prizarobili. Uvedomili sme si aj to, že množstvo starých žien, ktoré predávali zeleninu v tržnici, tak nerobí preto, že by pre nich práca v záhrade predstavovala istú formu aktívnej relaxácie v dôchodkovom veku, ale že aj malý zárobok je veľmi užitočný. Mladí ľudia dnes odchádzajú za prácou do zahraničia. Aj to je veľká výhoda posledných rokov. V dôsledku vojny v bývalej Juhoslávii sa Srbsko dostalo po roku 1991 na viac ako desaťročie do izolácie, a cestovanie jeho občanov do zahraničia bolo značne obmedzené vízovou povinnosťou do väčšiny európskych krajín.Nemali by sme zabúdať na dolnozemských Slovákov. Svoju slovenskú identitu si stáročia bránili. Napriek neľahkému osudu vo vojnou skúšanej krajine zostali srdeční a dobroprajní voči každému, kto k nim prichádza. Nech je preto tento článok aj vyjadrením úcty všetkým našim priateľom z Petrovca.
Bc. Petr Mikulecký
Fotografie: autor
{jcomments on}

































Autonómna pokrajina Vojvodina sa rozkladá na severe Srbska na území štyroch historických regiónov – Báčky, Banátu, Sriemu a z malej časti Bačvy. Národnostne je táto oblasť veľmi rozmanitá, a preto tu aj na oficiálnej úrovni existuje šesť úradných jazykov: srbčina, maďarčina, slovenčina, rumunčina, chorvátčina a rusínčina. Čo sa týka posledného spomínaného jazyka – rusínčiny (resp. jej panónskeho variantu) – získal tento jazyk najvyšší štatút (v rámci krajín, v ktorých žijú Rusíni) práve
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-