vidial lipki dákia pekňia, takia v blískosti nás, ta fše mi póda: „Janík, tiato buki ti nahám,“ póda. A to buli lipi. „Dobre, báči, nahajte mi!“ reku. A oni, jim to bulo edno, no šak, ši hrab, ši dub, ši šva. Lemže dubina sä nerúbala. Tam sä rúbalo lem hrabina, takia dlúhia drevo, no, ale dubina, tá šitká sä nahávala. No ta jä som dva razi rúbal vo Viniškoch drevo. Narosla za dvacät ši za dvacäčtiri roki a zas zmo potom rúbali. To edon žid kúpial, a to van dál rúbat tam. A hor, na Ťuräckú kelo som sä nachoďial rúbat! Ftodi som už mál trinác roki! Do školi som nechodial, no lem rúbat drevo. To bula mojä škola.
– Zaplatili ti za tú prácu?
– No ta, platit plateli za rúbania, za metre. ... šez zimu drevo rúbat, šez leto kosit, áj, to už ani abi tá robota šitká...! Šitkú robotu, šva jä spravial, ta to bi vari šlovek nechcial verit, že to edon šlovek mohól spravit.
De zmo dakodi zábavi trímali
– Apo, a pamätáš sa ešte na miesta, kam ste sa chodili zabávať?
– No agžebi som nepamätál, no tak... právdaže pamätám. Mávali zmo de... Napríklad robial totot Galo stodolu a visipál zemó tok (šva sä mlátelo na nom), ta tam zmo zábavu trímali edon ráz, šva mu utlašeli tú zem tam, a na tom zmo tancovali. No a tancovali zmo, kä mal Máťáš chižu. Potom zase zmo v Järšku, na višnom boku. Taká kus ako brezinka bula, takí kopšok búl, a kus bula tam rovinka už dló, kä už sä zašíná gu jéärdé tätävon, pri ceste blísko. No ale nebula ani cesta taká, niš, lem takí järok. (Takia bulo, lem voda tekla. Tam tá voda teše aj teráz ešte.) Ta i tam zmo velé tancovali. I na Povraze, tavon hät, nazatku. Ešte aj na Prialohoch, hor, ak zmo mali zeme, ta hor, naverchu, na kéreckom brehu, ešte aj tam pamätám, že bula zábava. No potom pri Hute, kä tia drevá fše zložeňia (navozeňia). Tuhor, pod mlínom, na té samé višné lúke. Potom chráska, ak (sa) z Huti už zejde dló, ta i tam, tam najväcé bula zábava. Aj f Šinárové doline na té rovinke, kä tot čorgó teše, tak to na té rovinke tiaž, aj tam velé razi, tam vari aj pätnác razi bula, ak jä pamätám, zábava.
– A kto hral?
– Cigáne hrali... cimbal, muzikanti. Figúr chodíval najväc... No ta aj jeho otec ešte dakodi. Starší chlap búl, ta tot velé tu hrál. No a potom zas Edi búl, to búl dobrí muzikant, ale van potom išól pánom hrat do Rvažnavi,* do hotelä išól.
– Chodievali ste sa zabávať aj do okolitých obcí?
– Do Bistriho, do Genšä, mi zmo lem tu väcé razi chodívali. Do Kérešä málo zmo chodívali mi, stäto z Rekenä. Ale oni chodívali Kérešäne tu. A do Rúdné ešte mené. Z Rudnäní sä tak netrímali ako s Kérešäní ešte naší chlapci. Z Rúdné sem chodívali... už takí ako som jä, o rok, o dva starší. Ale aj dakodi chodívali, bo sä ešte aj bili, šva edno druhia... Rudnäne, Kérešäne pomahali gu Rekencom fše, kod Bisträne sä zašnúli bit tu (lebo Genšäne), ta tí gu Rekencom pomahali.
_______________________________
* Informátor vyslovil do Róžňavi, tento tvar som však upravil to typickejšieho miestneho tvaru: do Rvažnavi.
29.4.2010
Slovník k textu:
Genš – Honce
chižä – 1. dom, 2. izba
jéärdé – jednotné roľnícke družstvo (za socializmu)
kä – kadiaľ, kade
Kéreš, Kérešän, kéreckí – Kružná, Kružňan, kružniansky (v dvoch prípadoch vyslovil informátor vokály v slove Kéreš takmer ako v maďarčine, teda do Kőröšä)
kvarki – kôry stromov
lebo – alebo
Rvažnava – Rožňava
stäto – stadiaľto
šez – cez
tätähor – tadiaľ hore (do diaľky)
tätävon – tadiaľ von (do diaľky), mimo obce
šva edno druhia – ustálená nárečová väzba (významovo: jedno s druhým, príp. a tak ďalej...)
Vysvetlivky k zápisu textu:
Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia, choďial (užíva sa aj tia, chodial), maťerä ap., ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, robit. Hlásky ch, dz, dž nezapisujem špeciálnymi znakmi, ale ponechávam ich v uvedenej podobe. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, menej zrozumiteľné slová, napr. tu(hlä), ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, napr. ak (sa) z Huti..., ide o doplnenie chýbajúcich (nevyslovených) slov, informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Niektoré konkrétne mená osôb boli z textu odstránené. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.
Informátor: p. Ján Koltáš - Chlebuš, narodený v r. 1903. Zaznamenané na Vianoce roku 1986. Zo súkromnej nahrávky p. Emila Koltáša prepísal a upravil
Mgr. Gabriel Rožai.
{gallery}kultura/narecie{/gallery}
{jcomments on}


































(Zo spomienok Jána Koltáša - Chlebuša z Rakovnice)
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-