O šiarnoknežníkovimusí každí pätog~od né odés. Preš, to nepódal. Princezná ši chcela, ši nechcela, musela pristát. Tag žili vedno velé roki pri svornosti, ale jé bulo precaj divno, že jé muš každí pätok chodí hed~a gde chodí. Rá~šla za nim, ša van nevedel. Išól róno na cinterín. Muš stúpil do králóské kripti a pustil se do mrtvich tial. To kod~ona zbadala, od leku skoro omdlela a zaprísehala se, že ho vädz nechce ani videt. Muž zbadal, že ho žena videla a o šitkom via už, umianil si, že jú skántrí. Van bul šiarnoknežník a premenil se v jé matere. Žena prišla domó, najšla tam matere a sanovala se jé: „Ach, drahá mamo, kobi ste vedeli, akiho to mám muža! Každí pätok chodí na cinterím na šlovecinu.“ Ftom šiarnoknežník jú schitil a rostrhal na kusi a povedal: „To ti otplata za tvojú hrdos, že si druhiho nechcela, chiba zo zlatim zubom.“
O maškoch
Dagde na Mašecom kopcu blísko dedini vídávali gazdove svojo maški. Mali tam schvadze a rešovali si, ša se stane. Lude tam chodili našúvat.
Pre~tureckó vojnó vopredok vedeli od nich, ša bude. Ko~ce komu daš stratilo, tiaš šól tam našúvat. Maški preträsali šicko.
V~jedné dedine búl strašní ožran, kotor se zo svojó ženó velé razi vadil za každú mališkost. Išól rá~z mesta z jermoku. Kod vinšól z hvari, zbadal svojho kacúra. Išól za nim a videl velé maški. A jeho kacúr zašel rosprávet: „Dnez bude u ná~zas krik. Náž gazda, kod nemá svojú lošku, robí hurk. A jä som~u jú skril do peci; to zaz gazdina vifasuje.“
Gazda išól domó a žena mu dala jest. Nedala mu lošku, pripomnúl jé. „Nemažem jú nigde najs, neviam, gde je zapotrošená,“ otpódala nastrašená žena. „Tag daj, akú máš!“ Kacúr sedel~už na lavici pot pecó. „Chod mi do komori pre sekerku,“ posialal ženu gazda, a ona si mislela, že ozaj jú chce zabit pre tú lošku. Ale odoprút se bála. Ko~cekeru prinesla, nahala si dvere otvoreňa, abi mohla ujst, kobi jé gazda ublížil. Kod gazda vezmúl sekerku, pritähnúl se gu kacúrovi a tot, ak to zbadal, vitrepal oblok a hibaj. Gazda pozrúl do peci a naozaj loška tam bula. Druhí gazda na Pasní den, ko~druhí išli na pólnošnú, išól si zarapšicovat. A ag~išól okolo pastírni, zbadal, že se tam sviatí. Pozrúl dnu a ša vidí! Maški tam tancovali; dva sedeli na polici a ošamí sviatili mesto lampiškoch a jeho kacúr sedel za prípeckom a hral na gajdoch.
Gazda f chiži rešoval a kacúr, ak to šúl, šól po~ctval a zadräpnúl gazdu za nohu, potom skošil mu na grg a ledvádz ho otrhli. Toto, kod~edon šloveg rešoval na poseckoch, maška, kotrú mal už velé roki, schitila ednoho z rešujúcich zubamí a dräpamí za ruku, kotrú mal položenú na kolene, až mu krv striakala a dlúho se musel hojit. Inde zas chodila chrška na šustra. Zavezmúl se, že nepajde spat, kim tá hodina nemine. Bulo to v lete a van~otvoril oblok; prišla do chiži maška, sedla si na kraj posteli a driamala. Tu se odrazu sträsla a rozospatá zahrešila si: „Hle, mrcina, buli bi som spadla!“ Šuster, ak to šúl, vezmúl lápsig~a mašku bar~zbil. Ujšla oblokom. A rano bula suseda calá posinetá a väcé razi neprišla.
(Rozprával Ján Demko, 35-ročný. Zapísané v auguste 1941.)
Prepis dvoch nárečových ukážok (viď použitá literatúra) z gemerskej obce Rochovce (okres Rožňava). V ukážkach zapisovateľ využíval niektoré znaky charakteristické pre zápis nárečového textu (zachovaná asimilácia, napr. [tag daj] = tak daj, [zlatí zup] = zlatý zub, [po~ctval] = pod stval, [bar~zbil] = barz zbil ap.). Znak [~] označuje splývavú výslovnosť (výslovnosť bez prestávok). Texty boli z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti doplnené úvodzovkami pri priamej reči (ktoré použil v jednom prípade aj zapisovateľ), upravené slová v texte: otpódala namiesto odpódala v origináli, pastírni namiesto paztírni, ftom (prísl.) namiesto v tom. Podčiarknutý znak [ä] označuje dlhé široké ä, ktoré sa v Gemeri vyskytuje namiesto spisovnej dvojhlásky ia.
Použitá literatúra:
ORLOVSKÝ, J.: Nárečové texty z Gemera. In Linguistica Slovaca, 4 – 6. 1946 – 1948, s. 332 – 346.
Upravil: Gabriel Rožai
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.