Kot som prišol blízko k nim zachcelo se mi podpichnút ich, choci chlapovi neviplatí se so ženami škriapit, vet aj porekadlo povia, že ženi trímu edná pri druhé, ako Židove. Ženi se nichdi nedajú zo svojho vivrátit. Kot se oni dostanú navrch, a to se obišejne stane ši majú pravdu a ši ni, vtedi chlap si musí takú poliavku zest, akú si navaril.
Skorši, akobi som ku nim prišol, zavzel som si, že ich dašim preci prekvapím. Oslovim ich: "Hoj, ženi! Ta ši neviate, že poulišné schódzki sú zakäzané, lebo je štatárium!" Spozoroval som, že to im je ňa po vali. Najstaršä zašne: "Pán richtár vi ste všät a kde vás najlepši treba, tam vás ani so sviatoško šlovek nenajde."
"Nota šva se stalo?"
"Tušta se práve zmlávämo, mi žädnu politiku nerobímo, politika je len pre páno, ako se to povia, že politika je panskia huncútvo. Mi len o našom, ša pošujemo jedná od druhé. Ta ši neviate ša se stálo? Teraz práve vás hledali, pán richtár. Ani neviate šva u nás noviho?"
"Ni."
"Kde se vzel, tu se vzel, ani sami neviamo, prišól dnes rano eden šlovek holí, takí - aj hanbímo se povedat, ako kot pán boh ho na svet dal, a len kriší, volá a nichto mu nerozumia. Nichto s nim nevia radi. Mohli bi ste ist pán richtár s nim dáki porädok spravit."
Druhá zašne: "Tomu ani osvicení král nerozkäže."
Tretá dosvešuje: "Pravdu máš král mu uš nerozkäže, bo dva mesece tomu šva krála nemámo, lebo královstvo se rozpadlo. V každé veci."
Takto si podávali ženiški.
Odpoviam: "Pošul som, že porädok s tim chlapom je urobeni, ho oblekli, aj nachovali a že už ticho a tvrdo spí."
"Ale ženiški, jä vám poviam novinu, akú ste ešte nezažili. Teraz práve ak idem z notárskiho úradu domó, vidím v Slavoške (v Slavošovciach) z edniho domu se ženi len tak sipú, ako z mecha. Zašujem len telo. Jaj len na koho se udalo. Pokloním se Dobrí den a oni zadekujú. Opítam se zo zvedavosti, ba i z povinnosti, lebo richtár má všitko a o všitkom vedet, že ša je príšina tak neobišejniho chodenä."
Nato edná odpovia: "Ach nikdi ste pán richtár nepošuli ša se tu stálo. Teraz se tu narodilo takia dite, ša má kelo oši, ako do roka dni."
Ženi hlavami zakrútili, na znak že takia daša nikdi nepošuli.
S tím som odhamoval, abi som šim skorej od ženoch se stratil. Pošul som za sebo hlas, abi som zastal, abi som neutekal, abi som pravdu povedal, lebo že se to nedá uverit. Nato som im zdeleka zavolal: "Verte tomu na mojo richtárske slovo, vet richtár nemaže cigánit, ani klamat viate dobre, že je richtár pod príseho."
Kot som prišol domó chodili ženi jedna za druhó opitovat se ši je naiste pravda, že se v Slavoške takia dite narodilo ša má 365 oši.
"Ale ženi, zkade ste to vzeli, chto vám to povedal takia vimislenini."
"Ta že to ste vi doniasli takí chír".
"Ale ženi, to je ni pravda, vet som jä nepovedal, že má 365 oší, ale že má telo oši, kelo sú do roka dni. Do príduciho roka sú už len dva dni, lebo na tretí den se zašne Noví rok. Tak vidíte, že je to pravda, že má telo oši ako do roka dni."
Ženi odchodili ako obarenia.
Dosvešilo se, že kot šlovek ženom povia o ednom, oni z toho urobä sto a kot povia o dvoch tak oni urobia tristo, alebo ešte väc. No ini z toho nemažú, lebo to je jich prirodzenost, že väc rozprávejú, ako majú.
Pozdejši kot som se s tima ženami stretnul volali mi do huncútov, ša klame ludí. Tak zase ženi museli se so svojimi rešmi navrch dostat.
(Zdroj: Pamätná kniha obce Rochovce)
Zapísal kronikár Ján Miklóšik
Poznámka OD:
Zápis z Pamätnej knihy písaný v rochovskom nárečí je na stránke transkribovaný podľa súčasných pravidiel.
Píše sa iba mäkké i. Ypsilon sa pri písaní nárečia už nepožíva.
Slabiky de, te, ne, le, di, ti, ni, li sa nemäkčia. Samohláska ä sa číta ako dlhé ä.
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).