„Rovnako ako si vo velkopopovickom pivovare ceníme dobre vykonanú prácu, ktorej výsledkom je poctivo uvarené pivo, cítime úctu aj voči ďalším, ktorí si ju bezpochyby zaslúžia. A tými sú aj dobrovoľní hasiči, ktorých úloha je náročná, no často nedocenená. Chceme, aby si aj ostatní uvedomili, že v ich okolí žijú ľudia, ktorí neváhajú riskovať svoje životy pre záchranu iných a pritom si ich len málokto všimne. Preto sme ich odmenili pivom Kozel 11%, ktoré vám dopraje o stupeň bohatšiu chuť,“ vysvetlil zámer projektu sládok Velkopopovického Kozla Vojta Homolka.
Dva týždne zástupcovia značky v pivovare aktívne prechádzali množstvo nominácií hasičov z celého Slovenska, ktorých navrhli okresní funkcionári Dobrovoľnej požiarnej ochrany Slovenskej republiky. „Vybrať troch jednotlivcov a jeden hasičský tím bolo skutočne veľmi náročné. Ich príbehy boli plné emócií a nasadzovania vlastných životov. Skláňame sa pred ich hrdinskými činmi. Odmenu a uznanie si zaslúži každý, kto dobrovoľne a nezištne pomáha a svoju prácu vykonáva dobre a poctivo,“ doplnil sládok Vojta Homolka.
Hasičov odmenili v stredu 22. augusta na tlačovej konferencií v bratislavskej Kozlovni na Lazaretskej ulici. Okrem ročnej spotreby vo forme 80 litrov piva pre jednotlivcov a 160 litrov piva pre tím im Velkopopovický Kozel udelil aj Kozlovu hasičskú helmu, ktorá je symbolom poctivosti, nezištnosti a nadšenia, s akými velkopopovickí sládkovia, rovnako ako hasiči, vykonávajú svoje remeslo.
„Sme veľmi radi, že môžeme spolupracovať s Velkopopovickým Kozlom, ktorý si váži dobrú a poctivo odvedenú robotu. Títo hasiči robia túto prácu dobrovoľne, nezištne, na úkor svojho voľna a času stráveného s rodinou. Nikto ich do toho nenúti a predsa radi trávia čas v hasičských zbrojniciach, kde pripravujú techniku na to, aby mohli kedykoľvek zasiahnuť. Ich srdce bije pre pomoc druhým a spolupatričnosť je ich zmyslom života,“ uzavrel prezident Dobrovoľnej požiarnej ochrany SR Pavol Ceľuch.
Ocenení hasiči
1. Vojtech Rézmüves ratoval ľudí z havarovaného autobusu
Vojtech Rézmüves (37) je členom Dobrovoľného hasičského zboru v Ožďanoch (okr. Rimavská Sobota) už viac ako 10 rokov. V obci došlo k dopravnej nehode autobusu, ktorého vodič počas jazdy pravdepodobne dostal infarkt a zišiel z cesty. Vojtech Rézmüves bol v práci, neďaleko miesta, kde sa nehoda stala. Začul spolu s kolegom veľký buchot a zbadali autobus na multifunkčom ihrisku. Ani sekundu nezaváhal a ponáhľa sa pomôcť šoférovi autobusu, ako aj ostatným cestujúcim dostať sa von z rozbitého vozidla. Nehoda bola o to horšia, že v autobuse sa nachádzali aj deti. Šoféra, ktorý už bol v bezvedomí, začal oživovať až do príchodu RZP. Šofér však aj napriek obrovskej snahe a okamžitej profesionálnej pomoci, žiaľ, v RZP zomrel.
2. Hasiči z Jelšavy trom rodinám zachránili strechu nad hlavou
Dobrovoľný hasičský zbor mesta Jelšava (okr. Revúca) pôsobí v jednej z najchudobnejších oblastí na Slovensku. Napriek tomu sú vynikajúci v akomkoľvek zásahu. Na mieste sú do 10 minút od vyhlásenia poplachu. Medzi členmi je cítiť obrovskú spolupatričnosť a podporu. Pre mnohých z nich je dobrovoľný zbor jediným spôsobom realizácie a zmyslom života.
Hasičský zbor mal v roku 2017 spolu 64 zásahov, z toho zasahovali pri 42 požiaroch, mali 20 technických zásahov a dva iné zásahy. Najviac práce mali pri hasení suchej trávy často aj v náročnom teréne, lúčnych porastov, horiacich kontajnerov a dokonca trikrát ratovali horiaci rodinný dom. Rovnako boli privolaní aj k vážnym dopravným nehodám. Vďaka ich zásahom boli vyčíslené uchránené hodnoty za 46 900 EUR.
Medzi najdramatickejší zásah patril požiar rodinných domov v obci Turčok 20. júna 2017. Zasahovalo 9 členov. Evakuovali 23 obyvateľov rodinného domu, následne likvidovali požiar rodinného domu a rozoberali konštrukcie, keďže išlo o komplikovaný požiar celého objektu. Hasiči museli byť obzvlášť opatrní, pretože v horiacom dome boli obyvatelia v karanténe pre infekčnú žltačku typu A.
Hasiči z Jelšavy sa pravidelne zúčastňujú na okresných hasičských súťažiach. Minulý rok dokonca získali prvé miesto.
3. Ján Švajčiak zachránil topiace sa batoľa
Ján Švajčiak (59) z obce Medzibrod (okr. Banská Bystrica) je členom DHZ (Dobrovoľný hasičský zbor) od roku 1983. Je dlhoročný aktívny člen, pracoval ako preventivár. Od roku 2005 pracuje ako veliteľ DHZ. Vykonáva aj funkciu okrskového veliteľa. V roku 2004 mu bola udelená medaila „Za príkladnú prácu" a v roku 2014 „Za zásluhy". Svoje skúsenosti odovzdáva členom na pravidelných cvičeniach.
Spomedzi mnohých zásahov je výnimočný práve jeden, pri ktorom zachránili len 14 mesačného chlapčeka Samka pred utopením. V júni sa Samko hral v blízkosti požiarnej nádrže v Medzibrode. Na svojho brata mala dávať pozor staršia sestra. V požiarnej nádrži bola po dažďoch mútna voda, hlboká asi 2 metre. Ján Švajčiak bol náhodou v blízkosti nádrže a intuitívne pozoroval Samka, ktorý sa dostal až na okraj nádrže, do ktorej v určitom momente spadol. Ján neváhal ani sekundu, dobehol ku nádrži a zbadal mikinu pod vodou, za ktorú chlapca vytiahol na breh. Okamžite mu poskytol profesionálnu prvú pomoc. Po malej chvíli z chlapca vyprskla voda a začal normálne dýchať.
4. Juraj Barta vzdeláva budúcich hasičov
Juraj Barta (35) z obce Bystričany (okr. Prievidza) je dobrovoľným hasičom už 18 rokov. Na začiatku svojej kariéry sa zapájal do činností Dobrovoľného hasičského zboru v Bystričanoch ako súťažiaci, rozhodca, člen výboru, preventivár obce či veliteľ družstva zásahovej jednotky. Jeho hlavným záujmom bola práca a vzdelávanie budúcich hasičov v Dobrovoľnom hasičskom zbore Bystričany. Niekoľkokrát sa prebojoval na krajské kolo hry Plameň Trenčianskeho kraja. V roku 2007 založil Ligu mladých hasičov.
Juraj Barta dnes u dobrovoľných hasičov zastáva celý rad funkcií. Je napríklad členom Republikovej komisie mládeže DPO SR a zároveň aj predseda Dobrovoľného hasičského zboru Bystričany. Je držiteľom odznakov odbornosti a pravidelne sa zdokonaľuje na rôznych školeniach. V neposlednom rade je aj členom Dobrovoľného hasičského zboru obce, ktorý je zaradený v celoplošnom rozmiestnení síl a prostriedkov v A kategórii, kde zastáva funkciu veliteľa družstva hasičskej jednotky. Medzi najkomplikovanejší zásah, ktorého sa zúčastnil, bol požiar chaty v obci Veľké Uherce, pri ktorom sa museli používať aj autonómne dýchacie prístroje a celkový zásah trval približne 7 hodín.
Alexandra Gallisová
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).