Autonómna pokrajina Vojvodina sa rozkladá na severe Srbska na území štyroch historických regiónov – Báčky, Banátu, Sriemu a z malej časti Bačvy. Národnostne je táto oblasť veľmi rozmanitá, a preto tu aj na oficiálnej úrovni existuje šesť úradných jazykov: srbčina, maďarčina, slovenčina, rumunčina, chorvátčina a rusínčina. Čo sa týka posledného spomínaného jazyka – rusínčiny (resp. jej panónskeho variantu) – získal tento jazyk najvyšší štatút (v rámci krajín, v ktorých žijú Rusíni) práve Slováci sa do oblasti Vojvodiny, teda na „Dolnú zem“ sťahovali približne pred 270 rokmi. Dodnes žijú na rovnakom území, pričom sa im podarilo si zachovať slovenskú kultúru ako aj slovenský jazyk. Vo Vojvodine sa nachádzajú dve významné oblasti slovenského osídlenia: Báčsky Petrovec a jeho okolie (Hložany, Kulpín, Kysáč) a oblasť Kovačice a Padiny. Padina, ktorá leží v opštine Kovačica, sa navyše môže pochváliť aj tým, že 99% z jej 5.760 obyvateľov tvoria Slováci. Založená bola v roku 1806 a zaľudnená bola najmä slovenskými rodinami, ktoré sem prichádzali zo stredného Slovenska.
Ako sa vlastne Slováci do tejto oblasti dostali?
Ako príklad môže poslúžiť dedina Kulpín, ktorá má dnes tri tisícky obyvateľov. Prvú správu o Kulpíne, ktorý vyrástol na jednej z vyvýšenín vtedy väčšinou močaristej Vojvodiny, máme z roku 1345. Podľa iných údajov Kulpín jestvoval už za vlády uhorského kráľa Bela IV. (1235-1270). Vtedy bol obývaný Maďarmi. Počas tureckej okupácie pôvodné maďarské obyvateľstvo oblasť opustilo. Srbi následne pomenovali miesto Kulpín. V druhej polovine 16. storočia sa tu však nachádzalo iba zopár domov. Na konci tureckého obdobia bolo miesto spustnuté. Turci boli z tejto oblasti postupne vytlačení okolo roku 1718, kedy Rakúske cisárstvo začalo v tejto oblasti budovať a opevňovať novú vojenskú hranicu. V roku 1737, keby bolo miesto vo vlastníctve ilockej barónky Bernjaković, sa stále ešte jednalo o vyľudnenú obec. Nové dejiny Kulpína sa začali, keď bratia Stratimirovićovci priviedli okolo dvesto srbských rodín a založili dnešný Kulpín. Slováci sem prišli zrejme roku 1755. Podobne tomu bolo v celej dnešnej oblasti Báčskeho Petrovca. Oblasť dnešnej opštiny Kovačica bola postupne osídlená Slovákmi o štyri desaťročia neskôr. Rakúska vojenská hranica s Osmanskou ríšou sa tu destabilizovala v roku 1804 v súvislosti so srbským povstaním proti osmanskej nadvláde. Rakúske cisárstvo sa rozhodlo preto túto časť svojej vojenskej hranice posilniť, a v rámci tohto opatrenia bola založená roku 1806 aj obec Padina, do ktorej prichádzali v dvoch vlnách (1806, 1808) slovenské rodiny z Novohradskej, Peštianskej aj Gemerskej stolice. V prípade susednej Kovačice, ktorá je aj sídlom správy opštiny, sa príchod Slovákov datuje do roku 1784.S manželkou sme navštívili v letnom období
západnejšie položenú oblasť slovenského osídlenia vo Vojvodine – okolie Báčskeho Petrovca. Cestovala s nami aj manželkina neter, ktorú ako stredoškolskú učiteľku dejepisu tiež zaujímala táto pozoruhodná kapitola slovenských dejín.Ubytovanie u rodiny Hrubíkových v Báčskom Petrovci nám sprostredkovala pani Dr. Jolana Janičkárová, ktorá sa už niekoľko rokov pravidelne zúčastňuje kultúrnych podujatí slovenskej komunity vo Vojvodine. Báčsky Petrovec je kultúrnym centrom dolnozemských Slovákov. Z jeho 7 tisíc obyvateľov sa cca 88% hlási k slovenskej národnosti (v rámci celé opštiny Báčsky Petrovec, do ktorej administratívne náležia aj obce Kulpín, Hložany a Maglič sa k slovenskej národnosti hlási 66% obyvateľov). V roku 1919 tu bolo založené Gymnázium Jána Kollára – prvé gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským mimo územia Slovenska. Jeho osud bol podobný osudu blízkeho Kulpína. Obec sa spomína už v 13. storočí – no neskôr (v dôsledku postupujúcej tureckej agresie) pôvodné maďarské obyvateľstvo oblasť opustilo. Po porážke uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelovského v bitke pri Moháči (29. augusta 1526) sa jednalo o v podstate mŕtvu obec, do ktorej ale pribúdalo postupne srbské obyvateľstvo. Nový rozvoj obce sa však spája až s obdobím tzv. vojenskej hranice. Už v roku 1745 sem Matej Čáni doviedol dvetisíc Slovákov z Novohradu, Hontu a Gemera, ale aj Oravy, Liptova a Turca. Báčsky Petrovec sa v 40. rokoch 19. storočia stal známym vo svete ako pevná bašta slovenskosti. Ján Stehlo, miestny farár, sa stal významným odporcom maďarizácie. Predák levočského centra štúrovského hnutia Štefan Homola preto prišiel roku 1845 do Petrovca za Stehlovho kaplána a hneď tu založil aj Nedeľnú školu ako vzdelávaco-výchovnú ustanovizeň. A otvorená bola aj Slovenská knižnica (1845) – ako prvá ustanovizeň svojho druhu na Dolnej zemi.
S Báčskym Petrovcom
sa spája aj meno slovenského spisovateľa a prekladateľa Jána Čajaka (1863, Liptovský Ján – 1944, Báčsky Petrovec), ktorý sa narodil v rodine štúrovského básnika a evanjelického farára Janka Čajaka a Adely Čajakovej, rodenej Medveckej. No už ako štvorročnému mu predčasne zomrel otec, a jeho mama sa potom druhý raz vydala za Pavla Emanuela Dobšinského.
Ján Čajak študoval na gymnáziu v Martine, neskôr (keď ho zatvorili) na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote a nemeckom gymnáziu v Kežmarku. Učiteľské skúšky potom zložil v roku 1889 v Kláštore pod Znievom. Na Dolnú zem sa presťahoval v roku 1893 najprv do Báčky, neskôr do Selenče a v roku 1899 sa usadil v Báčskom Petrovci. Tu stál vyše štyridsať rokov v centre kultúrnych snáh dolnozemských Slovákov. Zaslúžil sa aj o založenie Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci a o činnosť Matice slovenskej v Juhoslávii.V Báčskom Petrovci sídlia tiež dve pozoruhodné galérie: Galéria Karola Miloslava Lehotského, ktorá bola založená v roku 1989 s trvalých sídliskom na Gymnáziu Jána Kollára. Táto galéria obsahuje najbohatšiu verejnú zbierku výtvarných prác súčasnej výtvarnej tvorby Slovákov vo Vojvodine. Toho istého roku (1989) bola otvorená aj Galéria Zuzky Medveďovej, ktorá podnes zaznamenala bohatú výstavnú činnosť (viac ako 70 výstav). Od roku 1991 sa navyše tu organizuje Bienále slovenských výtvarníkov v Juhoslávii.
Vyznanie Zuzky Medveďovej
je zobrazené na pamätnej tabuli pri vstupe do galérie a znie:
„Ja, akademická maliarka Zuzka Medveďová z Petrovca, celé svoje dielo, ktoré som vytvorila pod vysokým báčanským nebom a tak čudesne krásne kopiacimi sa oblakmi nad žatevnými poľami mojej podhory a rodiska – teraz životom a prácou uzavreté, venúvam svojim drahým rodákom Petrovčanom a krajanom v Juhoslávii. S veľkou láskou a odriekaním som ho tvorila – a do ich lásky ho porúčam. Nech ho milujú s takou láskou, ako som ja milovala ich. Z. Medveďová.“
A ako sa žije v Báčskom Petrovci dnes?
Ťažko – a popritom krásne. Do Báčskeho Petrovca sme pricestovali večer po celodennej vyčerpávajúcej ceste. Hľadali sme očami mená ulíc, aby sme sa s pomocou mapy vedeli dostať k našim hostiteľom. Problém bol však už v skutočnosti, že zďaleka nie všetky ulice boli označené – o číslach domov už ani nehovoriac. Dostali sme sa až na druhý koniec Petrovca, kde som – pomaly rezignujúc – zazvonil na zvonček jedného z domov. Otvorili nám a privítali nás veľmi srdečne starší ľudia, ktorých sme sa pýtali ako sa dostať na Prvomajskú ulicu. Pán nám hovoril: „Viete, tu je to s tým značením také zložitejšie, respektíve: označenie ulíc tu väčšinou chýba ... ale tých ľudí, ktorých hľadáte, poznáme. Nevesta tej pani bývala tu hneď vedľa nás. Asi bude najlepšie, ak manželka zoberie auto a pôjde pred vami.“ A ona auto naozaj zobrala a išla cez celú obec pred nami. Až keď sa presvedčila, že sme našli našich hostiteľov, rozlúčila sa a zaželala nám príjemný pobyt. Hľadal som v pamäti okamih, kedy sa mi na Slovensku poslednýkrát stalo, že by človek, ktorého som sa opýtal na cestu, mi nielen poradil, ale povedal: „Viete čo – najlepšie bude, keď tam pôjdem s vami.“Slováci na Dolnej zemi si udržali aj krajšiu slovenčinu ako my.
Uchovali si ju čistú, štúrovskú – takú, akú si ju odniesli z rodného kraja. A uchovali si aj čistejšie srdcia. Možno je to tým, že ich existenčná situácia je oveľa zložitejšia ako naša. Mamka nášho hostiteľa, ktorá celý život pracovala v poľnohospodárstve, teraz poberá starobný dôchodok vo výške 6.000 dinárov mesačne (v prepočte cca 60 eur). Vtedy sme si uvedomili, že aj v dôsledku tejto skutočnosti vidno toľko mužov, ktorí majú evidentne po sedemdesiatke, na traktoroch. Títo ľudia pracujú aj vo vysokom veku na svojich políčkach, aby aspoň niečo dopestovali a dochovali, a čosi prizarobili. Uvedomili sme si aj to, že množstvo starých žien, ktoré predávali zeleninu v tržnici, tak nerobí preto, že by pre nich práca v záhrade predstavovala istú formu aktívnej relaxácie v dôchodkovom veku, ale že aj malý zárobok je veľmi užitočný. Mladí ľudia dnes odchádzajú za prácou do zahraničia. Aj to je veľká výhoda posledných rokov. V dôsledku vojny v bývalej Juhoslávii sa Srbsko dostalo po roku 1991 na viac ako desaťročie do izolácie, a cestovanie jeho občanov do zahraničia bolo značne obmedzené vízovou povinnosťou do väčšiny európskych krajín.Nemali by sme zabúdať na dolnozemských Slovákov. Svoju slovenskú identitu si stáročia bránili. Napriek neľahkému osudu vo vojnou skúšanej krajine zostali srdeční a dobroprajní voči každému, kto k nim prichádza. Nech je preto tento článok aj vyjadrením úcty všetkým našim priateľom z Petrovca.
Bc. Petr Mikulecký
Fotografie: autor
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.