Dobrovoľný hasičský zbor obce (DHZO), respektíve Dobrovoľný hasičský zbor mesta (DHZM) – ktorý je zložený z členov, ktorí sú menovaní obcou po absolvovaní základnej odbornej prípravy.
Dobrovoľný hasičský zbor (DHZ) je základným článkom DPO SR, ktorá je občianskym združením. Všetci členovia vykonávajú povinnosti bez nároku na odmenu a vo svojom voľnom čase.
Dobrovoľník je osoba, ktorá na základe svojho slobodného rozhodnutia bez nároku na odmenu vykonáva pre inú osobu s jej súhlasom v jej alebo vo verejný prospech dobrovoľnícku činnosť mimo svojich pracovných povinností.
Všetci členovia DHZM Jelšava sú aj členmi DHZ Jelšava a vykonávajú rôznorodú dobrovoľnú činnosť hlavne v prospech obyvateľov nášho mesta, čo sa týka zásahovej činnosti, ale aj mimo neho.
V tomto neľahkom období život dobrovoľných hasičov je o to náročnejší, že okrem bežných povinností pomáhajú aj pri riešení núdzovej situácie s koronavírusom.
V mesiaci apríl 2020 jednotka DHZM Jelšava zasahovala 5-krát. Trikrát v meste Jelšava pri požiari suchej trávy na prelome ulíc 9. mája a Armádnej, požiari čiernej skládky na Kejďáku a pri požiari nosnej konštrukcie strechy na Tomášikovej ulici. Jeden zásah bol v obci Magnezitovce pri požiari garáže, jeden zásah v Revúcej pri požiari drevenej hospodárskej budovy. Na oba zásahy mimo mesta členovia DHZM vyslalo krajské operačné stredisko Banská Bystrica.
Okresné riaditeľstvo HaZZ v Revúcej vyhlásilo čas zvýšeného nebezpečenstva vzniku požiaru na lesných pozemkoch a v ich ochrannom pásme (50 m od hranice lesného pozemku) v územnom obvode okresu Revúca od 9. apríla 2020 od 15.00 hod. do odvolania. V čase zvýšeného nebezpečenstva vzniku požiaru je každý povinný dodržiavať zásady protipožiarnej bezpečnosti. Fyzickým osobám sa na lesných pozemkoch a v ich ochrannom pásme zakazuje najmä:
- fajčiť, odhadzovať horiace alebo tlejúce predmety, alebo používať otvorený oheň,
- vypaľovať porasty bylín, kríkov, stromov,
- spaľovať horľavé látky.
Dňa 17. 04. 2020 členovia DHZ Jelšava vykonali preventívne protipožiarne kontroly v bytových domoch 331, 332, 333 a 334 na Ulici 9. mája. Okrem zistených nedostatkov, ktoré odstráni správca bytových domov, vyzývame nájomcov, respektíve vlastníkov, aby udržiavali poriadok v spoločných a pivničných priestoroch, čím uvoľnia únikové cesty v prípade požiaru.
- Dňa 25. 04. 2020 boli vykonané dohliadky po požiaroch na Kejďáku a na uliciach Tomášikovej a Muránskej.
- Od 27. 03. 2020 sa vykonáva hliadkovacia činnosť 2-krát denne.
Mesto Jelšava prijalo rôzne opatrenia na zamedzenie šírenia koronavírusu. Jednou z opatrení bolo aj vykonávanie preventívneho dezinfekčného postreku, ktorý vykonávali dobrovoľní hasiči v Zariadení opatrovateľskej služby a na autobusových zastávkach a detských ihriskách – 31. 03., 03. 04., 09. 04., 15. 04., 20. 04., 23. 04. a 27. 04.
Mesto Jelšava má zriadenú ohlasovňu požiarov na telefónnych číslach:
- Mestský úrad, Námestie republiky 499
- počas úradných hodín 058/44 82 631
- mimo úradných hodí 0908 250 333
- Dobrovoľný hasičský zbor mesta Jelšava, Hasičská zbrojnica, Tomášikova 470, 0907 358 784
Tieto kontakty sú zverejňované v mesačníku JELŠAVAN každý mesiac.
Grabriela Jakubecová
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.