2. Koľko žien bolo v tej dobe vo vašej DHZ?
Približne 5 žien.
3. Ako Vás prijali muži – hasiči v tej dobe do prevažne mužského kolektívu?
Prijali ma dobre. Hneď ma zvolili do výboru DHZ, z čoho pre mňa vyplývali aj nejaké povinnosti, naviac.
4. Čo bolo v minulosti prioritami medzi dobrovoľnými hasičmi?
Prioritou bolo pomôcť profesionálnym hasičom v prípade núdze.
5. K čomu ste viedli deti v tom čase, keď ste začínali?
Rôznymi aktivitami som sa snažila u detí vybudovať si vzťah ku tejto hasičskej práci. Na škole, kde som pracovala ako učiteľka, som viedla bezplatne v tej dobe krúžok mladých hasičov. Venovali sme sa teórii i praxi, pripravovala som deti na súťaže "Mladý požiarnik". Teóriu sme preberali na škole v triede, prax sme vykonávali na školskom ihrisku, mestskom ihrisku, v mestskom parku i na hasičskej strážnici. Pri praktických cvičeniach mi boli veľmi nápomocní niektorí členovia DHZ - pán Milan Revúcky, nebohý Milan Laurinc, bratia Hudákovci, ktorí nás sprevádzali aj na súťažiach (hasičské autá, viazať uzly atď.).
6. Porovnajte činnosť v súčasných DHZ s DHZ v minulosti?
V minulosti bola väčšia účasť hasičov, či už na súťažiach, alebo na schôdzach a akciách.
7. Ako vnímate zmeny v DPO SR?
Zmeny v DPO SR som nejako nezbadala osobne, ale nech je to k lepšiemu, resp. aby to fungovalo.
8. Ako vnímate prácu s deťmi v súčasnej dobe?
Po mojom odchode na dôchodok sa krúžku ujala jedna pani učiteľka,no postupom času na škole tento krúžok zanikol, hoci teraz sú krúžky učiteľom platené. Deti, mladí hasiči sa teraz stretávajú každú nedeľu o 9.00 hod. na hasičskej zbrojnici. Tento krúžok sa priradil pod CVČ DaM, a vedie ho šéf dobšinských dobrovoľných hasičov a ešte jeden člen.
9. Čo bolo dobré a čo zlé v minulosti a naopak, čo je dobré a čo zlé teraz?
Porovnávať minulosť a dnešok je dosť ťažké, bola iná doba, bolo viac možností deti zaujať, teraz ich viac zaujíma PC a net.
10. Prečo ste sa rozhodli vstúpiť k dobrovoľným hasičom?
V DHZ bolo málo žien, a ako učiteľku ma oslovili staršie učiteľky, ktoré už členkami boli.
11. Čo myslíte, ako vnímali, resp. vnímajú obyvatelia hasičov?
Obyvatelia si v našom meste dobrovoľných hasičov vážia, lebo vedia, že v prípade nejakej pohromy, nešťastia, ako sú napr. lesné požiare, sú vždy ochotní a pripravení pomôcť.
12. Myslíte si, že je potrebné vzdelávanie sa dobrovoľných hasičov, či už na rôznych školeniach, kurzoch, samoštúdiom?
Žiadny kurz alebo školenie nikdy nie je na škodu, vždy sa dá niečo nové naučiť.
13. Ako vnímate to, že medzi niektorými profesionálnymi hasičmi koluje názor, že im dobrovoľníci "berú" prácu?
Názor, že dobrovoľní hasiči berú profesionálnym prácu je, myslím si, blud. Profesionálny hasič je platené povolanie, dobrovoľní hasiči majú svoje zamestnania a sú iba nápomocní. Hasičstvu sa venujú mimo svojej práce.
14. Spomeniete si na nejaký Váš zaujímavý zážitok?
Na súťažiach som s deťmi dosahovala vždy dobré výsledky, skoro vždy sme obsadili nejaké medailové miesto, deti z toho mali radosť, motivovalo ich byť lepší a lepší, lebo vždy boli odmenení. Raz vyhrali veľkého plyšového maca, ktorého mi hneď darovali.
15. Myslíte si, že deti, mládež berú vážne prácu hasičov a systematickým venovaním sa z nich môžu stať aj v budúcnosti dobrí hasiči?
Deti, ktoré sa venujú hasičskému krúžku, majú dobrú motiváciu stať sa v budúcnosti dobrými hasičmi, možno i profesionálnymi. Napr. deti z krúžku z môjho pôsobenia sú dodnes členmi DHZ v Dobšinej, dodnes pomáhajú, keď je potrebné.
Za rozhovor ďakuje Mgr. Michal Terrai,
tajomník ÚzO DPO SR Rožňava, člen Snemu DPO SR
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.