Kot som prišol blízko k nim zachcelo se mi podpichnút ich, choci chlapovi neviplatí se so ženami škriapit, vet aj porekadlo povia, že ženi trímu edná pri druhé, ako Židove. Ženi se nichdi nedajú zo svojho vivrátit. Kot se oni dostanú navrch, a to se obišejne stane ši majú pravdu a ši ni, vtedi chlap si musí takú poliavku zest, akú si navaril.
Skorši, akobi som ku nim prišol, zavzel som si, že ich dašim preci prekvapím. Oslovim ich: "Hoj, ženi! Ta ši neviate, že poulišné schódzki sú zakäzané, lebo je štatárium!" Spozoroval som, že to im je ňa po vali. Najstaršä zašne: "Pán richtár vi ste všät a kde vás najlepši treba, tam vás ani so sviatoško šlovek nenajde."
"Nota šva se stalo?"
"Tušta se práve zmlávämo, mi žädnu politiku nerobímo, politika je len pre páno, ako se to povia, že politika je panskia huncútvo. Mi len o našom, ša pošujemo jedná od druhé. Ta ši neviate ša se stálo? Teraz práve vás hledali, pán richtár. Ani neviate šva u nás noviho?"
"Ni."
"Kde se vzel, tu se vzel, ani sami neviamo, prišól dnes rano eden šlovek holí, takí - aj hanbímo se povedat, ako kot pán boh ho na svet dal, a len kriší, volá a nichto mu nerozumia. Nichto s nim nevia radi. Mohli bi ste ist pán richtár s nim dáki porädok spravit."
Druhá zašne: "Tomu ani osvicení král nerozkäže."
Tretá dosvešuje: "Pravdu máš král mu uš nerozkäže, bo dva mesece tomu šva krála nemámo, lebo královstvo se rozpadlo. V každé veci."
Takto si podávali ženiški.
Odpoviam: "Pošul som, že porädok s tim chlapom je urobeni, ho oblekli, aj nachovali a že už ticho a tvrdo spí."
"Ale ženiški, jä vám poviam novinu, akú ste ešte nezažili. Teraz práve ak idem z notárskiho úradu domó, vidím v Slavoške (v Slavošovciach) z edniho domu se ženi len tak sipú, ako z mecha. Zašujem len telo. Jaj len na koho se udalo. Pokloním se Dobrí den a oni zadekujú. Opítam se zo zvedavosti, ba i z povinnosti, lebo richtár má všitko a o všitkom vedet, že ša je príšina tak neobišejniho chodenä."
Nato edná odpovia: "Ach nikdi ste pán richtár nepošuli ša se tu stálo. Teraz se tu narodilo takia dite, ša má kelo oši, ako do roka dni."
Ženi hlavami zakrútili, na znak že takia daša nikdi nepošuli.
S tím som odhamoval, abi som šim skorej od ženoch se stratil. Pošul som za sebo hlas, abi som zastal, abi som neutekal, abi som pravdu povedal, lebo že se to nedá uverit. Nato som im zdeleka zavolal: "Verte tomu na mojo richtárske slovo, vet richtár nemaže cigánit, ani klamat viate dobre, že je richtár pod príseho."
Kot som prišol domó chodili ženi jedna za druhó opitovat se ši je naiste pravda, že se v Slavoške takia dite narodilo ša má 365 oši.
"Ale ženi, zkade ste to vzeli, chto vám to povedal takia vimislenini."
"Ta že to ste vi doniasli takí chír".
"Ale ženi, to je ni pravda, vet som jä nepovedal, že má 365 oší, ale že má telo oši, kelo sú do roka dni. Do príduciho roka sú už len dva dni, lebo na tretí den se zašne Noví rok. Tak vidíte, že je to pravda, že má telo oši ako do roka dni."
Ženi odchodili ako obarenia.
Dosvešilo se, že kot šlovek ženom povia o ednom, oni z toho urobä sto a kot povia o dvoch tak oni urobia tristo, alebo ešte väc. No ini z toho nemažú, lebo to je jich prirodzenost, že väc rozprávejú, ako majú.
Pozdejši kot som se s tima ženami stretnul volali mi do huncútov, ša klame ludí. Tak zase ženi museli se so svojimi rešmi navrch dostat.
(Zdroj: Pamätná kniha obce Rochovce)
Zapísal kronikár Ján Miklóšik
Poznámka OD:
Zápis z Pamätnej knihy písaný v rochovskom nárečí je na stránke transkribovaný podľa súčasných pravidiel.
Píše sa iba mäkké i. Ypsilon sa pri písaní nárečia už nepožíva.
Slabiky de, te, ne, le, di, ti, ni, li sa nemäkčia. Samohláska ä sa číta ako dlhé ä.































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-