V ednie piesni sä spieva: Ovečka, ovečka trojäkí úžitok. A vera bulo z ovci i mlieko i mäso i volna. V Polômke buli dakedi aj dva košäre, ale po vojne už lem eden. Ovce sä zašäli kotiť vo februáru. Dakedi, keď bula velká zima, ta jähnä aj do kuchini prinesli, abi nezamerzlo, kím obschlo. Keď mala ovca dva jähnätá, edno zviklo odbíjäť, ta to chovali s fläški s cumla a potem chodilo za nima ako psík. Keď sä najšôl baranšok a ešte aj šierní, zarezál sä takí malí, kím mál kučeravú volnu a s toho sä šili baranice pre chlapoch. Keď sä už ovce pokotili, chodili sä pášť na ozimini, abi ich rozriedili, abi nezahnívali. Chodili s nima gazdove aj na räsu (kvet lieski). To zohli s takô kulägô liesku a keď ovce räsu obžrali ta zohli druhú, nerúbali tak ako teráz. Salašníka si volili gazdove s pomedzi sebä a vôn sä starál o to, abi košär dobre fungovál. Koncom februárä zašäl salašník hlädať juhásoch a bašu. Bašä sä starál o kolibu, robiel sír, odváräl ženticu a dojiel. Juhási buli: dojšär, baranär a bojtár. Dojšär pásôl dojki (ovce, šô sä dojili), baranär pásôl järki (mladie ovce), bojtär zahánäl ovce pri dojení do strungi a pásôl ovce s dojšärom. Baranär bul zednání už od Jôzefa, bo järšätá sä pásli už od 19. marca. Chovali ho gazdove s porädkí. Pred Ďúrom sä zednali gazdove a salašník s bašom a s juhásmi, ši budú pášť za sira alebo za penäze a keď za penäze, ta dostáli foršus (zálohu) až do Mitra. Na Veľkí pätok sä znašili järšätá. Každí gazda mal svôj znak: capšok vistrihnúti na uchu, alebo dierka vibitá, podlä toho si gazda poznál svojo ovce.
Ovce sä víhnali na košär na Ďúra (24. apríl). Gazdové vivézli kolibu aj drangi a lesi s kotrima sä zahradiel košär. O tížden po Ďúru sä dojilo na mieru. Každí gazda si dojiel sám a mlieko sä vážilo na mincieru na funti. Pri váženu búl salašník aj bašä a kelo funti mlieka sä nadojilo, ta ráz telo mál gazda dostáť sira do Mitra. Zašätkom májä sä zahatiel potôk nad Hutô a ovce sä dva razi šes neho prehnali, abi sä okúpali a na druhí den ak obschli sä strihali. Strižnica bula vo školke za pastírnô, alebo na druhie strane na ulici. Volnu šô obstrihali si gaždinie vzäli domô v plachotke. V zime sä potem gramblovala (zjemnila na grambloch), prädla a tkál sä s nie postav (súkno) s kotrieho sä šili chološne, kabanice, šuhi a tkali sä aj volnänki (pracovnie zásteri) kotrie sä používali do chlieva a ku hnoju.
Na jär sä koliba postavila na Strakovie a hnojili sä (košärovali) zeme na Brezinoch, Nad potôškom, na Hlavienkoch. Podlä toho kelo mali gazdove ovce sä rozrátali dni od Ďúra do Mitra a tak sä podlä toho prekladál košär zo zemi na zem. Košär prekladali gazdove a pomáhál jim bojtár. Ak sä pokosili zadnie lúki ta se košär aj s kolibô previezôl na Lähôtki a hnojili sä lúky za Brieštim, Nad Lähôtkami, Pod kärom a v Pintikove.
Každí deň robiel bašä sír z mlieka. Nedelní sír – nedielka búl pre bašu a juhásoch, šes tížden sä robiel pre gazdoch. Gazdove brali sír v nedelu, ednú hrudku z pondelku a ednú zo soboti. Z pondelku búl suchší na brindzu a zo soboti sladkí na jedenie. Sír na brindzu se pomliel na mäsovem mlinšku, posoliel, natlašila sä brindza do toniški a zaläla se rozpuštením maslom a tak vitrímala aj pôl roka. Okrem sira sä odváräla v kolibe aj žentica.
To, šô sä oplákli geläti, kotlík, putina z toho skisla zvarnica, dala sä do boškoch a to si vibrál salašník aj gazdove domô.
Keď sä prišlo ku kolibe ta se poklonilo: Bože daj štestie! a bašä zaďäkovál: Bože daj! a doniesôl príchodzím ženticu v šerpáku pred kolibu. Každú nedelu sporädkí nosiel sä na košär obied podlä toho, chto mal kelo ovce. V kančôve krúpi, fízole, grúle na kvasno, strúžki, v miske halúški, pirohi, záverläki, buchti na mašti (šiški) a calí chleba.
V oktôbru sä puštili ku ovcám barani (chovál ich doma salašník), abi buli na jär jähnätá. Na Mitra (26. október) zohnali ovce z košära domô. Priviezli aj kolibu, drangi a lesi. Na tretí den búl rächúnok. Peršie sä zrátali vídavki: pláca bašovi a juhásôm, vídavok salašníkov za barani, cietky, kotlík, putina, šäflíki, geläti, potem príjem za sira a keď to nevinšlo, ta sä aj doplácalo, dakedi aj 10 korún na ovcu. Keď sä zvíšilo, ta sä kúpila pálenka na rächúnok a dakedi ostála aj na jär na ednánie s juhásmi a bašom.
Ovce sä potem ešte pásli hlavne na oziminoch, keď búl dobrí šäs aj do Krašúna. Páslo sä sporädkí z domu a ovce buli rozdelenie na kerdelie, dakedi buli aj tri. Na Všechsvätich sä len vtedi išli páliť svieški, keď ovce prišli s páši, vibirkali sä a to už bula ťma, ta se išlo na hrobi z lampáší.
Vo februáru sä zas kotili ovce a tak to išlo z roka na rok. Naší starci nemali školi, ale vedeli zo všitkieho zobrat chasen. Príkladom je aj chov oviec.
Zuzana Kalinová
Gemerská Poloma
Fotografie: archív občanov Gem. Polomy
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.