Za “dychovkou“ sa vybral sprievod od zbrojnice na Obecný úrad a na ihrisko za úradom, kde pokračovala slávnosť. Starosta obce Jaroslav Horváth a veliteľ DHZ Hucín Ladislav Jakab dekorovali zástavy slávnostnou stuhou pre DHZ – Držkovce, Gemer, Gemerské Teplice, Chyžné, Jelšava, Kameňany, Lubeník, Magnezitovce, Muráň, Muránska Dlhá Lúka, Nandraž, Rákoš, Ratkovské Bystré, Sirk a pre OR HaZZ Revúca.
Boli odovzdané vyznamenania:
- Vernosť 10 rokov: Bc. Radoslav HAJDÚK, Bc. Michaela HAJDÚKOVÁ, Tibor HOMOLA, Lenka VRBIAROVÁ, Mgr. Ján URVA – DHZ Muráň,
- Vernosť 20 rokov: Ing. Bc. Lucia MELICHEROVÁ, Mgr. Slávka SOJÁKOVÁ – DHZ Muráň,
- Vernosť 30 rokov: Július KELEMEN – DHZ Hucín,
- Vernosť 40 rokov: Ján ABRAHÁM, Vojtech LIPTÁK, Štefan RÉVÉSZ – DHZ Hucín,
- K 100. výročiu Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku: Ján ABRAHÁM, Štefan BALÁŽ, Július HLADON, Mgr. Róbert HORVÁTH, Štefan HORVÁTH, Mgr. Zuzana JAKABOVÁ, Ing. Martin KRNÁČ, Štefan RÉVÉSZ, Adrián ŠILING, Ing. Gabriel TOMŠÍK – DHZ Hucín.
- Čestné uznanie: Ladislav BALCO, Erik LIPTÁK, Tomáš LIPTÁK, Lukáš ŠAFÁRIK, Norbert TÓTH, Dominik ZOMBORY – DHZ Hucín.
- Za príkladnú prácu: Ladislav JAKAB, Zuzana JAKABOVÁ st., Tomáš ŠILING – DHZ Hucín.
- Medaila Vojtecha Nemáka – bronzová: Ladislav ÜVEGES – DHZ Držkovce.
- Medaila sv. Floriána – bronzová: Ladislav JAKAB – DHZ Hucín.
- Pamätný list pri príležitosti 100. výročia založenia DHZ Hucín a pri príležitosti životného jubilea: Helena NIŽNÍKOVÁ – DHZ Kameňany a Gabriela JAKUBECOVÁ – DHZ Jelšava.
Na záver oficiálnej časti sa k prítomným prihovoril Ladislav JAKAB, veliteľ DHZ Hucín a priblížil históriu hasičstva obci.
Potom nadišiel čas súťaženia.
Do previerky pripravenosti hasičských družstiev revúckeho okresu sa prihlásilo 19 družstiev. Súťažilo sa v štafete 8 x 50 m a v požiarnom útoku, po sčítaní lepších časov vzniklo poradie. Prebehol aj pretek jednotlivca, kde sa podľa dosiahnutého času rozdávali výkonnostné triedy pre rok 2022.
VÝSLEDKOVÁ LISTINA:
- ženy:
|
poradie |
DHZ |
štafeta |
požiarny útok |
súčet |
|
1. |
Muráň |
113,11 |
41,84 |
154,85 |
- dorastenci:
|
poradie |
DHZ |
štafeta |
požiarny útok |
súčet |
|
1. |
Rákoš |
95,41 |
22,46 |
117,87 |
|
2. |
Ratkovské Bystré |
97,33 |
26,84 |
124,17 |
|
Nandraž |
99,81 |
NP |
- muži :
|
poradie |
DHZ |
štafeta |
požiarny útok |
súčet |
|
1. |
Chyžné |
88,01 |
23,64 |
111,65 |
|
2. |
Ratková |
89,11 |
23,26 |
112,37 |
|
3. |
Hucín A |
90,53 |
22,05 |
112,58 |
|
4. |
Hucín B |
91,86 |
22,90 |
114,76 |
|
5. |
Ratkovské Bystré |
89,99 |
30,33 |
120,32 |
|
6. |
Muránska Dlhá Lúka |
102,82 |
22,38 |
125,20 |
|
7. |
Lubeník |
97,20 |
28,20 |
125,40 |
|
8. |
Magnezitovce |
95,01 |
31,06 |
126,07 |
|
9. |
Muráň |
95,15 |
38,81 |
133,96 |
|
10. |
Jelšava |
88,21 |
48,97 |
137,18 |
|
11. |
Sirk |
98,62 |
43,36 |
141,98 |
|
12. |
Gemerské Teplice |
114,54 |
40,25 |
154,79 |
|
13. |
Gemer |
115,53 |
50,09 |
165,62 |
|
14. |
Rákoš |
92,95 |
76,98 |
169,93 |
|
15. |
Kameňany |
107,34 |
66,17 |
173,51 |
Umiestnení na prvých troch miestach si prevzali poháre a diplomy a všetky DHZ-ky dostali Osvedčenie za splnenie podmienok účasti na overení fyzickej zdatnosti členov DHZO.
Na Gemerský pohár na Teplý Vrch v septembri postúpili 3 kolektívy mužov s najlepšími časmi na požiarnom útoku – 1. Hucín A 22,05, 2. Muránska Dlhá Lúka 22,38, 3. Hucín B 22,90, ženy z DHZ Muráň a dorastenci z DHZ Rákoš.
Preteku jednotlivca sa zúčastnili:
- DHZ Hucín – Zuzana JAKABOVÁ, Martin KRNÁČ, Ladislav BALCO,
- DHZ Ratkovské Bystré – Miroslav FERENC,
- DHZ Muráň – Tibor HOMOLA, Ferdinand GILK, Zuzana LABOŠOVÁ, Jaroslav ŠVOŇAVEC,
- DHZ Muránska Dlhá Lúka – František KASPER,
- DHZ Nandraž – Marek ĎURIAN, Jakub ČONKA,
- DHZ Chyžné – Peter ČERNÁK ml.,
- DHZ Rákoš – Slavomír SIMAN, Milan TAKÁC ml., Peter FAKLA
- DHZ Ratková – Tomáš OGURČÁK, Benjamín FARKAŠ, Ján BADIN, Michal URBAN, Marek NMOGA.
Po vyhodnotení jednotlivých súťaží pre prítomné deti dobrovoľní hasiči z Jelšavy a z Hucína pripravili hasičskú penu na ochladenie. Bol to príjemne prežitý slávnostný deň.
Poďakovanie patrí:
- Obci Hucín a jej vedeniu za umožnenie zabezpečenia tohto príjemného podujatia,
- OR HaZZ v Revúcej za zapožičanie pretlakového ventila a hasičskej techniky na dodávku vody k požiarnym útokom,
- SMZ, a. s. za poskytnutie dychovej hudby na spríjemnenie slávnostných chvíľ,
- všetkým prítomným, ktorí prispeli k príjemnému priebehu podujatia.
Dúfam, že sa stretneme pri ďalších takýchto podujatiach.
Gabriela Jakubecová



























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.