Z Obecného úradu v Slavošovciach som práve obdržal e-mail, ktorý v deň 185. výročia narodenia Pavla Dobšinského im poslala jeho pravnučka pani Mária Jurányiová z Nového Sadu v Srbsku. Uverejňujem ho v plnom znení:všetkých jeho potomkov a vyjadriť Vám úprimnú vďaku za dôstojné zachovávanie jeho pamiatky. Hoci sme dnes ďaleko od Slavošoviec, na rôznych stranách sveta,
v myšlienkach a v duchu sme s Vami a spoločne s Vami sme hrdí na nášho slávneho predka.
V terajších moderných a globalizačných podmienkach života, keď boj o skutočné ľudské hodnoty naráža na nové prekážky, dôležité je, aby deti a mládež menej času trávili pri počítačových hrách a aby si potrebné sily čerpali z krásnej slovenskej prírody a zo starodávnych národných múdrostí zachránených v našich Dobšinského rozprávkach.
Želajúc čo najlepší prospech všetkým vašim žiakom a ďalšiu prosperitu Základnej škole Pavla Dobšinského a celej obci Slavošovce srdečne Vás všetkých pozdravujem.
DrSc. Mária Jurányiová, prof. na dôchodku."
{jcomments on}
Kto je Mária Jurányiová a ako súvisí jej život s menom Pavla Dobšinského?
Mária Jurányiová je vysokoškolská pedagogička a vedecká pracovníčka v odbore fyzikálno-chemických vied. Narodila sa 14.2.1940 v Zreňanine (vtedajšom Petrovhrade) v Srbsku. Žije v Novom Sade so synom Milošom. Zamestnaná bola na Prírodovedecko-matematickej fakulte Univerzity v Novom Sade ako mimoriadna profesorka v predmete fyzikálna chémia do konca školského roka 2004/2005, keď odišla do dôchodku.
S dvoma bratmi Ľudovítom (stavebný inžinier) a Miroslavom (inžinier elektrotechniky) a so sestrou Annou (učiteľka vo vyšších ročníkoch ZŠ) vyrastala v rodinnom prostredí, v ktorom rodičia pestovali ducha národnej svojbytnosti, venovali sa národnobuditeľskej činnosti a zachovávaniu národnostnej identity. Bola to rodinná tradícia, presadzovaná z pokolenia na pokolenie, pre ktorú boli vo viacerých prípadoch členovia rodiny prenasledovaní za čias Uhorska a 2. svetovej vojny. Generácie jej predkov, tak z otcovej, ako aj z matkinej strany, boli slovenskí učitelia alebo farári.
Otec, Ľudovít Jurányi, bol evanjelický farár. Na jeho brata, Gustáva Jurányiho, Slováci z Banátu spomínajú ako na veľkého národného učiteľa pre nesebecké a otvorené vzpieranie sa maďarizácii svojho národa. V oblasti vedy najznámejším príbuzným bol profesor botaniky na Peštianskej univerzite a člen Maďarskej akadémie vied Dr. Lajos Jurányi.
Matka, Mária Jurányiová, r. Dobšinská, bola učiteľka. Stará matka Adela, r. Medvecká, bola najstaršou sestrou spisovateľky Terézie Vansovej a manželkou spisovateľa Jána Čajaka a neskôr Pavla Dobšinského. Jej starý otec, Pavol Dobšinský, bol evanjelický farár a profesor, naďaleko známy svojou zbierkou Prostonárodné slovenské povesti. Súhrnnou činnosťou zanechal trvalý prínos kultúrnemu životu Slovenska v 19. storočí.
Mária Jurányiová osemročnú základnú školu a gymnázium absolvovala v rodisku. Po skončení gymnázia študovala fyzikálnu chémiu na Prírodovedecko-matematickej fakulte v Belehrade (1958-1963). Postgraduálne štúdiá spektrochémie, ktoré formoval a viedol prof. Dr. Slobodan Ristić, skončila na tej istej fakulte roku 1971. Magisterskú tézu Výskum vzťahu vodíka v infračervenej oblasti vypracovala v Ľubľane pod vedením prof. Dr. Dušana Hadžiho. Bezprostredne po skončení fakulty pracovala v Strednej zdravotníckej škole v Zreňanine ako profesorka. O pol roka, na začiatku školského roka 1963/64, sa zamestnala na Univerzite v Novom Sade, na ktorej zostala do konca pracovného veku – celých 42 rokov. Na Prírodovedecko-matematickej fakulte pracovala od roku 1969, keď ako asistentka v predmete fyzikálna chémia prestúpila z Technologickej fakulty. Za docentku fyzikálnej chémie sa habilitovala v roku 1994 a za mimoriadnu profesorku bola menovaná v roku 1999. Celková pedagogická aktivita Márie Jurányiovej sa týkala predmetov z oblasti fyzikálnej chémie (koloidná chémia, chemická kinetika, optické metódy vo fyzikálnej chémii, biochemické usmernenie študentom molekulárnej biológie), bola koordinátorkou pre vypracúvanie diplomových prác z fyzikálnej chémie. Vo svojej vedeckej činnosti sa najviac zameriavala na oblasť spektrochémie, fyzikálnochemickej optiky a na určité teoretické problémy v oblasti štruktúry matérie V iných prácach sa zaoberala jednotlivými základnými otázkami optiky, ako sú absorbcia, emisia, disperzia, difrakcia a interferencia svetla. Vydala niekoľko publikácií, odborných prác pre vedecké časopisy a referáty, ktoré prezentovala na vedeckých konferenciách. Spoločná niť, ktorá sa prepletá týmito prácami, je intencia autorky, aby zdôraznila, že sa v daných oblastiach zjavuje ešte dosť otázok, o ktorých hodno premýšľať.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-