Dobrovoľný hasičský zbor obce (DHZO), respektíve Dobrovoľný hasičský zbor mesta (DHZM) – ktorý je zložený z členov, ktorí sú menovaní obcou po absolvovaní základnej odbornej prípravy.
Dobrovoľný hasičský zbor (DHZ) je základným článkom DPO SR, ktorá je občianskym združením. Všetci členovia vykonávajú povinnosti bez nároku na odmenu a vo svojom voľnom čase.
Dobrovoľník je osoba, ktorá na základe svojho slobodného rozhodnutia bez nároku na odmenu vykonáva pre inú osobu s jej súhlasom v jej alebo vo verejný prospech dobrovoľnícku činnosť mimo svojich pracovných povinností.
Všetci členovia DHZM Jelšava sú aj členmi DHZ Jelšava a vykonávajú rôznorodú dobrovoľnú činnosť hlavne v prospech obyvateľov nášho mesta, čo sa týka zásahovej činnosti, ale aj mimo neho.
V tomto neľahkom období život dobrovoľných hasičov je o to náročnejší, že okrem bežných povinností pomáhajú aj pri riešení núdzovej situácie s koronavírusom.
V mesiaci apríl 2020 jednotka DHZM Jelšava zasahovala 5-krát. Trikrát v meste Jelšava pri požiari suchej trávy na prelome ulíc 9. mája a Armádnej, požiari čiernej skládky na Kejďáku a pri požiari nosnej konštrukcie strechy na Tomášikovej ulici. Jeden zásah bol v obci Magnezitovce pri požiari garáže, jeden zásah v Revúcej pri požiari drevenej hospodárskej budovy. Na oba zásahy mimo mesta členovia DHZM vyslalo krajské operačné stredisko Banská Bystrica.
Okresné riaditeľstvo HaZZ v Revúcej vyhlásilo čas zvýšeného nebezpečenstva vzniku požiaru na lesných pozemkoch a v ich ochrannom pásme (50 m od hranice lesného pozemku) v územnom obvode okresu Revúca od 9. apríla 2020 od 15.00 hod. do odvolania. V čase zvýšeného nebezpečenstva vzniku požiaru je každý povinný dodržiavať zásady protipožiarnej bezpečnosti. Fyzickým osobám sa na lesných pozemkoch a v ich ochrannom pásme zakazuje najmä:
- fajčiť, odhadzovať horiace alebo tlejúce predmety, alebo používať otvorený oheň,
- vypaľovať porasty bylín, kríkov, stromov,
- spaľovať horľavé látky.
Dňa 17. 04. 2020 členovia DHZ Jelšava vykonali preventívne protipožiarne kontroly v bytových domoch 331, 332, 333 a 334 na Ulici 9. mája. Okrem zistených nedostatkov, ktoré odstráni správca bytových domov, vyzývame nájomcov, respektíve vlastníkov, aby udržiavali poriadok v spoločných a pivničných priestoroch, čím uvoľnia únikové cesty v prípade požiaru.
- Dňa 25. 04. 2020 boli vykonané dohliadky po požiaroch na Kejďáku a na uliciach Tomášikovej a Muránskej.
- Od 27. 03. 2020 sa vykonáva hliadkovacia činnosť 2-krát denne.
Mesto Jelšava prijalo rôzne opatrenia na zamedzenie šírenia koronavírusu. Jednou z opatrení bolo aj vykonávanie preventívneho dezinfekčného postreku, ktorý vykonávali dobrovoľní hasiči v Zariadení opatrovateľskej služby a na autobusových zastávkach a detských ihriskách – 31. 03., 03. 04., 09. 04., 15. 04., 20. 04., 23. 04. a 27. 04.
Mesto Jelšava má zriadenú ohlasovňu požiarov na telefónnych číslach:
- Mestský úrad, Námestie republiky 499
- počas úradných hodín 058/44 82 631
- mimo úradných hodí 0908 250 333
- Dobrovoľný hasičský zbor mesta Jelšava, Hasičská zbrojnica, Tomášikova 470, 0907 358 784
Tieto kontakty sú zverejňované v mesačníku JELŠAVAN každý mesiac.
Grabriela Jakubecová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.