vidial lipki dákia pekňia, takia v blískosti nás, ta fše mi póda: „Janík, tiato buki ti nahám,“ póda. A to buli lipi. „Dobre, báči, nahajte mi!“ reku. A oni, jim to bulo edno, no šak, ši hrab, ši dub, ši šva. Lemže dubina sä nerúbala. Tam sä rúbalo lem hrabina, takia dlúhia drevo, no, ale dubina, tá šitká sä nahávala. No ta jä som dva razi rúbal vo Viniškoch drevo. Narosla za dvacät ši za dvacäčtiri roki a zas zmo potom rúbali. To edon žid kúpial, a to van dál rúbat tam. A hor, na Ťuräckú kelo som sä nachoďial rúbat! Ftodi som už mál trinác roki! Do školi som nechodial, no lem rúbat drevo. To bula mojä škola.
– Zaplatili ti za tú prácu?
– No ta, platit plateli za rúbania, za metre. ... šez zimu drevo rúbat, šez leto kosit, áj, to už ani abi tá robota šitká...! Šitkú robotu, šva jä spravial, ta to bi vari šlovek nechcial verit, že to edon šlovek mohól spravit.

De zmo dakodi zábavi trímali

– Apo, a pamätáš sa ešte na miesta, kam ste sa chodili zabávať?
– No agžebi som nepamätál, no tak... právdaže pamätám. Mávali zmo de... Napríklad robial totot Galo stodolu a visipál zemó tok (šva sä mlátelo na nom), ta tam zmo zábavu trímali edon ráz, šva mu utlašeli tú zem tam, a na tom zmo tancovali. No a tancovali zmo, kä mal Máťáš chižu. Potom zase zmo v Järšku, na višnom boku. Taká kus ako brezinka bula, takí kopšok búl, a kus bula tam rovinka už dló, kä už sä zašíná gu jéärdé tätävon, pri ceste blísko. No ale nebula ani cesta taká, niš, lem takí järok. (Takia bulo, lem voda tekla. Tam tá voda teše aj teráz ešte.) Ta i tam zmo velé tancovali. I na Povraze, tavon hät, nazatku. Ešte aj na Prialohoch, hor, ak zmo mali zeme, ta hor, naverchu, na kéreckom brehu, ešte aj tam pamätám, že bula zábava. No potom pri Hute, kä tia drevá fše zložeňia (navozeňia). Tuhor, pod mlínom, na té samé višné lúke. Potom chráska, ak (sa) z Huti už zejde dló, ta i tam, tam najväcé bula zábava. Aj f Šinárové doline na té rovinke, kä tot čorgó teše, tak to na té rovinke tiaž, aj tam velé razi, tam vari aj pätnác razi bula, ak jä pamätám, zábava.
– A kto hral?
– Cigáne hrali... cimbal, muzikanti. Figúr chodíval najväc... No ta aj jeho otec ešte dakodi. Starší chlap búl, ta tot velé tu hrál. No a potom zas Edi búl, to búl dobrí muzikant, ale van potom išól pánom hrat do Rvažnavi,* do hotelä išól.
– Chodievali ste sa zabávať aj do okolitých obcí?
– Do Bistriho, do Genšä, mi zmo lem tu väcé razi chodívali. Do Kérešä málo zmo chodívali mi, stäto z Rekenä. Ale oni chodívali Kérešäne tu. A do Rúdné ešte mené. Z Rudnäní sä tak netrímali ako s Kérešäní ešte naší chlapci. Z Rúdné sem chodívali... už takí ako som jä, o rok, o dva starší. Ale aj dakodi chodívali, bo sä ešte aj bili, šva edno druhia... Rudnäne, Kérešäne pomahali gu Rekencom fše, kod Bisträne sä zašnúli bit tu (lebo Genšäne), ta tí gu Rekencom pomahali.
_______________________________
* Informátor vyslovil do Róžňavi, tento tvar som však upravil to typickejšieho miestneho tvaru: do Rvažnavi.
29.4.2010

Slovník k textu:
Genš – Honce
chižä – 1. dom, 2. izba
jéärdé – jednotné roľnícke družstvo (za socializmu)
kä – kadiaľ, kade
Kéreš, Kérešän, kéreckí – Kružná, Kružňan, kružniansky (v dvoch prípadoch vyslovil informátor vokály v slove Kéreš takmer ako v maďarčine, teda do Kőröšä)
kvarki – kôry stromov
lebo – alebo
Rvažnava – Rožňava
stäto – stadiaľto
šez – cez
tätähor – tadiaľ hore (do diaľky)
tätävon – tadiaľ von (do diaľky), mimo obce
šva edno druhia – ustálená nárečová väzba (významovo: jedno s druhým, príp. a tak ďalej...)

Vysvetlivky k zápisu textu:

Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia, choďial (užíva sa aj tia, chodial), maťerä ap., ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, robit. Hlásky ch, dz, dž nezapisujem špeciálnymi znakmi, ale ponechávam ich v uvedenej podobe. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, menej zrozumiteľné slová, napr. tu(hlä), ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, napr. ak (sa) z Huti..., ide o doplnenie chýbajúcich (nevyslovených) slov, informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Niektoré konkrétne mená osôb boli z textu odstránené. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.
Informátor:  p. Ján Koltáš - Chlebuš, narodený v r. 1903. Zaznamenané na Vianoce roku 1986. Zo súkromnej nahrávky p. Emila Koltáša prepísal a upravil
Mgr. Gabriel Rožai.
{gallery}kultura/narecie{/gallery}
{jcomments on}