4. stanovište: okolo Hotela Hrádok a pri priľahlých budovách bola vytvorená obrana vytvorením dopravného vedenia a etážami útočné prúdy, voda sa čerpala aj z blízkeho bazéna
5. stanovište: vodný zdroj – požiarna nádrž v lokalite Jelšava, Pajácov košiar, kyvadlovou dopravou dopĺňanie vody pre DHZO okresu Revúca
6. stanovište: vodný zdroj Gočaltovo na dopĺňanie CAS kyvadlovou dopravou pre DHZO okresu Rožňava
7. stanovište: neďaleká diskotéka, kde bol spozorovaný požiar, pohotovostný pátrací tím v spolupráci s kynologickou záchrannou jednotkou a hypojednotkou a členmi DHZO s ADP vyhľadávali v priestore ľudí. Zároveň dronmi, so psami a s koňmi boli nápomocní pri vyhľadávaní ranených na požiarovisku. Druhá pátracia skupina našla v lese osobu bez známok života.
Požiar bol lokalizovaný a zlikvidovaný o 11.38 hod. Boli zranení dvaja hasiči a jeden civilný obyvateľ.
Našťastie išlo iba o taktické cvičenie, na ktorom sa preverila akcieschopnosť a zosúladenie činnosti medzi DHZO dvoch okresov, na ktorom sa daný priestor nachádza – na rozhraní oboch okresov.
Cvičenia sa zúčastnilo 23 DHZO s 29 kusmi hasičskej techniky:
Čierna Lehota – RV – CAS 15 IVECO DAILY
Držkovce – RA – CAS 15 IVECO DAILY
Gemer – RA – CAS 15 IVECO DAILY
Gemerská Hôrka – RV – CAS 15 IVECO DAILY
Hucín – RA – CAS 15 IVECO DAILY
Chyžné – RA – osobné auto
Jelšava – RA – CAS 15 IVECO DAILY, CAS 32 T 815, DA MITSUBISHI
Koceľovce – RV – CAS 15 IVECO DAILY
Kunova Teplica – RV – CAS 15 IVECO DAILY
Nandraž – RA – osobné auto
Nižná Slaná – RV – CAS 25 ŠKODA 706
Ochtiná – RV – CAS 10 PV3S, CAS 15 IVECO DAILY
Plešivec – RV – CAS 32 T 148, DA LADA NIVA
Rakovnica – RV – CAS 15 IVECO DAILY
Rákoš – RA – CAS 25 ŠKODA 706
Ratková – RA – CAS 15 IVECO DAILY
Rožňava – RV – CAS 15 IVECO DAILY
Rudná – RV – CAS 15 IVECO DAILY
Silica – RV – CAS 15 IVECO DAILY
Sirk – RA – CAS 32 T 815, CAS 15 IVECO DAILY
Slavošovce – RV – CAS 32 T 148, CAS 15 IVECO DAILY
Štítnik – RV – CAS 32 T 148
Vlachovo – RV – CAS 32 T 815.
Okrem dobrovoľných hasičov sa na tomto cvičení zúčastnili 5 členovia Miestneho spolku SČK z Rožňavy, 17 členov Pohotovostného pátracieho tímu – DRON TERMO, hypojednotka s dvomi koňmi, 9 členov Kynologickej záchrannej jednotky s dvomi psami pre stopovacie práce, tromi psami pre sutinové vyhľadávanie a jedným psom pre plošné vyhľadávanie. Touto cestou im patrí poďakovanie. Stretli sme sa s niečím novým.
Na záver na nástupe vyhodnotil súčinnosť jednotiek Ing. Radovan Ružík z OR HaZZ v Rožňave, Marian Kapusta, predseda ÚzO DPO SR v Rožňave, veliteľ zásahu Ing. Pavol Zapletal, MBA a velitelia zásahových úsekov. Kladne hodnotili, že pri takom množstve dobrovoľných hasičov a dobrovoľníkov – 164 – bolo cvičenie zvládnuté, s nejakými menšími chybami, v poriadku a hlavne bez úrazov.
Organizátormi taktického cvičenia boli ÚzO DPO SR v Rožňave a v Revúcej, plán cvičenia vypracoval Filip Revúcky – predseda preventívnej komisie ÚzO DPO SR v Rožňave, veliteľ DHZO Slavošovce, schválil Mgr. Peter Máté – veliteľ ÚzO DPO SR v Rožňave, veliteľ DHZM Rožňava. Poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa podieľali pri organizovaní cvičenia, či už jeho prípravou, ale aj celou organizáciou na mieste.
Zúčastnené jednotky z okresu Rožňava dostali potvrdenia o účasti na cvičení na mieste, jednotkám z okresu Revúca budú potvrdenia zaslané na Obecné úrady.
Poďakovanie patrí aj SMZ, a. s. Jelšava, Mestským lesom, s. r. o. Jelšava, Mestu Jelšava a Obci Gočaltovo za umožnenie cvičenia na svojich pozemkoch.
Guláš pripravili členovia DHZO Držkovce, na ktorý prispeli – ÚzO DPO SR Revúca, Obec Ochtiná a DHZM Jelšava. Ďakujeme.
Poďakovanie patrí všetkým cvičiacim, že venovali svoj čas aj takémuto spôsobu vzdelávania sa a samozrejme vedeniu miest a obcí, že umožnili a vyslali svoje jednotky na taktické cvičenie.
Dúfame, že tieto medziokresné cvičenia sa stanú tradíciou a budeme sa stretávať každoročne.
Gabriela Jakubecová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.