Tu aj mladý Julko skončil základnú školu. Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote, neskôr v Tisovci, a zmaturoval po skončení vojny v roku 1946 v Rimavskej Sobote. Absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor história a slovenská lingvistika. Základnú vojenskú službu absolvolal v Prahe, kde sa zoznámil aj s manželkou Zdeňkou, rod. Buriankovou, ktorá pracovala ako zdravotná sestra. Sobáš mali v Prahe 29.1.1955. Spolu vychovali dvoch synov – Miloša a Ivana a dcérku Zdenku. Pracoval ako redaktor a do dôchodku odišiel z vydavateľstva Obzor. Po roku 1989 už ako dôchodca pracoval v redakcii Gemerské zvesti.
Ako študent prvého ročníka Gymnázia v Rimavskej Sobote v roku 1938 zažil dôsledky Viedenskej arbitráže na vlastnej koži. Urážky a dokonca fyzické napádania zo strany Maďarov zažil v škole, ale aj na verejnosti. Po presťahovaní slovenského gymnázia do Tisovca pokračoval v štúdiu v Tisovci až do júna 1944, kedy bola výuka ukončená a zmaturoval až po vojne v roku 1946.
Ako ďalší jeho vrstovníci, aj on sa prihlásil do armády. Z mladých študentov bol v Hnúšti sformovaný študentský oddiel a boli nasadení na obranné boje pri Rimavskej Bani. Po obsadení Hnúšte a Tisovca sa zapojili do ilegálneho odboja. Bol zaradený do partizánskeho oddielu Mastek partizánskej brigády Jánošík, ktorému velil Samuel Hrivnák. Vzhľadom k tomu, že bol neplnoletý, bol spolu s rovesníkmi zaradený do strážneho oddielu.
Julko mal šťastie, že sa dožil oslobodenia. No jeho kamaráti, Michal Paľo padol počas prieskumu pri Kraskove, Paľka Takáča zasa Nemci chytili pri Čiernom Balogu a obesili ho. Na Silvestra 1944 Nemci nariadili, že sa musia všetci chlapi dostaviť do Kultúrneho domu v Klenovci a ženy do kostola. Zradca, agent Nemcov, ktorý sa votrel medzi partizánov, potom ukazoval na ilegálnych odbojárov, z ktorých Nemci 38 odvliekli do koncentračných táborov, a z nich sa nevrátil nikto.
V roku 1974 vstúpil do SZPB. Po celé toto obdobie patrí k jeho aktívnym členom. Aj v súčasnosti je členom Predsedníctva ObV SZPB v Rimavskej Sobote a členom Historicko-dokumentačnej komisie.
V roku 2012 vydal publikáciu Ochotnícke divadlo v Klenovci a v roku 2014 publikáciu Demokratický prevrat 1989 v Klenovci. Osobne sa podieľal na príprave stálej expozície v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote „Protifašistický odboj na Gemeri" a tiež na príprave konferencie k jubileu Júliusa Bolfíka. Napriek krásnemu veku vydáva propagačné materiály k výročiam SNP. Je autorom návrhu informačných tabúľ osadených na cestách od Čierneho Potoka po Tisovec – Cesta SNP Gemer-Malohontom.
K jubileu 90 rokov oslávencovi aj touto cestou blahoželáme a prajeme mu pevné zdravie.
JUDr. J. Pupala
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-