Ako aj na inom mieste informujeme, Cirkevný zbor ECAV Ratková a Obec Ratková pripravujú 19. júna 2011 v miestnom evanjelickom kostole slávnostné Služby božie, doplnené literárno-hudobnou kompozíciou, ktorú venujeme ratkovským rodákom, ktorí významnou mierou ovplyvnili slovenský kultúrny a vedecký život. Spomínať sa bude na Daniela Bacháta - Miloslava Dumného, od ktorého úmrtia 13. apríla práve uplynulo 105 rokov, málo známeho maliara Samuela Belániho a botaničku Izabelu Textorisovú. Posledným dvom menovaným bude odhalená pamätná tabuľa, umiestnená na pomníčku D. Bacháta v areáli kostola.Daniela Baranová
Samuel Beláni - (12.8.1822 Ratková – 13.3.1850 Praha) – maliar.
Narodil sa v rodine kníhviazača Andreja Belániho a Márie rod. Dobiszovej. Detské a školské roky strávil v rodnej obci. Po ukončení ľudovej školy držiac sa rodinnej tradície odišiel za knihárskeho učňa do Liptovského Mikuláša ku Gašparovi Fejérpatakymu – Belopotockému. V roku 1843 G. Fejérpataky – Belopotocký talentovaného ratkovského rodáka posiela k svojmu priateľovi pedagógovi a lekárovi Karolovi Slavojovi Amerlingovi do Prahy, aby sa zdokonalil v remesle.
Po príchode do Prahy S. Beláni sa zapísal na Akadémiu výtvarných umení (AVU), kde sa venoval maliarstvu. Po dvoch rokoch štúdia na pražskej AVU sa rozhodol v štúdiu pokračovať na viedenskej maliarskej akadémii. V školskom roku 1846/1847 študuje v oddelení tzv. historického maliarstva, konkrétne mu učarovala portrétna maľba. Pretože S. Beláni pochádzal z veľmi skromných pomerov a jeho rodina neoplývala finančnými prostriedkami, pomoc mladému umelcovi na príhovor Ľudovíta Štúra poskytol spolok Tatrín a mnohí slovenskí vlastenci.
S. Beláni, oslovený vtedajším slovanským a slovenským národným hnutím, vo Viedni 20.3.1848 spolu s ďalšími slovenským vlastencami podpisuje výzvu adresovanú k chorvátskemu národu. Udržiava kontakty s pražskými priateľmi združenými v radikálno–demokratickej skupine Repeal.
Samo Beláni je priamym účastníkom udalostí odohrávajúcich sa v rokoch 1848/1849. Už 2. júna 1848 zúčastňuje sa otvorenia pražského Slovanského zjazdu a kráča na čele sprievodu smerujúceho od Národného múzea k Žofínu. Túto udalosť Slovenskje národňje noviny opisujú: „... praporečníci v skvělém národním kroji, jeden Srb a Polák a též Slovák, malíř Sámo Bellány (v sněhobílem podtatranském kroji), s praporem českým, polským a trojbarevným slovanským..." S jeho menom sa stretávame aj na prezenčnej listine, kde je podpísaný ako Samo Svatoslav Beláni.
Po násilnom prerušení pražského Slovanského zjazdu S. Beláni spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a ďalšími vlastencami odchádza do Srbska a Chorvátska, kde v Záhrebe, Zemune, Karlovaci, Kovačici a Padinej agitoval tamojších Slovákov, aby sa pridali na stranu Srbov proti peštianskej vláde.
Po návrate od južných Slovanov sa Samo Beláni zapojil do organizovania septembrovej výpravy slovenských dobrovoľníkov vo Viedni a na Morave a pre jej úspech zaobstaral šestnásť vozov na prevoz zbraní a streliva. 450 – členná jednotka slovenských dobrovoľníkov zasahovala do bojov na viacerých miestach Slovenska. Počas bojov prebiehajúcich v priestore Komárna bol aj ranený. Neskôr bola jeho jednotka odzbrojená a S. Belániho 7. – 9. 10.1848 v Oravskom Podzámku postavili pred súd a cez Banskú Bystricu deportovali do väzenia Neugebäude v Budapešti. V cele budapeštianskej väznice spoločnosť mu robili krajania Štefan Marko Daxner, Ján Francisci – Rimavský, Michal Miloslav Bakulíny. Začiatkom januára 1849 po obsadení Pešti cisárskym vojskom bol prepustený na slobodu. Belániho prvé kroky viedli do Bratislavy a potom do Viedne. Krátku dobu žil v Skalici, Partizánskej Ľupči, Brezne a nakoniec odchádza do Prahy, aby študoval na technickej škole.
Počas štúdií vážne ochorel a bol hospitalizovaný v Pražskej všeobecnej nemocnici, kde napokon 13.3.1850 zomiera na tuberkulózu. Pochovaný je v Prahe na Olšanskom cintoríne.
O obľúbenosti S. Belániho svedčia aj nekrológy uverejnené v Pražských novinách, č. 66 zo 17. marca
„... Na mrkaní teprv pohýnal se pruvod pohrebný. Osem slovenských drotáruv, ve svém národním obleku neslo truhlu ulicemi, plynem osvítenými, dvanácte žákuv, slovenské klobouky na hlave a bílé šnúry majících, postupovalo okolo s faklami. Tricet drotáruv šlo za truhlou dva a dva s holými hlavami, aby svému rodákovi, včasné zemřelému, ktorý za národ svuj bojoval a trpel, poslednú úctu vzdali: za temito nasledoval teprve ostatní, nesčíselné dlúhý pruvod, a nazadku na velikú dálku sáhal čtveropražný voz pohrebný a rad kočový. Dávno jsme nevideli tak zvláštniho, srdcepronikavého a četně sprovázeného pohrebu. Samuel Beláni byl dobre známy a ve vážnosti v Praze. Prišel on, co učenec vídénské malířské akadémii, v čestné garde prvního pražsko - mešťanského vyslanstva do našeho mesta a zde až do času slávjánskeho sjezdu zustával, pri kterémž jako úd úradoval...“
Jednou spomienkou sprítomňujúcou S. Belániho je novela Umelec, ktorej autorom je ratkovský rodák Daniel Bachát - Miloslav Dumný. V novele spomína, že "Belániho matka mala svoju chyžôčku s peknými maľbami od syna ozdobenú." Z jeho tvorby však nepoznáme nič, pretože sa nám nezachovali žiadne výtvarné diela, resp. škice, ktoré nakreslil S. Beláni. Možno, že ich zničila vtedajšia štátna správa pre Belániho účasť v revolučnom hnutí v rokoch 1848/1849. Nezachoval sa ani jeho portrét. Hodnovernou správu o Belánim podal vo svojom životopise Janko Francisci (Slovenské pohľady, 1909, s. 698).
Izabela Textorisová
Prvá slovenská botanička, poštová úradníčka a aktivistka ženského hnutia svetlo sveta uzrela 16. marca 1866 v Ratkovej v rodine advokáta. Izabela, ktorá pôvodne chcela byť učiteľkou, si napokon na naliehanie otca zvolila poštárske povolanie. V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej.
Aj napriek tomu, že mala len základné vzdelanie, jej vedomostný obzor bol veľmi široký. Hovorila francúzsky, rusky, čiastočne ovládala taliansky a rumunský jazyk, ale aj latinčinu.
Textorisovej najväčšou láskou bola botanika. Záujem o botaniku ešte v detskom veku u nej vypestoval jelšavský učiteľ Václav Vraný, ktorý ju naučil zbierať, sušiť, určovať rastliny a budovať herbár. Neskôr k jej učiteľom a poradcom v oblasti botaniky sa radili Andrej Kmeť a Jozef Ľudovít Holuby, s ktorým si vymieňala aj herbáre.
Izabela Textorisová vykonávajúca náročnú prácu na poštovom úrade v Blatnici, ktorú ešte komplikovala aj starostlivosť o rodičov a tri sestry, relax nachádzala v neďalekej prírode Veľkej Fatry. K jej najobľúbenejším miestam patrila Blatnická a Gaderská dolina, kde objavila niekoľko vzácnych rastlín, ako napríklad: lykovec voňavý, cyklámen európsky, plesnivec alpínsky.
Počas svojich potuliek prírodou Veľkej Fatry na vrchu Tlstá objavila v roku 1893 neznámy bodliak, ktorý je pomenovaný práve po nej.
Izabela Textorisová spracovala a popísala viac než 100 druhov rastlín. Jej unikátny herbár: „Herbária Textóris“ je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a informácie dodnes z neho čerpajú mnohí botanici. Aj napriek tomu, že nemala odborné botanické vzdelanie do dejín slovenskej botaniky sa zapísala zlatými písmenami.
Izabela Textorisová sa okrem botaniky ešte venovala mineralógii, speleológii a hvezdárstvu.
Od roku 2004 jej menom je pomenovaná novoobjavená planétka.
Okrem toho bola znamenitou pozorovateľkou národného života, aktívne sa zapájala do kultúrneho a národného diania, kontaktovala sa s mnohými slovenskými vzdelancami, najmä spisovateľmi. Zbierala tiež dialektologický materiál. Izabela Textorisová zomrela 12. septembra1949 v Krupine.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-