Pod dáškom, pri chlavcoch, sä ešče ťetka viščäli. Z kuchini višmarili mašku, viťähli pundusi na hodžinách, poumívali sä, rozpletli vrkvaš, naťähli na sebä nočnú ponďolu, pomodlili sä a lähli si na posťel gu bašíkovi. Tot spokojne odfukovali a hlasno chršäli.
Ťetka dlho ani oko nezažmúreli. Rozmíšľäli, šva bi bulo urobič, ebi z ťé svini, šva jú zavšäs rána zakvalú, nemiseli sťähnúč "krupon" - kvažu z chrbta. Táto sä misela odovzdač na úräd, no a aká bi to bula zo svini slaninka bez kvaži?
Bulo treba pohnúč rozumom, ale ťetke ešče ništ múdrva nenapadlo.
"Starí, pošuješ, ši už spíš? Mne či tá svinä dák nedá spač", budžili ťetka bašíka.
"Juj, stará", zrúkli bašík na ťetku, "daj pokoj aspon v noci. A koj máš dašva zo susedom, ta si s nim vibav zavidna!" Ťetka sä skoro urazili a pódali: "Jä mislím na tú svinu, šva jú rano zakvalemo a ni na suseda."
Bašík sä obráčili na druhí bok, naťähli si duchnu až na hlavu a ťetke rozospano povedali: "Bic šicho, lebo ťa višmarím na dvar ak si ťi tú mašku!"
Po ťichto vihražních slovách ťetka začíchli ako kukuk po Jáne.
Skoro rano bašík zobudžili dvoch sinó a prišó aj objednaní mesär.
Preto, ež tuvon bula treskúcä zima, chlapi sä potúžili dobró domácó slivovicó. S lampášom, preto ež bula ešče tma, vinšli do zadniho dvora. Svinu vilákali z chliavcä. Na prednú nohu jé priväzali štranžok, sinove poťähli zan a svinka sä koprcla na zem. Mesär jé pichnúl nvaž do hrudži, róno do srcä. Ani bars neskvíkla. Šitko bulo f porädku dopošim, kím neprišla susedka zo správó, ež po ďedžine chodží kontrolór.
Miseli skoro konač. Ťetka viužili svojo nočnia "vízie" a skríkli na chlapó, ebi schičili svinu za nohi a vinesli ju za stodolu, do humna, budáru. Ťetka uťekali pozhánäč dákia staria kamže, blúzku a velkí šäfoloví hantúšok. Do tohto pekne svinu poobliakali a tak jú posadžili na ďesku do budárä. Zadní dvar dali do porädku. Žúp slami, šva mali pripravní na opalovanva svini, šmarili do stodoli.
Neprešlo dakelo šäsu a vo dvore sä objaviv kontrolór. Legitimovav sä a zašäv konač svojú povinošč. Kutrošiv f chliave i f pivnici, ale ništ nenašó. Ťetka fšä za nim krášäli. Nazrú aj na tok i z stodolu Vikrošiv aj gu budáru, ale ťetka pošäli hnedž lamentovat, ež stará mač dostáli v noci srašku a tak väšinu šäsu preseďä tuvom v budáru, a ňi f kuchini. Kontrolór nazrú škáró do budárä, ani len dvere neotvoriv a koj viďev, ež tam dakto sedží, bobrav sä hät. Oďišó zo dvora a ťetka buli radži, ež mu tak šikovne prešli zes rozum. A stará mač spali pekne f posťeli pod duchnó, ani len nefúlili, ani ráz len ňeprdli do rána!
(Zdroj: Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho: Šva sä stálo, ši sä nestálo..., 2002, KPMP)
Fotokoláž: OD
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.