Revúckym nárečím: Ši zmo z revúcké reši daš nezabudli Doporučený
Napísal(a) Ľudovít Barančok
Dnes už pomené žijú luďe, šva reš (nárečie) našich predkó dobre poznajú. Zvyknemo pódať, že takú „spisovnú“ revúcku, akó našä stará mať a starý otec rozpráväli. Keď tak dobre poznámo a aj do knížok nazremo, ta vara na velé slov se už aj pozabudlo a aj na takia, šva reš revúckú peknó a zvláštnó robilo. Propomnimo si preto dakotria slová, ale ak ich poznáte, chvála vám:
Ablézant – ľahtikár (šva by kcel chiba polechku žiť), alumnia – menza (pre študentó), ambríl – dáždnik, apatikár – lekárnik, aprehendácie – urazenosť, árešt – väzenie, asenťírka – odvod, auzlág – výklad, aušus – nepodarok,
balbiar – holič, balfas – sprosták, bandol – brucho, baráber – robotník na štreke, beden – nádoba na masť, bedzgún – tulák, bekeš – starý plášť, beštelung – objednávka, bičag – vreckový nožík, bína – javisko, bintna – ženský opasok, bišťuk – premúdre dieťa, bitang – daromník, boks – krém na obuv, bonc – stehno, brant – otrava krvi, briď – hnus, bucolák – krčah, bvarg – úver.
Cafrak – franforec, cárach – haraburdie, cedulház – zriadenecká miestnosť pri bývalom mestskom úrade, cedulovia peneze – papierové bankovky, cemrmán – tesár, cirheš – všivák, zberba, dadó – škôlka, daráz – niekedy, dianco – drevená lopatka, diktanda – písanka, diškrécia – peňažná odmena, dohán – tabak, dohókó – dokorán, draksla – chudá žena, džauk – krik,vresk, edukácia – výchova, faksne – nezmysli, sprostosti, faťuch – bočný výhonok na kmeni stromu, fótoš - huncút, frišťik – raňajky, gigala – nevkusne oblečený človek, gombaška –špendlík, habarka – mútnica, hantúch – uterák, háráš – poplach, pobúrenie, harpia – hádavá osoba, íbercígel – kabát na obliekanie doma, jamaž – azda, jósák – prefíkanec,
Kalaúz – sprievodca vlaku, kančó – krčah, kázár – prísny človek, kardajch – obráť sa a choď, keťefík – ohlávka, keťelovať se – hanbiť, okúňať sa, kezešiť – veľa hovoriť, kijenica – kotrba,hlava, kimádzať se – kývať, knísať sa, knvať – knôt, kódoš – tulák,zlodej, kokárda – odznak, kost – strava, koštúr – veľmi zvedavý človek, kracherka – druh sladkej sódovky, kvartial – byt, lajšprda – žbrda, veľmi riedka polievka, léhauz – komora vo dvore, léja – lejak, lelenc – detský domov, letrovať – mať hnačku, maďerán – majorán, madzag – špagát, mágnáš – boháč, majlon – majetok, mameluk – namosúrený človek, meltonky – teplé zimné topánky, mereha – mŕtvy, míďer – šnurovačka, míhel – dielňa, najtro – zajtra.
Odgebnúť – zdochnúť, okleptaveť – stratiť záujem a byť bez vôle, opces – opätok, opruďiť se – vyhádza, vysypať sa, ordza – hrdza, ortovať – klčovať, ošíplať – obrať, obhrať, osšudáriť – oklamať (nepekne ostrihať), parduchi – periny, hlavnice, perpeďík – hodinové kyvadlo, petrenec – kôpka nedosušenej trávy, pišingerka – druh troty, posmudlina – prihorenina jedla, prézle – strúhanka, prialoh – zúhorená, neobrobená zem, profúz – zvedavý starý človek, prpliny – lupiny na hlave, rádijóška – baretka, rádlík – ostrôžka na vykrájanie cesta, rafika – prefíkaná žena, rajčula – miesto na jarmočnisku pre kone, rajtop – mliečnik, rakáš – hrobľa skál, rákoš – druh domáceho plátna, rapšic – pytliak, ráštuba – mlinica, raužiť se – dariť sa, recepis – recept, reďikať se – terigať sa, ťažko ísť, résovať – deliť, rešno – hlasno, ríbajzlík – strúhadlo, ridikíl – kabeľka, ringišpír – kolotoč, ródle – sánky, rojtla – rebrík, rozoga – haraburda, rudaše – drúčiky na znášanie kôpok sena /petrencov/, saťor – nákupná taška, sersám – náradie, sopan – mydlo.
Šalaprta – ľahkomyselný, nerozvážny človek /inde aj zlé jedlo/, šriaslo – čerieslo, šerkáš – hrkalka, šeršliť – prerieďovať mladú horu, šiba – okenica, šífa – loď, šifonír – skriňa, šlóg – rúbanisko, šmalec – vytopená bravčová masť, špárga – špagát, šparhét – sporák, špenďírovať – venovať, darovať, špeť – svrbieť na dlani, šplésať – behať, lietať, špulka – cievka na nite, štácia – stanica, štafírung – výbava, šťelážen – drevená polica, štochmel – otruby, štrang – povraz, štrinfla – pančucha, štrompadla – podväzok, štuklovať – nadšiť, šúlok – kukuričný klas, šurc – zástera, švábelka – zápalka, švickať – šibať. Tábla – školská tabuľa, tarkavý – strakatý, tétéš – hradská, tinta – atrament, tläpať – tárať, tóšär – lievik, túren – veža, udlapsať – pošliapať, újesný – mrzutý, vajšäk – žrebec, vakácie – prázdniny, váleniška – plátený obrúsok, vecheť – handra na umývanie riadu, vekna – sendvič, vykošútiť – vyparatiť, virga – prút na šibanie, virvácie – krik, zábitok – bitúnok, zaft – šťava, zamak – trocha, zamotúziť – zauzliť, závoz – horská ceta, zbelka – dbanka,, zrnšeť – zrinčať, zdútel – nafúkanec, zämena – dôkladne, dopodrobna, zicherhajcka - zapínací špendlík, zmätliť – zmliaždiť, zvezisko – úšust, zvrlina – zatvrdlina, žabica – biely kremenný kameň, žačkó – miešok na tabak, žetvär – žnec, kosec, žläbok – prameň, žochtár – šechtár.
Ľudovít Barančok
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-