V ednie piesni sä spieva: Ovečka, ovečka trojäkí úžitok. A vera bulo z ovci i mlieko i mäso i volna. V Polômke buli dakedi aj dva košäre, ale po vojne už lem eden. Ovce sä zašäli kotiť vo februáru. Dakedi, keď bula velká zima, ta jähnä aj do kuchini prinesli, abi nezamerzlo, kím obschlo. Keď mala ovca dva jähnätá, edno zviklo odbíjäť, ta to chovali s fläški s cumla a potem chodilo za nima ako psík. Keď sä najšôl baranšok a ešte aj šierní, zarezál sä takí malí, kím mál kučeravú volnu a s toho sä šili baranice pre chlapoch. Keď sä už ovce pokotili, chodili sä pášť na ozimini, abi ich rozriedili, abi nezahnívali. Chodili s nima gazdove aj na räsu (kvet lieski). To zohli s takô kulägô liesku a keď ovce räsu obžrali ta zohli druhú, nerúbali tak ako teráz. Salašníka si volili gazdove s pomedzi sebä a vôn sä starál o to, abi košär dobre fungovál. Koncom februárä zašäl salašník hlädať juhásoch a bašu. Bašä sä starál o kolibu, robiel sír, odváräl ženticu a dojiel. Juhási buli: dojšär, baranär a bojtár. Dojšär pásôl dojki (ovce, šô sä dojili), baranär pásôl järki (mladie ovce), bojtär zahánäl ovce pri dojení do strungi a pásôl ovce s dojšärom. Baranär bul zednání už od Jôzefa, bo järšätá sä pásli už od 19. marca. Chovali ho gazdove s porädkí. Pred Ďúrom sä zednali gazdove a salašník s bašom a s juhásmi, ši budú pášť za sira alebo za penäze a keď za penäze, ta dostáli foršus (zálohu) až do Mitra. Na Veľkí pätok sä znašili järšätá. Každí gazda mal svôj znak: capšok vistrihnúti na uchu, alebo dierka vibitá, podlä toho si gazda poznál svojo ovce.
Ovce sä víhnali na košär na Ďúra (24. apríl). Gazdové vivézli kolibu aj drangi a lesi s kotrima sä zahradiel košär. O tížden po Ďúru sä dojilo na mieru. Každí gazda si dojiel sám a mlieko sä vážilo na mincieru na funti. Pri váženu búl salašník aj bašä a kelo funti mlieka sä nadojilo, ta ráz telo mál gazda dostáť sira do Mitra. Zašätkom májä sä zahatiel potôk nad Hutô a ovce sä dva razi šes neho prehnali, abi sä okúpali a na druhí den ak obschli sä strihali. Strižnica bula vo školke za pastírnô, alebo na druhie strane na ulici. Volnu šô obstrihali si gaždinie vzäli domô v plachotke. V zime sä potem gramblovala (zjemnila na grambloch), prädla a tkál sä s nie postav (súkno) s kotrieho sä šili chološne, kabanice, šuhi a tkali sä aj volnänki (pracovnie zásteri) kotrie sä používali do chlieva a ku hnoju.
Na jär sä koliba postavila na Strakovie a hnojili sä (košärovali) zeme na Brezinoch, Nad potôškom, na Hlavienkoch. Podlä toho kelo mali gazdove ovce sä rozrátali dni od Ďúra do Mitra a tak sä podlä toho prekladál košär zo zemi na zem. Košär prekladali gazdove a pomáhál jim bojtár. Ak sä pokosili zadnie lúki ta se košär aj s kolibô previezôl na Lähôtki a hnojili sä lúky za Brieštim, Nad Lähôtkami, Pod kärom a v Pintikove.
Každí deň robiel bašä sír z mlieka. Nedelní sír – nedielka búl pre bašu a juhásoch, šes tížden sä robiel pre gazdoch. Gazdove brali sír v nedelu, ednú hrudku z pondelku a ednú zo soboti. Z pondelku búl suchší na brindzu a zo soboti sladkí na jedenie. Sír na brindzu se pomliel na mäsovem mlinšku, posoliel, natlašila sä brindza do toniški a zaläla se rozpuštením maslom a tak vitrímala aj pôl roka. Okrem sira sä odváräla v kolibe aj žentica.
To, šô sä oplákli geläti, kotlík, putina z toho skisla zvarnica, dala sä do boškoch a to si vibrál salašník aj gazdove domô.
Keď sä prišlo ku kolibe ta se poklonilo: Bože daj štestie! a bašä zaďäkovál: Bože daj! a doniesôl príchodzím ženticu v šerpáku pred kolibu. Každú nedelu sporädkí nosiel sä na košär obied podlä toho, chto mal kelo ovce. V kančôve krúpi, fízole, grúle na kvasno, strúžki, v miske halúški, pirohi, záverläki, buchti na mašti (šiški) a calí chleba.
V oktôbru sä puštili ku ovcám barani (chovál ich doma salašník), abi buli na jär jähnätá. Na Mitra (26. október) zohnali ovce z košära domô. Priviezli aj kolibu, drangi a lesi. Na tretí den búl rächúnok. Peršie sä zrátali vídavki: pláca bašovi a juhásôm, vídavok salašníkov za barani, cietky, kotlík, putina, šäflíki, geläti, potem príjem za sira a keď to nevinšlo, ta sä aj doplácalo, dakedi aj 10 korún na ovcu. Keď sä zvíšilo, ta sä kúpila pálenka na rächúnok a dakedi ostála aj na jär na ednánie s juhásmi a bašom.
Ovce sä potem ešte pásli hlavne na oziminoch, keď búl dobrí šäs aj do Krašúna. Páslo sä sporädkí z domu a ovce buli rozdelenie na kerdelie, dakedi buli aj tri. Na Všechsvätich sä len vtedi išli páliť svieški, keď ovce prišli s páši, vibirkali sä a to už bula ťma, ta se išlo na hrobi z lampáší.
Vo februáru sä zas kotili ovce a tak to išlo z roka na rok. Naší starci nemali školi, ale vedeli zo všitkieho zobrat chasen. Príkladom je aj chov oviec.
Zuzana Kalinová
Gemerská Poloma
Fotografie: archív občanov Gem. Polomy
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).