Po obrazovej prezentácii bola zvolená návrhová komisia v zložení Zdenko Švejkovský, Ivan Petro Zachar, Zdenko Javorčík ml. Predseda návrhovej komisie Zdenko Švejkovský predstavil záujemcov o vstup do členskej základne DHZ – Jaroslava Bartoša, Dávida György, Jána Zubáka. Členská základňa hlasovala anonymne na hlasovacích lístkoch za prijatie nových členov. Všetci záujemcovia boli prijatí.
Po hlasovaní nasledoval rozkaz veliteľa č. 1/2025, v ktorom:
- boli povýšení do hodností:
mladší inšpektor – Zdenko Javorčík ml., Ivan Petro Zachar, MVDr. Milan Kolesár, Miroslav Kováč
technik – Miroslav Berki
rotník – Marek Javorčík
- boli odovzdané stužky s medailami:
Za vernosť 10 rokov – Ladislav Horváth, Gabriela Samková, Zdenko Javorčík st., Zdenko Švejkovský, Ľudovít Koren
Za vernosť 20 rokov – Lukáš Javorčík, Ján Moskáľ
Za vernosť 30 rokov – Marian Gacko
Za príkladnú prácu – Slavomír Machava, Juraj Samko ml., Viera Bérešová, Zdenko Švejkovský, Zdenko Javorčík najml., Jaroslav Humeník, Martin Stehlo
Za zásluhy – Ivan Petro Zachar, Ladislav Horváth
- boli udelené uznania:
Čestné uznanie DPO SR – ÚzO – Ladislav György, Ján Hudaček, Marek Javorčík, Roman Javorčík
Medaila sv. Floriána bronzová – Attila Žilka, Bc. Gabriela Sabonová
Medaila Vojtecha Nemáka bronzová – Gabriela Jakubecová, Ondrej Kožiak
Čestný funkcionár DPO SR bronzová – Pavol Berki
Po hlasovaní nasledovali správy o činnosti:
krúžku PLAMEŇ – predložila Gabriela Jakubecová,
strojnej služby – predložil Zdenko Javorčík ml.,
protiplynovej služby – predložil Zdenko Švejkovský,
hospodára – predložil Miroslav Kováč,
revíznej služby – predložil Ivan Petro Zachar,
DHZ – predložil Ing. Pavol Zapletal, MBA.
Veliteľ DHZ Ing. Pavol Zapletal, MBA predložil plán práce na rok 2025.
V diskusii vystúpili:
Zdenko Švejkovský vyhodnotil previerkové cvičenie zo dňa 08. 02. 2025, navrhol vykonávanie pravidelného cvičenia s ADP, komunikácia s vysielačkami,
Ing. Pavol Zapletal, MBA navrhol vyškoliť ďalšieho člena DHZ na obsluhu PP 20, informoval o hlasovaní v Ankete Dobrovoľní hasiči roka, informoval o zvolávacom systéme FIRE PORT,
Ivan Petro Zachar navrhol zvoliť za predsedu revíznej komisie Jána Jureka.
Veliteľ DHZ poďakoval všetkým členom, za množstvo času venovanú dobrovoľnej činnosti. Oboznámil prítomných s plánovanou činnosťou v roku 2025.
Ďakujeme za poskytnutie priestorov v Kaštieli Coburgovcov v Jelšave a za večernú prehliadku. Ďalej ďakujeme za občerstvenie Pizzerii BELLA PIAZZA Jelšava a Pizzerii Marčelo v Jelšave.
Za spoluprácu a podporu v roku 2024 patrí poďakovanie Mestu Jelšava, SMZ, a. s. Jelšava, Mestským lesom Jelšava, Mestským službám Jelšava, Základnej škole s Materskou školou Jelšava, Špeciálnej základnej škole Jelšava, fa. Florián, s. r. o. Martin, Attilovi Žilkovi, Silvii Zapletalovej a Andrejovi Hudákovi.
Samozrejme, poďakovanie patrí všetkým tým, ktorí prispeli pri príprave tejto schôdze, príprave chutného guláša a aj rodinným príslušníkom všetkých dobrovoľných hasičov.
Nedeľa 9. februára patrila hosťom. Príjemný deň začal návštevou malého tunela v Magnezitovciach, prechádzke na Hrádku, kde sme si pozreli Štôlňu Barbora a naobedovali sme sa v Hoteli Hrádok. Po obede sme sa s hosťami rozlúčili.
Bol to príjemne strávený víkend s priateľmi hasičmi.
Gabriela Jakubecová
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/kultura/gos/432/dhz/12883/jelsavski-hasici-bilancovali#sigProGalleriad92ce4d9cd
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.