vidial lipki dákia pekňia, takia v blískosti nás, ta fše mi póda: „Janík, tiato buki ti nahám,“ póda. A to buli lipi. „Dobre, báči, nahajte mi!“ reku. A oni, jim to bulo edno, no šak, ši hrab, ši dub, ši šva. Lemže dubina sä nerúbala. Tam sä rúbalo lem hrabina, takia dlúhia drevo, no, ale dubina, tá šitká sä nahávala. No ta jä som dva razi rúbal vo Viniškoch drevo. Narosla za dvacät ši za dvacäčtiri roki a zas zmo potom rúbali. To edon žid kúpial, a to van dál rúbat tam. A hor, na Ťuräckú kelo som sä nachoďial rúbat! Ftodi som už mál trinác roki! Do školi som nechodial, no lem rúbat drevo. To bula mojä škola.
– Zaplatili ti za tú prácu?
– No ta, platit plateli za rúbania, za metre. ... šez zimu drevo rúbat, šez leto kosit, áj, to už ani abi tá robota šitká...! Šitkú robotu, šva jä spravial, ta to bi vari šlovek nechcial verit, že to edon šlovek mohól spravit.
De zmo dakodi zábavi trímali
– Apo, a pamätáš sa ešte na miesta, kam ste sa chodili zabávať?
– No agžebi som nepamätál, no tak... právdaže pamätám. Mávali zmo de... Napríklad robial totot Galo stodolu a visipál zemó tok (šva sä mlátelo na nom), ta tam zmo zábavu trímali edon ráz, šva mu utlašeli tú zem tam, a na tom zmo tancovali. No a tancovali zmo, kä mal Máťáš chižu. Potom zase zmo v Järšku, na višnom boku. Taká kus ako brezinka bula, takí kopšok búl, a kus bula tam rovinka už dló, kä už sä zašíná gu jéärdé tätävon, pri ceste blísko. No ale nebula ani cesta taká, niš, lem takí järok. (Takia bulo, lem voda tekla. Tam tá voda teše aj teráz ešte.) Ta i tam zmo velé tancovali. I na Povraze, tavon hät, nazatku. Ešte aj na Prialohoch, hor, ak zmo mali zeme, ta hor, naverchu, na kéreckom brehu, ešte aj tam pamätám, že bula zábava. No potom pri Hute, kä tia drevá fše zložeňia (navozeňia). Tuhor, pod mlínom, na té samé višné lúke. Potom chráska, ak (sa) z Huti už zejde dló, ta i tam, tam najväcé bula zábava. Aj f Šinárové doline na té rovinke, kä tot čorgó teše, tak to na té rovinke tiaž, aj tam velé razi, tam vari aj pätnác razi bula, ak jä pamätám, zábava.
– A kto hral?
– Cigáne hrali... cimbal, muzikanti. Figúr chodíval najväc... No ta aj jeho otec ešte dakodi. Starší chlap búl, ta tot velé tu hrál. No a potom zas Edi búl, to búl dobrí muzikant, ale van potom išól pánom hrat do Rvažnavi,* do hotelä išól.
– Chodievali ste sa zabávať aj do okolitých obcí?
– Do Bistriho, do Genšä, mi zmo lem tu väcé razi chodívali. Do Kérešä málo zmo chodívali mi, stäto z Rekenä. Ale oni chodívali Kérešäne tu. A do Rúdné ešte mené. Z Rudnäní sä tak netrímali ako s Kérešäní ešte naší chlapci. Z Rúdné sem chodívali... už takí ako som jä, o rok, o dva starší. Ale aj dakodi chodívali, bo sä ešte aj bili, šva edno druhia... Rudnäne, Kérešäne pomahali gu Rekencom fše, kod Bisträne sä zašnúli bit tu (lebo Genšäne), ta tí gu Rekencom pomahali.
_______________________________
* Informátor vyslovil do Róžňavi, tento tvar som však upravil to typickejšieho miestneho tvaru: do Rvažnavi.
29.4.2010
Slovník k textu:
Genš – Honce
chižä – 1. dom, 2. izba
jéärdé – jednotné roľnícke družstvo (za socializmu)
kä – kadiaľ, kade
Kéreš, Kérešän, kéreckí – Kružná, Kružňan, kružniansky (v dvoch prípadoch vyslovil informátor vokály v slove Kéreš takmer ako v maďarčine, teda do Kőröšä)
kvarki – kôry stromov
lebo – alebo
Rvažnava – Rožňava
stäto – stadiaľto
šez – cez
tätähor – tadiaľ hore (do diaľky)
tätävon – tadiaľ von (do diaľky), mimo obce
šva edno druhia – ustálená nárečová väzba (významovo: jedno s druhým, príp. a tak ďalej...)
Vysvetlivky k zápisu textu:
Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia, choďial (užíva sa aj tia, chodial), maťerä ap., ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, robit. Hlásky ch, dz, dž nezapisujem špeciálnymi znakmi, ale ponechávam ich v uvedenej podobe. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, menej zrozumiteľné slová, napr. tu(hlä), ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, napr. ak (sa) z Huti..., ide o doplnenie chýbajúcich (nevyslovených) slov, informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Niektoré konkrétne mená osôb boli z textu odstránené. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok.
Informátor: p. Ján Koltáš - Chlebuš, narodený v r. 1903. Zaznamenané na Vianoce roku 1986. Zo súkromnej nahrávky p. Emila Koltáša prepísal a upravil
Mgr. Gabriel Rožai.
{gallery}kultura/narecie{/gallery}
{jcomments on}
































(Zo spomienok Jána Koltáša - Chlebuša z Rakovnice)
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-