V tomto chudobnom, ale krásnom regióne sa začalo rozvíjať aj hasičstvo v rôznych formách. Dobrovoľníci sa začali vzdelávať, aby mohli byť nápomocní aj v zásahovej činnosti, ale mnohí sa začali venovať aj peknému hasičského športu. Zanietení funkcionári z Gemera sa začiatkom 90, rokov 20. storočia začali pohrávať s myšlienkou, spojiť vtedy 2 okresy – Rožňava a Rimavská Sobota, a začať súťažiť v hasičskom športe. Založili súťaž v hasičskom športe ktorú nazvali Súťaž O putovný Gemerský pohár. Zakladajúcimi členmi boli: Ing. Ján Šimon (RS), Ing. Milan Brdársky (RA), Ladislav Holéczy (RV), už nebohý. Spoluautorom bol Štefan Máté.
Podľa Štatútu súťaže sa jej zúčastňujú z každého okresu po 4 družstvá v kategórii muži a po 1 družstve v kategóriách ženy, dorastenky a dorastenci. Za umiestnenie sa získavajú body pre okresy.
Termín súťaže je jednotný, stále tretiu sobotu v septembri a okresy sa podľa kľúča obmieňajú. Nultý ročník bol organizovaný v obci Muránska Dlhá Lúka v roku 1991. Súťaž organizovali okresy nasledovne: Rimavská Sobota 12-x, Rožňava 11-x a Revúca 8-x. V rokoch 2020 a 2021 sa pre pandémiu Covid súťaž neorganizovala.
Gemerský pohár v držbe mali: okres Rimavská Sobota 24-x a Rožňava 7-x.
Územná organizácia Dobrovoľnej požiarnej ochrany SR (ÚzO DPO SR) v Rožňave v spolupráci s Obcou Plešivec a Dobrovoľným hasičským zborom (DHZ) Plešivec zorganizovali v sobotu 16. septembra 2023 už jubilejný XXX. ročník tejto súťaže O putovný Gemerský pohár v hasičskom športe.
Poradie družstiev v súťaži bolo vyžrebované vopred na stretnutí zástupcov okresov v obci Plešivec 31. augusta 2023.
Slávnostný nástup trval trošku dlhšie, ako býva zvykom, nakoľko išlo o jubilejný ročník. Po príhovoroch predsedu ÚzO DPO SR v Rožňave Mariana Kapustu, starostky obce Plešivec Ivety Šušánovej, zástupcu Krajskej organizácie DPO SR Košice Ing. Petra Wolfa, a tajomníka ÚzO DPO SR 
v Rožňave PhDr. Michala Terraia, MBA, nastal čas oceňovania. Boli odovzdané Ďakovné listy, ocenenia. Pri príležitosti 30. ročníka hasičskej súťaže O Gemerský pohár bol udelený Záslužný kríž Za rozvoj slovenského hasičstva: Ing. Ján Šimon, Ing. Milan Brdársky, Štefan Máté, Marián Kapusta, Ján Melicher, Ing. Vladimír Šándor.
Po oceňovaní mohla začať samotná súťaž. Súťažilo sa v požiarnom útoku s vodou, v kategórii muži – 10 družstiev, v kategórii ženy – 2 družstvá, v kategórii dorastenci – 2 družstvá a v kategórii dorastenky – 1 družstvo.
V ý s l e d k y:
- Muži
| Poradie | DHZ | Okres | čas |
| 1. | Rákoš | Revúca | 16,28 |
| 2. | Hrachovo | Rimavská Sobota | 16,84 |
| 3. | Kružno | Rimavská Sobota | 18,14 |
| 4. | Teplý Vrch | Rimavská Sobota | 18,48 |
| 5. | Gemerská Poloma | Rožňava | 19,36 |
| 6. | Hucín | Revúca | 20,32 |
| 7. | Revúčka | Revúca | 20,78 |
| 8. | Plešivec | Rožňava | 23,34 |
| 9. | Valice | Rimavská Sobota | 24,72 |
| 10. | Rudná | Rožňava | 31,29 |
- Ženy
| 1. | Kružno | Rimavská Sobota | 21,72 |
| 2. | Koceľovce | Rožňava | 30,21 |
- Dorastenci
| 1. | Hrachovo | Rimavská Sobota | 20,11 |
| 2. | Ratkovské Bystré | Revúca | 25,38 |
- Dorastenky
| 1. | Teplý Vrch | Rimavská Sobota | 24,43 |
Po sčítaní bodov pre okresy podľa výsledkovej listiny získala Rimavská Sobota 35 bodov, Revúca 21 bodov a Rožňava 12 bodov. Putovný pohár v roku 2023 získal okres Rimavská Sobota.
Na nástupe bol vyhodnotený jubilejný ročník O putovný Gemerského pohára, víťazi si odniesli poháre, ostatní diplomy za účasť.
Poďakovanie patrí obci Plešivec a starostke Ivete Šušánovej, za celú spoluorganizáciu súťaže, priestory futbalového ihriska v obci.
Ďalej ďakujeme Slovenskému červenému krížu z Rožňavy a jeho členkám za službu, dohľad počas bezúrazovej (našťastie) súťaže, všetkým objektívnym rozhodcom, a samozrejme všetkým hasičkám, hasičom, súťažiacim reprezentujúcim okresy a všetkým, ktorí sa podieľali na organizovaní tejto súťaže..
Bol to príjemne strávený deň v kruhu hasičskej rodiny.
Gabriela Jakubecová
Fotografie: Viera Bérešová, , Michal Terrai, Gabriela Jakubecová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.