Program pokračoval v „Dome prírody“ (Tájház), kde bola otvorená výstava s hasičkou tematikou pod názvom „Príbeh hasičov z Tótkomlósa“, kte sa nachádzajú zozbierané krásne historické odevy, náradia, dokumenty.
Z výstavnej siene sa jelšavská delegácia premiestnila do ďalších priestorov, kde formou rozhovoru bola predstavená nová kniha „100-ročné hasičstvo v Tótkomlósi“.
Počas tohto rozhovoru veliteľ hasičov z Tótkomlósa Sándor Nagy poukázal na to, že stále túžil mať hasičskú zástavu, nenašli sa však z minulosti žiadne záznamy o tom, či niekedy vôbec bola. Pri každej návšteve Jelšavy obdivoval na zbrojnici jelšavské zástavy. 23. júla 2023 bola v Jelšave odovzdaná zástava aj so stuhou hasičom z Tótkomlósa. Bola to veľmi dojemná spomienka.
Po predstavení knihy program pokračoval slávnostnou členskou schôdzou, na ktorej sa odovzdávali ocenenia. Okrem iných boli ocenení aj dobrovoľní hasiči z Jelšavy:
- Pamätným list s odznakom svätého Floriána za rozvoj cezhraničnej spolupráce – Ing Pavol Zapletal, MBA – veliteľ DHZ Jelšava
- Pamätný list a plaketu – Ing. Pavol Zapletal, MBA, veliteľ DHZ Jelšava a Gabriela Jakubecová, tajomníčka DHZ Jelšava.
Po odovzdaní cien bola dekorovaná tótkomlóšska hasičská zástava. Po tomto akte nasledovala slávnostná večera. Bolo to príjemné posedenie s rôznymi spomienkami a s plánovaním do budúcna. Takto sa skončil prvý slávnostný deň.
V sobotu 11. 05. ráno sa začali zhromažďovať hasiči v historických, ale aj nových uniformách pred zbrojnicou, kde sa vytváral sprievod hlavnou ulicou. Ku jelšavským hasičom sa pridali ďalší traja členovia. Na začiatku sprievodu kone ťahali historickú striekačku, na ktorej sedel štyria hasiči v dobových uniformách, po nich išli mažoretky, ktorým do kroku hrala miestna mládežnícka dychovka. Za štyrmi zástavami išli hasiči a pozvaní hostia, koniec sprievodu tvorila hasičská technika – 16 hasičských áut, ktoré spanilou jazdou prešli väčšiu časť mesta.
Keď všetci dorazili na určené miesto, mohla začať súťaž CTIF, ktorej sa zúčastnilo 20 ženských a mužských kolektívov z celého Maďarska. Súbežne so súťažou začala ukážka záchranných prác pri autonehode.
Deti a aj dospelí si mohli pozrieť vystavenú techniku a rôzne sprievodné aktivity s hasičskou tematikou. Stretlo sa tu mnoho priateľov a známych.
Dobrovoľní hasiči z Jelšavy uložili veniec pri buste Pavla Walaského, evanjelického farára, ktorý je pochovaný na cintoríne v Jelšave.
Súťaž sa chýlila ku koncu, víťazi začali byť jasní, len jedno ocenenie nebolo ešte odovzdané. Ing. Pavol Zapletal, MBA, člen Prezídia DPO SR, veliteľ DHZ Jelšava na úvod poukázal na to, že hasičom sa chce stať mnoho mladých ľudí len preto, aby sa mohli chváliť fotkami, ale hasič srdcom sa nepotrebuje chváliť fotkami, ale chvália ho činy. Jeden takýto hasič je aj Sándor Nagy, veliteľ ÖTE Tótkomlós, ktorému odovzdal Záslužný zlatý kríž za rozvoj medzinárodnej spolupráce medzi DHZ Jelšava a ÖTE Tótkomlós.
Po tomto ocenení sa mohla vyhodnotiť súťaž, odovzdať ceny.
Deň sa končil a s ním sa končila aj naša návšteva medzi príjemnými ľuďmi, priateľmi hasičmi.
Lúčenie bolo ťažké, ale sme pospomínali na minulosť, ukázali súčasnosť a plánovali budúcnosť.
Gabriela Jakubecová
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/kultura/gos/432/dhz/12653/jelsavcania-oslavili-storocnicu-dobrovolnych-hasicov-v-totkomlosi#sigProGalleria0bc53c3e5b
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.