Verkolák, čuó deti si pojeduól

Edná mat bula aj otec a mali tri diévčetá. Ednú volali Hanča, Marinka a Zuska. Vón tot verkolák bívál v huôroch a prišuôl domó ku žene. To búl jé múž a povedál jé, abi s nim ich pustila, že vón vie veléi jahodi. Ta pustila najstaršú. A vón ak jú šikovál, ta se ho opitovala:

- Apo, de to me vedete?
- Neboj se, mojä diéuko, hned tu prídemo.

A vón jú došikovál ku edné peci, tam nakláduól ohen a käzál jé sednút na lopatu, že jú bude kolísat a šmirgnúl jú do peci a ona tam zhorela, upekla se. A vón jú zožrál.
A zas išuól nazád ku té žene a povedál, aby poslala druhie diéuče, bo že tam velé jahodi. Ta mat nechcela už poslat. Ale jú vivábiél, že veléi naobiérajú a že tak prídú. Ta išla aj tá, a aj tu tak spraviél ako tú peršú. Potem ešče aj pre tú tretú išuól, že abi dala skoro prieti nich, bo že velé nesú, že im teško.
A mat nechcela, ale prieti nich pustila. Ona išla, ta:

- De sú, de sú tié sestri?

Ta že lem abi kus delé išla, že tam sú. Až jú tam došikovál do té huóri.

Povedál jéi tak, že abi si sedla na fúrik, že jú bude vozit. A ona si nechcela, že ona nezná, abi si peršie vón, že abi jé ukäzál ak si má sednút. Ta vón si sednúl, že takto abi si sedla a ona skoro ulapila a viverhla verkoláka do peci a ona se pustila na útek a utekala kím vládala a prišla na ednú lúku. Vón nezhoriel, lem se popáliél a začäl jú nahánet. Ak už búl nedeleko né, ta zoblekla si kamžu a šmarila napred neho a povedala mu:

- Verkoláku, dotedi me neulapíš, kím tú kamžu nepoterháš na pantlíki a zas takú nespravíš aká bula.

No ta se zabaviél a potem zas delé za nou utekál a ag jú mál ulapit, ta mu šmarila hrebién a že abi taká huóra pred ním hustá narosla, ak sú tié zuby a že kím tú huóru neviseká a zas jú nazád takú nezrobí:

- Ta me dotedi neulapíš!

A ona utekala delé a prišla na ednú velikú lúku a tam seno, kopki, tak si pod najmenšú sedla a vón priletiél za nou a šitki ich poprevracäl, chibaj tú najmenšú nahál a tak si povedál:

- Ket nebula pot tima, ta uš aj pot tó maló nebude.

A tam prišli páni na polovačku, grófi, a jedli tam a mali zo sobó aj psíčka a jemu metali. Ale psíčok nezožrál, ale fše vzäl do piska, stratiél se. Rás povié gróf, že tot psíčok fše beží. Ta mu ešče šmarili a išli za ním merkovat. Vón bežiél ku edné kopke a tam lem visterčilo ruku a vzelo si s piska psíčkovi.
A gróf išuól a povedál:

- Tak, ked si dobrié, ta pot von, a ket si zlié, ta strelím do tebe.

A ona mu zavolala:

- Jä som dobrié, ale som holá:

A vón jé zobliékuol plášt a povedál jé, abi se ukrútila a vinšla. Ta ona potem vinšla a ag vinšla von, ta ona bula taká pekná, že se mu zapáčila a potem jú vzäl do svuojho domu a zäl si jú aj za ženu, ale ona mu povedala, že lem tak ide za neho, ked nikdi nijakiého žobráka neprenocuje. Ta vón jé to prislúbiél. Oni mali aj deti. Dvoch chlapcoch. A prišuól se pítat eden chudobní žobrák na noc. Ale tam ho prenocovat nechceli, bo mali roskes, že neslobodno, a vón se pítál, že ket aj pod ohniskom. Ta potem se lem vtähnúl do popelné dieri. A pani spala zo dvoma chlapcí a rano ak stanúli, ta najšli obidvuóm hlavi odrazánié. Ta se stál hurk, že chto bi to búl. Ta povedál tot starí žobrák, že pri kom najdú velkí nuóž, ta ten hlavi odrezál. Tak hledali, ta najšli pot paninó hlavó a ona plakala a pred mužom se pítala, že to ona je neviná. Ale vón jé otpustit nechciél, tak jé otnúl ruki od loktoch a že čuô má s nó robit. Ta se prihlásiel tot žobrák, že bi jemu jú dali do moci, že vón s nó zrobí čuó sám chce. Ta jé uväzali tie deti do plachotki a dali jé ich na cherbet a ona plačúci musela tajst s nim. Ftedi ona poznala, že to tot verkolák.
A vón jé povedál:

- No, už si ti v mojé ruke, nepametáš, ket si me do té peci šmarila, uš te jä terás o život prinesem.

A višikovál jú do edné velké huóri, nad ednú priepast a tam jé zas tot fúrik zrobiél a že jú bude vozit. Ale ona nevedela, ak si má sednút na neho, ta mu povedala:

- Ukešte mi, ak si to mám sednút.

Ta vón jé ukäzál, sednúl si a ona ho popchla tima čuntami a spadnúl do té priépasti, de vón jú chciél šmarit a tam se plámál šitok.
Ale ona nemala ruki, ta bi bula bars pila vodu, ta išla ku edné studničke a tam búl eden starec, ta jé povedál, že abi mu podala vodu. A ona, že ved bi mu podala, ale že ruki nemá. A vón, že lem abi se zohla do té studnički.
A ona ak se zohla a tié čunti pomočila, ta jé ruki narosli a tak se už aj ona potem napila.
A ona se tä motala, prišla na ednú cestu a tä chodili vozi a tam buli mladié hadíki a buli rozmläždenie a ona se prizierala ag išuól starí hád a niesuól v pisku ednú zelinku a hadíki pomazál a zložiel dovedna, ta se zroslo, ožili.
Ta ona potem zložila tie jé deti a tiéž im tak po gargoch pomazala a proložila im hlávki, ta se im zroslo a zostál im zlatí pásik na gergu. A ona se potem tam motala a prišla až gu ednomu domčku, de bívál tot starí pústovník, čuó si jé käzál tié čunti zamočit do té studnički. Ta ona se mu pítala, abi jú zäl do toho domčku. Ta vón jú zäl s tima detmi a bívala tam.

Rás prišla edná hrúza a tam buli na polovačku páni. A eden zablúdiél cestu. Tak prišuól aš ku tomu domčku a klopál, abi mu otvorila, ale ona nechcela, bo se bála, že ona je lem sama, ale potem se jé lem pítál, ta mu otvorila. Že vón prišuól na polovačku, že vón je tot a tot pán, ta ona ho poznala. Ale ona se mu nedala do známosti. A vón prišuól aj zo sluhom. A vón si lehnúl na postiél a sluha lem na zem a ona hor bula a šila a tié deti se bavili. A vón búl zunovaní, ta usnúl. Ta mu letela s posteli noha. Chlapci jé povedali, abi im rosprávela prípovietku.

- Ag, že jä vám budem, ved vi ste samá prípovietka. Tam si chot ocovi nohu zodvihnút, bo mu visí s posteli.

A potem aj ruka mu spadla, tak zas tak povedala:

- Spadla vám ocovi ruka, chote mu jú zodvihnút.

A tot slúha, toto šitko sluchál a ráno, ak stanúli, ta tajšli het a slúha povedál pánovi, že čuó vón tam slišiél, že ket se pán obracäl, ta že ag mu spadla ruka, lebo noha, ta povedala detuóm, že abi išli ocovi nohu aj ruku zodvihnút. A vón to verit nechciél.

- Dočkaj, ešče pôjdemo skúsit.

Ta zas tak išli aš ku tomu domčku a pítali se na noc. A uš potem ani pán nespál a zas si tak spúščäl a lem sluchál, že čuó to rosprávä a potem si uš spustiel hlavu a ona povedala, abi mu aj hlavu zodvihli a deti jé povedali:

- Pote mamo vi, bo nám se nadá.

Ta ona stanúla a išla im pomahat a ag mu jú dvíhala, ta vón skočiel a ftedi jú poznál, že je to jeho žena. A potem se jú opitovál, že ag ona zostála pri živote. Ta ona virosprávela šitko a vón se jé pítal za odpustenie, abi mu odpustila. A potem išuól po kone a vzäl si jú nazát domó. A žijú aj podnes, ked neumreli. Ta vera.

Slosäriková, rod. Dovcová, 24-ročná, žila len v Nižnej Slanej

(Zdroj: Martin Gallík, Za cisára pána, MS Nižná Slaná, 2018)