Kot som prišol blízko k nim zachcelo se mi podpichnút ich, choci chlapovi neviplatí se so ženami škriapit, vet aj porekadlo povia, že ženi trímu edná pri druhé, ako Židove. Ženi se nichdi nedajú zo svojho vivrátit. Kot se oni dostanú navrch, a to se obišejne stane ši majú pravdu a ši ni, vtedi chlap si musí takú poliavku zest, akú si navaril.
Skorši, akobi som ku nim prišol, zavzel som si, že ich dašim preci prekvapím. Oslovim ich: "Hoj, ženi! Ta ši neviate, že poulišné schódzki sú zakäzané, lebo je štatárium!" Spozoroval som, že to im je ňa po vali. Najstaršä zašne: "Pán richtár vi ste všät a kde vás najlepši treba, tam vás ani so sviatoško šlovek nenajde."
"Nota šva se stalo?"
"Tušta se práve zmlávämo, mi žädnu politiku nerobímo, politika je len pre páno, ako se to povia, že politika je panskia huncútvo. Mi len o našom, ša pošujemo jedná od druhé. Ta ši neviate ša se stálo? Teraz práve vás hledali, pán richtár. Ani neviate šva u nás noviho?"
"Ni."
"Kde se vzel, tu se vzel, ani sami neviamo, prišól dnes rano eden šlovek holí, takí - aj hanbímo se povedat, ako kot pán boh ho na svet dal, a len kriší, volá a nichto mu nerozumia. Nichto s nim nevia radi. Mohli bi ste ist pán richtár s nim dáki porädok spravit."
Druhá zašne: "Tomu ani osvicení král nerozkäže."
Tretá dosvešuje: "Pravdu máš král mu uš nerozkäže, bo dva mesece tomu šva krála nemámo, lebo královstvo se rozpadlo. V každé veci."
Takto si podávali ženiški.
Odpoviam: "Pošul som, že porädok s tim chlapom je urobeni, ho oblekli, aj nachovali a že už ticho a tvrdo spí."
"Ale ženiški, jä vám poviam novinu, akú ste ešte nezažili. Teraz práve ak idem z notárskiho úradu domó, vidím v Slavoške (v Slavošovciach) z edniho domu se ženi len tak sipú, ako z mecha. Zašujem len telo. Jaj len na koho se udalo. Pokloním se Dobrí den a oni zadekujú. Opítam se zo zvedavosti, ba i z povinnosti, lebo richtár má všitko a o všitkom vedet, že ša je príšina tak neobišejniho chodenä."
Nato edná odpovia: "Ach nikdi ste pán richtár nepošuli ša se tu stálo. Teraz se tu narodilo takia dite, ša má kelo oši, ako do roka dni."
Ženi hlavami zakrútili, na znak že takia daša nikdi nepošuli.
S tím som odhamoval, abi som šim skorej od ženoch se stratil. Pošul som za sebo hlas, abi som zastal, abi som neutekal, abi som pravdu povedal, lebo že se to nedá uverit. Nato som im zdeleka zavolal: "Verte tomu na mojo richtárske slovo, vet richtár nemaže cigánit, ani klamat viate dobre, že je richtár pod príseho."
Kot som prišol domó chodili ženi jedna za druhó opitovat se ši je naiste pravda, že se v Slavoške takia dite narodilo ša má 365 oši.
"Ale ženi, zkade ste to vzeli, chto vám to povedal takia vimislenini."
"Ta že to ste vi doniasli takí chír".
"Ale ženi, to je ni pravda, vet som jä nepovedal, že má 365 oší, ale že má telo oši, kelo sú do roka dni. Do príduciho roka sú už len dva dni, lebo na tretí den se zašne Noví rok. Tak vidíte, že je to pravda, že má telo oši ako do roka dni."
Ženi odchodili ako obarenia.
Dosvešilo se, že kot šlovek ženom povia o ednom, oni z toho urobä sto a kot povia o dvoch tak oni urobia tristo, alebo ešte väc. No ini z toho nemažú, lebo to je jich prirodzenost, že väc rozprávejú, ako majú.
Pozdejši kot som se s tima ženami stretnul volali mi do huncútov, ša klame ludí. Tak zase ženi museli se so svojimi rešmi navrch dostat.
(Zdroj: Pamätná kniha obce Rochovce)
Zapísal kronikár Ján Miklóšik
Poznámka OD:
Zápis z Pamätnej knihy písaný v rochovskom nárečí je na stránke transkribovaný podľa súčasných pravidiel.
Píše sa iba mäkké i. Ypsilon sa pri písaní nárečia už nepožíva.
Slabiky de, te, ne, le, di, ti, ni, li sa nemäkčia. Samohláska ä sa číta ako dlhé ä.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-