Verkolák, čuó deti si pojeduól
Edná mat bula aj otec a mali tri diévčetá. Ednú volali Hanča, Marinka a Zuska. Vón tot verkolák bívál v huôroch a prišuôl domó ku žene. To búl jé múž a povedál jé, abi s nim ich pustila, že vón vie veléi jahodi. Ta pustila najstaršú. A vón ak jú šikovál, ta se ho opitovala:
- Apo, de to me vedete?
- Neboj se, mojä diéuko, hned tu prídemo.
A vón jú došikovál ku edné peci, tam nakláduól ohen a käzál jé sednút na lopatu, že jú bude kolísat a šmirgnúl jú do peci a ona tam zhorela, upekla se. A vón jú zožrál.
A zas išuól nazád ku té žene a povedál, aby poslala druhie diéuče, bo že tam velé jahodi. Ta mat nechcela už poslat. Ale jú vivábiél, že veléi naobiérajú a že tak prídú. Ta išla aj tá, a aj tu tak spraviél ako tú peršú. Potem ešče aj pre tú tretú išuól, že abi dala skoro prieti nich, bo že velé nesú, že im teško.
A mat nechcela, ale prieti nich pustila. Ona išla, ta:
- De sú, de sú tié sestri?
Ta že lem abi kus delé išla, že tam sú. Až jú tam došikovál do té huóri.
Povedál jéi tak, že abi si sedla na fúrik, že jú bude vozit. A ona si nechcela, že ona nezná, abi si peršie vón, že abi jé ukäzál ak si má sednút. Ta vón si sednúl, že takto abi si sedla a ona skoro ulapila a viverhla verkoláka do peci a ona se pustila na útek a utekala kím vládala a prišla na ednú lúku. Vón nezhoriel, lem se popáliél a začäl jú nahánet. Ak už búl nedeleko né, ta zoblekla si kamžu a šmarila napred neho a povedala mu:
- Verkoláku, dotedi me neulapíš, kím tú kamžu nepoterháš na pantlíki a zas takú nespravíš aká bula.
No ta se zabaviél a potem zas delé za nou utekál a ag jú mál ulapit, ta mu šmarila hrebién a že abi taká huóra pred ním hustá narosla, ak sú tié zuby a že kím tú huóru neviseká a zas jú nazád takú nezrobí:
- Ta me dotedi neulapíš!
A ona utekala delé a prišla na ednú velikú lúku a tam seno, kopki, tak si pod najmenšú sedla a vón priletiél za nou a šitki ich poprevracäl, chibaj tú najmenšú nahál a tak si povedál:
- Ket nebula pot tima, ta uš aj pot tó maló nebude.
A tam prišli páni na polovačku, grófi, a jedli tam a mali zo sobó aj psíčka a jemu metali. Ale psíčok nezožrál, ale fše vzäl do piska, stratiél se. Rás povié gróf, že tot psíčok fše beží. Ta mu ešče šmarili a išli za ním merkovat. Vón bežiél ku edné kopke a tam lem visterčilo ruku a vzelo si s piska psíčkovi.
A gróf išuól a povedál:
- Tak, ked si dobrié, ta pot von, a ket si zlié, ta strelím do tebe.
A ona mu zavolala:
- Jä som dobrié, ale som holá:
A vón jé zobliékuol plášt a povedál jé, abi se ukrútila a vinšla. Ta ona potem vinšla a ag vinšla von, ta ona bula taká pekná, že se mu zapáčila a potem jú vzäl do svuojho domu a zäl si jú aj za ženu, ale ona mu povedala, že lem tak ide za neho, ked nikdi nijakiého žobráka neprenocuje. Ta vón jé to prislúbiél. Oni mali aj deti. Dvoch chlapcoch. A prišuól se pítat eden chudobní žobrák na noc. Ale tam ho prenocovat nechceli, bo mali roskes, že neslobodno, a vón se pítál, že ket aj pod ohniskom. Ta potem se lem vtähnúl do popelné dieri. A pani spala zo dvoma chlapcí a rano ak stanúli, ta najšli obidvuóm hlavi odrazánié. Ta se stál hurk, že chto bi to búl. Ta povedál tot starí žobrák, že pri kom najdú velkí nuóž, ta ten hlavi odrezál. Tak hledali, ta najšli pot paninó hlavó a ona plakala a pred mužom se pítala, že to ona je neviná. Ale vón jé otpustit nechciél, tak jé otnúl ruki od loktoch a že čuô má s nó robit. Ta se prihlásiel tot žobrák, že bi jemu jú dali do moci, že vón s nó zrobí čuó sám chce. Ta jé uväzali tie deti do plachotki a dali jé ich na cherbet a ona plačúci musela tajst s nim. Ftedi ona poznala, že to tot verkolák.
A vón jé povedál:
- No, už si ti v mojé ruke, nepametáš, ket si me do té peci šmarila, uš te jä terás o život prinesem.
A višikovál jú do edné velké huóri, nad ednú priepast a tam jé zas tot fúrik zrobiél a že jú bude vozit. Ale ona nevedela, ak si má sednút na neho, ta mu povedala:
- Ukešte mi, ak si to mám sednút.
Ta vón jé ukäzál, sednúl si a ona ho popchla tima čuntami a spadnúl do té priépasti, de vón jú chciél šmarit a tam se plámál šitok.
Ale ona nemala ruki, ta bi bula bars pila vodu, ta išla ku edné studničke a tam búl eden starec, ta jé povedál, že abi mu podala vodu. A ona, že ved bi mu podala, ale že ruki nemá. A vón, že lem abi se zohla do té studnički.
A ona ak se zohla a tié čunti pomočila, ta jé ruki narosli a tak se už aj ona potem napila.
A ona se tä motala, prišla na ednú cestu a tä chodili vozi a tam buli mladié hadíki a buli rozmläždenie a ona se prizierala ag išuól starí hád a niesuól v pisku ednú zelinku a hadíki pomazál a zložiel dovedna, ta se zroslo, ožili.
Ta ona potem zložila tie jé deti a tiéž im tak po gargoch pomazala a proložila im hlávki, ta se im zroslo a zostál im zlatí pásik na gergu. A ona se potem tam motala a prišla až gu ednomu domčku, de bívál tot starí pústovník, čuó si jé käzál tié čunti zamočit do té studnički. Ta ona se mu pítala, abi jú zäl do toho domčku. Ta vón jú zäl s tima detmi a bívala tam.
Rás prišla edná hrúza a tam buli na polovačku páni. A eden zablúdiél cestu. Tak prišuól aš ku tomu domčku a klopál, abi mu otvorila, ale ona nechcela, bo se bála, že ona je lem sama, ale potem se jé lem pítál, ta mu otvorila. Že vón prišuól na polovačku, že vón je tot a tot pán, ta ona ho poznala. Ale ona se mu nedala do známosti. A vón prišuól aj zo sluhom. A vón si lehnúl na postiél a sluha lem na zem a ona hor bula a šila a tié deti se bavili. A vón búl zunovaní, ta usnúl. Ta mu letela s posteli noha. Chlapci jé povedali, abi im rosprávela prípovietku.
- Ag, že jä vám budem, ved vi ste samá prípovietka. Tam si chot ocovi nohu zodvihnút, bo mu visí s posteli.
A potem aj ruka mu spadla, tak zas tak povedala:
- Spadla vám ocovi ruka, chote mu jú zodvihnút.
A tot slúha, toto šitko sluchál a ráno, ak stanúli, ta tajšli het a slúha povedál pánovi, že čuó vón tam slišiél, že ket se pán obracäl, ta že ag mu spadla ruka, lebo noha, ta povedala detuóm, že abi išli ocovi nohu aj ruku zodvihnút. A vón to verit nechciél.
- Dočkaj, ešče pôjdemo skúsit.
Ta zas tak išli aš ku tomu domčku a pítali se na noc. A uš potem ani pán nespál a zas si tak spúščäl a lem sluchál, že čuó to rosprávä a potem si uš spustiel hlavu a ona povedala, abi mu aj hlavu zodvihli a deti jé povedali:
- Pote mamo vi, bo nám se nadá.
Ta ona stanúla a išla im pomahat a ag mu jú dvíhala, ta vón skočiel a ftedi jú poznál, že je to jeho žena. A potem se jú opitovál, že ag ona zostála pri živote. Ta ona virosprávela šitko a vón se jé pítal za odpustenie, abi mu odpustila. A potem išuól po kone a vzäl si jú nazát domó. A žijú aj podnes, ked neumreli. Ta vera.
Slosäriková, rod. Dovcová, 24-ročná, žila len v Nižnej Slanej
(Zdroj: Martin Gallík, Za cisára pána, MS Nižná Slaná, 2018)


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a