Revúckym nárečím: Ši zmo z revúcké reši daš nezabudli Doporučený
Napísal(a) Ľudovít Barančok
Dnes už pomené žijú luďe, šva reš (nárečie) našich predkó dobre poznajú. Zvyknemo pódať, že takú „spisovnú“ revúcku, akó našä stará mať a starý otec rozpráväli. Keď tak dobre poznámo a aj do knížok nazremo, ta vara na velé slov se už aj pozabudlo a aj na takia, šva reš revúckú peknó a zvláštnó robilo. Propomnimo si preto dakotria slová, ale ak ich poznáte, chvála vám:
Ablézant – ľahtikár (šva by kcel chiba polechku žiť), alumnia – menza (pre študentó), ambríl – dáždnik, apatikár – lekárnik, aprehendácie – urazenosť, árešt – väzenie, asenťírka – odvod, auzlág – výklad, aušus – nepodarok,
balbiar – holič, balfas – sprosták, bandol – brucho, baráber – robotník na štreke, beden – nádoba na masť, bedzgún – tulák, bekeš – starý plášť, beštelung – objednávka, bičag – vreckový nožík, bína – javisko, bintna – ženský opasok, bišťuk – premúdre dieťa, bitang – daromník, boks – krém na obuv, bonc – stehno, brant – otrava krvi, briď – hnus, bucolák – krčah, bvarg – úver.
Cafrak – franforec, cárach – haraburdie, cedulház – zriadenecká miestnosť pri bývalom mestskom úrade, cedulovia peneze – papierové bankovky, cemrmán – tesár, cirheš – všivák, zberba, dadó – škôlka, daráz – niekedy, dianco – drevená lopatka, diktanda – písanka, diškrécia – peňažná odmena, dohán – tabak, dohókó – dokorán, draksla – chudá žena, džauk – krik,vresk, edukácia – výchova, faksne – nezmysli, sprostosti, faťuch – bočný výhonok na kmeni stromu, fótoš - huncút, frišťik – raňajky, gigala – nevkusne oblečený človek, gombaška –špendlík, habarka – mútnica, hantúch – uterák, háráš – poplach, pobúrenie, harpia – hádavá osoba, íbercígel – kabát na obliekanie doma, jamaž – azda, jósák – prefíkanec,
Kalaúz – sprievodca vlaku, kančó – krčah, kázár – prísny človek, kardajch – obráť sa a choď, keťefík – ohlávka, keťelovať se – hanbiť, okúňať sa, kezešiť – veľa hovoriť, kijenica – kotrba,hlava, kimádzať se – kývať, knísať sa, knvať – knôt, kódoš – tulák,zlodej, kokárda – odznak, kost – strava, koštúr – veľmi zvedavý človek, kracherka – druh sladkej sódovky, kvartial – byt, lajšprda – žbrda, veľmi riedka polievka, léhauz – komora vo dvore, léja – lejak, lelenc – detský domov, letrovať – mať hnačku, maďerán – majorán, madzag – špagát, mágnáš – boháč, majlon – majetok, mameluk – namosúrený človek, meltonky – teplé zimné topánky, mereha – mŕtvy, míďer – šnurovačka, míhel – dielňa, najtro – zajtra.
Odgebnúť – zdochnúť, okleptaveť – stratiť záujem a byť bez vôle, opces – opätok, opruďiť se – vyhádza, vysypať sa, ordza – hrdza, ortovať – klčovať, ošíplať – obrať, obhrať, osšudáriť – oklamať (nepekne ostrihať), parduchi – periny, hlavnice, perpeďík – hodinové kyvadlo, petrenec – kôpka nedosušenej trávy, pišingerka – druh troty, posmudlina – prihorenina jedla, prézle – strúhanka, prialoh – zúhorená, neobrobená zem, profúz – zvedavý starý človek, prpliny – lupiny na hlave, rádijóška – baretka, rádlík – ostrôžka na vykrájanie cesta, rafika – prefíkaná žena, rajčula – miesto na jarmočnisku pre kone, rajtop – mliečnik, rakáš – hrobľa skál, rákoš – druh domáceho plátna, rapšic – pytliak, ráštuba – mlinica, raužiť se – dariť sa, recepis – recept, reďikať se – terigať sa, ťažko ísť, résovať – deliť, rešno – hlasno, ríbajzlík – strúhadlo, ridikíl – kabeľka, ringišpír – kolotoč, ródle – sánky, rojtla – rebrík, rozoga – haraburda, rudaše – drúčiky na znášanie kôpok sena /petrencov/, saťor – nákupná taška, sersám – náradie, sopan – mydlo.
Šalaprta – ľahkomyselný, nerozvážny človek /inde aj zlé jedlo/, šriaslo – čerieslo, šerkáš – hrkalka, šeršliť – prerieďovať mladú horu, šiba – okenica, šífa – loď, šifonír – skriňa, šlóg – rúbanisko, šmalec – vytopená bravčová masť, špárga – špagát, šparhét – sporák, špenďírovať – venovať, darovať, špeť – svrbieť na dlani, šplésať – behať, lietať, špulka – cievka na nite, štácia – stanica, štafírung – výbava, šťelážen – drevená polica, štochmel – otruby, štrang – povraz, štrinfla – pančucha, štrompadla – podväzok, štuklovať – nadšiť, šúlok – kukuričný klas, šurc – zástera, švábelka – zápalka, švickať – šibať. Tábla – školská tabuľa, tarkavý – strakatý, tétéš – hradská, tinta – atrament, tläpať – tárať, tóšär – lievik, túren – veža, udlapsať – pošliapať, újesný – mrzutý, vajšäk – žrebec, vakácie – prázdniny, váleniška – plátený obrúsok, vecheť – handra na umývanie riadu, vekna – sendvič, vykošútiť – vyparatiť, virga – prút na šibanie, virvácie – krik, zábitok – bitúnok, zaft – šťava, zamak – trocha, zamotúziť – zauzliť, závoz – horská ceta, zbelka – dbanka,, zrnšeť – zrinčať, zdútel – nafúkanec, zämena – dôkladne, dopodrobna, zicherhajcka - zapínací špendlík, zmätliť – zmliaždiť, zvezisko – úšust, zvrlina – zatvrdlina, žabica – biely kremenný kameň, žačkó – miešok na tabak, žetvär – žnec, kosec, žläbok – prameň, žochtár – šechtár.
Ľudovít Barančok
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).