Revúckym nárečím: Ši zmo z revúcké reši daš nezabudli Doporučený
Napísal(a) Ľudovít Barančok
Dnes už pomené žijú luďe, šva reš (nárečie) našich predkó dobre poznajú. Zvyknemo pódať, že takú „spisovnú“ revúcku, akó našä stará mať a starý otec rozpráväli. Keď tak dobre poznámo a aj do knížok nazremo, ta vara na velé slov se už aj pozabudlo a aj na takia, šva reš revúckú peknó a zvláštnó robilo. Propomnimo si preto dakotria slová, ale ak ich poznáte, chvála vám:
Ablézant – ľahtikár (šva by kcel chiba polechku žiť), alumnia – menza (pre študentó), ambríl – dáždnik, apatikár – lekárnik, aprehendácie – urazenosť, árešt – väzenie, asenťírka – odvod, auzlág – výklad, aušus – nepodarok,
balbiar – holič, balfas – sprosták, bandol – brucho, baráber – robotník na štreke, beden – nádoba na masť, bedzgún – tulák, bekeš – starý plášť, beštelung – objednávka, bičag – vreckový nožík, bína – javisko, bintna – ženský opasok, bišťuk – premúdre dieťa, bitang – daromník, boks – krém na obuv, bonc – stehno, brant – otrava krvi, briď – hnus, bucolák – krčah, bvarg – úver.
Cafrak – franforec, cárach – haraburdie, cedulház – zriadenecká miestnosť pri bývalom mestskom úrade, cedulovia peneze – papierové bankovky, cemrmán – tesár, cirheš – všivák, zberba, dadó – škôlka, daráz – niekedy, dianco – drevená lopatka, diktanda – písanka, diškrécia – peňažná odmena, dohán – tabak, dohókó – dokorán, draksla – chudá žena, džauk – krik,vresk, edukácia – výchova, faksne – nezmysli, sprostosti, faťuch – bočný výhonok na kmeni stromu, fótoš - huncút, frišťik – raňajky, gigala – nevkusne oblečený človek, gombaška –špendlík, habarka – mútnica, hantúch – uterák, háráš – poplach, pobúrenie, harpia – hádavá osoba, íbercígel – kabát na obliekanie doma, jamaž – azda, jósák – prefíkanec,
Kalaúz – sprievodca vlaku, kančó – krčah, kázár – prísny človek, kardajch – obráť sa a choď, keťefík – ohlávka, keťelovať se – hanbiť, okúňať sa, kezešiť – veľa hovoriť, kijenica – kotrba,hlava, kimádzať se – kývať, knísať sa, knvať – knôt, kódoš – tulák,zlodej, kokárda – odznak, kost – strava, koštúr – veľmi zvedavý človek, kracherka – druh sladkej sódovky, kvartial – byt, lajšprda – žbrda, veľmi riedka polievka, léhauz – komora vo dvore, léja – lejak, lelenc – detský domov, letrovať – mať hnačku, maďerán – majorán, madzag – špagát, mágnáš – boháč, majlon – majetok, mameluk – namosúrený človek, meltonky – teplé zimné topánky, mereha – mŕtvy, míďer – šnurovačka, míhel – dielňa, najtro – zajtra.
Odgebnúť – zdochnúť, okleptaveť – stratiť záujem a byť bez vôle, opces – opätok, opruďiť se – vyhádza, vysypať sa, ordza – hrdza, ortovať – klčovať, ošíplať – obrať, obhrať, osšudáriť – oklamať (nepekne ostrihať), parduchi – periny, hlavnice, perpeďík – hodinové kyvadlo, petrenec – kôpka nedosušenej trávy, pišingerka – druh troty, posmudlina – prihorenina jedla, prézle – strúhanka, prialoh – zúhorená, neobrobená zem, profúz – zvedavý starý človek, prpliny – lupiny na hlave, rádijóška – baretka, rádlík – ostrôžka na vykrájanie cesta, rafika – prefíkaná žena, rajčula – miesto na jarmočnisku pre kone, rajtop – mliečnik, rakáš – hrobľa skál, rákoš – druh domáceho plátna, rapšic – pytliak, ráštuba – mlinica, raužiť se – dariť sa, recepis – recept, reďikať se – terigať sa, ťažko ísť, résovať – deliť, rešno – hlasno, ríbajzlík – strúhadlo, ridikíl – kabeľka, ringišpír – kolotoč, ródle – sánky, rojtla – rebrík, rozoga – haraburda, rudaše – drúčiky na znášanie kôpok sena /petrencov/, saťor – nákupná taška, sersám – náradie, sopan – mydlo.
Šalaprta – ľahkomyselný, nerozvážny človek /inde aj zlé jedlo/, šriaslo – čerieslo, šerkáš – hrkalka, šeršliť – prerieďovať mladú horu, šiba – okenica, šífa – loď, šifonír – skriňa, šlóg – rúbanisko, šmalec – vytopená bravčová masť, špárga – špagát, šparhét – sporák, špenďírovať – venovať, darovať, špeť – svrbieť na dlani, šplésať – behať, lietať, špulka – cievka na nite, štácia – stanica, štafírung – výbava, šťelážen – drevená polica, štochmel – otruby, štrang – povraz, štrinfla – pančucha, štrompadla – podväzok, štuklovať – nadšiť, šúlok – kukuričný klas, šurc – zástera, švábelka – zápalka, švickať – šibať. Tábla – školská tabuľa, tarkavý – strakatý, tétéš – hradská, tinta – atrament, tläpať – tárať, tóšär – lievik, túren – veža, udlapsať – pošliapať, újesný – mrzutý, vajšäk – žrebec, vakácie – prázdniny, váleniška – plátený obrúsok, vecheť – handra na umývanie riadu, vekna – sendvič, vykošútiť – vyparatiť, virga – prút na šibanie, virvácie – krik, zábitok – bitúnok, zaft – šťava, zamak – trocha, zamotúziť – zauzliť, závoz – horská ceta, zbelka – dbanka,, zrnšeť – zrinčať, zdútel – nafúkanec, zämena – dôkladne, dopodrobna, zicherhajcka - zapínací špendlík, zmätliť – zmliaždiť, zvezisko – úšust, zvrlina – zatvrdlina, žabica – biely kremenný kameň, žačkó – miešok na tabak, žetvär – žnec, kosec, žläbok – prameň, žochtár – šechtár.
Ľudovít Barančok
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.