Pod dáškom, pri chlavcoch, sä ešče ťetka viščäli. Z kuchini višmarili mašku, viťähli pundusi na hodžinách, poumívali sä, rozpletli vrkvaš, naťähli na sebä nočnú ponďolu, pomodlili sä a lähli si na posťel gu bašíkovi. Tot spokojne odfukovali a hlasno chršäli.
Ťetka dlho ani oko nezažmúreli. Rozmíšľäli, šva bi bulo urobič, ebi z ťé svini, šva jú zavšäs rána zakvalú, nemiseli sťähnúč "krupon" - kvažu z chrbta. Táto sä misela odovzdač na úräd, no a aká bi to bula zo svini slaninka bez kvaži?
Bulo treba pohnúč rozumom, ale ťetke ešče ništ múdrva nenapadlo.
"Starí, pošuješ, ši už spíš? Mne či tá svinä dák nedá spač", budžili ťetka bašíka.
"Juj, stará", zrúkli bašík na ťetku, "daj pokoj aspon v noci. A koj máš dašva zo susedom, ta si s nim vibav zavidna!" Ťetka sä skoro urazili a pódali: "Jä mislím na tú svinu, šva jú rano zakvalemo a ni na suseda."
Bašík sä obráčili na druhí bok, naťähli si duchnu až na hlavu a ťetke rozospano povedali: "Bic šicho, lebo ťa višmarím na dvar ak si ťi tú mašku!"
Po ťichto vihražních slovách ťetka začíchli ako kukuk po Jáne.
Skoro rano bašík zobudžili dvoch sinó a prišó aj objednaní mesär.
Preto, ež tuvon bula treskúcä zima, chlapi sä potúžili dobró domácó slivovicó. S lampášom, preto ež bula ešče tma, vinšli do zadniho dvora. Svinu vilákali z chliavcä. Na prednú nohu jé priväzali štranžok, sinove poťähli zan a svinka sä koprcla na zem. Mesär jé pichnúl nvaž do hrudži, róno do srcä. Ani bars neskvíkla. Šitko bulo f porädku dopošim, kím neprišla susedka zo správó, ež po ďedžine chodží kontrolór.
Miseli skoro konač. Ťetka viužili svojo nočnia "vízie" a skríkli na chlapó, ebi schičili svinu za nohi a vinesli ju za stodolu, do humna, budáru. Ťetka uťekali pozhánäč dákia staria kamže, blúzku a velkí šäfoloví hantúšok. Do tohto pekne svinu poobliakali a tak jú posadžili na ďesku do budárä. Zadní dvar dali do porädku. Žúp slami, šva mali pripravní na opalovanva svini, šmarili do stodoli.
Neprešlo dakelo šäsu a vo dvore sä objaviv kontrolór. Legitimovav sä a zašäv konač svojú povinošč. Kutrošiv f chliave i f pivnici, ale ništ nenašó. Ťetka fšä za nim krášäli. Nazrú aj na tok i z stodolu Vikrošiv aj gu budáru, ale ťetka pošäli hnedž lamentovat, ež stará mač dostáli v noci srašku a tak väšinu šäsu preseďä tuvom v budáru, a ňi f kuchini. Kontrolór nazrú škáró do budárä, ani len dvere neotvoriv a koj viďev, ež tam dakto sedží, bobrav sä hät. Oďišó zo dvora a ťetka buli radži, ež mu tak šikovne prešli zes rozum. A stará mač spali pekne f posťeli pod duchnó, ani len nefúlili, ani ráz len ňeprdli do rána!
(Zdroj: Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho: Šva sä stálo, ši sä nestálo..., 2002, KPMP)
Fotokoláž: OD
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-