Predseda návrhovej komisie Ján Jurek oboznámil prítomných o tom, že Výbor DHZ prijal prihlášku na vstup do členskej základne DHZ od Petra Kováča, ktorý na svojom zasadnutí prijal menovaného člena. Členská základňa hlasovaním prijala Petra Kováča za člena DHZ.
Nasledovali správy o činnosti:
- revíznej komisie – Ján Jurek,
- hospodára – Miroslav Kováč,
- krúžku PLAMEŇ – Gabriela Jakubecová,
- strojnej služby – Zdenko Javorčík ml.,
- protiplynovej služby – Ivan Ištók,
- DHZ – Ing. Pavol Zapletal, MBA.
Veliteľ DHZ Ing. Pavol Zapletal, MBA predložil plán práce na rok 2026. Po správach nasledoval rozkaz veliteľa č.1/2026, podľa ktorého boli:
- povýšení do hodností:
- mladší inšpektor – Bc. Gabriela Sabonová,
- nadzbormajster – Zdenko Švejkovský, Attila Žilka,
- zbormajster – Juraj Samko ml., Zdenko Javorčík najml.,
- nadrotník – Ján Jurek, Viera Bérešová,
- rotník – Martin Stehlo, Jaroslav Humeník.
- odovzdané stužky:
- Za vernosť 10 rokov – Juraj Samko ml.,
- Za vernosť 30 rokov – Zdenko Javorčík ml., MVDr. Milan Kolesár, Miroslav Kováč,
- Za vernosť 40 rokov – Ing. Pavol Zapletal, MBA,
- odovzdané:
- Medaila sv. Floriána, bronzová – Ladislav Horváth, Lukáš Javorčík, Zdenko Javorčík najml.,
- Medaila Vojtecha Nemáka bronzová – Zdenko Švejkovský.
Dobrovoľný hasičský zbor v Jelšave udeľuje Medailu Za obetavú prácu pri mimoriadnych udalostiach – pri riešení krízovej situácie a likvidácii následkov nákazy slintačky a krívačky (SLAK):
– Dávid György, Ladislav György, Ladislav Horváth, Gabriela Jakubecová, Zdenko Javorčík ml., Ondrej Kožiak, Slavomír Machava, Ivan Petro Zachar, Martin Stehlo, Zdenko Švejkovský, Ing. Pavol Zapletal, MBA.
V diskusii:
MVDr. Milan Kolesár okrem iného poďakoval za činnosť, za prácu s deťmi, za pestovanie tradícií hasičstva.
Veliteľ DHZ poďakoval všetkým členom za množstvo času venovaného dobrovoľnej činnosti. Oboznámil prítomných s plánovanou činnosťou v roku 2026.
Ďakujeme za poskytnutie priestorov v Kaštieli Coburgovcov v Jelšave. Ďalej ďakujeme za občerstvenie p. Drobčovej z Revúcej, Pizzerii Marčelo v Jelšave a Hotelu Hrádok na Hrádku – SMZ, a. s. Jelšava.
Za spoluprácu a podporu v roku 2025 patrí poďakovanie Mestu Jelšava, SMZ, a. s. Jelšava, Mestským lesom Jelšava, Mestským službám Jelšava, Základnej škole s Materskou školou Jelšava, Špeciálnej základnej škole Jelšava, fa. Florián s. r. o. Martin, Attilovi Žilkovi, Silvii Zapletalovej a Andrejovi Hudákovi.
Samozrejme, poďakovanie patrí všetkým tým, ktorí prispeli svojou prácou pri príprave tejto schôdze a aj rodinným príslušníkom všetkých dobrovoľných hasičov.
Sobota 21. februára patrila hosťom. Príjemný deň začal v Kaštieli Coburgovcov, kde sa na pár minút stali súčasťou základnej odbornej prípravy, ktorá v tento deň začínala. Potom sme sa presunuli do poľovného domu ku miestnym poľovníkom pozrieť si vystavené trofeje. Cesta pokračovala na Hrádok, kde sme sa prešli po náučnom chodníku minerálov, pozreli Štôlňu Barboru a naobedovali sme sa v Hoteli Hrádok. Za obedom sme sa rozlúčili s hosťami.
Bol to príjemne strávený víkend s priateľmi hasičmi.
Text a fotografie:
Gabriela Jakubecová
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/kultura/gos/432/dhz/13157/dobrovolni-hasici-jelsavy-bilancovali#sigProGalleriaa294636534
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.