O dva dni nato sa Ondro s Petrom vybrali aj s pílou do hory. Stromy už boli pekne farebne označené. A tak hneď začali rúbať a píliť. Skončili až podvečer. Cestou domov do doliny ich už sprevádzala hustá tma. Na druhý deň ráno sa vybrali aj s vlečkou po napílené drevo. V hore už na nich čakal polesný. Netváril sa dvakrát prívetivo. „Nazdar polesný, stromy smo už popílili. Peknvo, hrubvo drevo to je, bude dobre horeč, koj ho prihodímo do kachiel,“ povedali mu spokojne, keď k nemu prišli. Polesný sa však len chytil za hlavu: „Chlapi, ale ja som vyznačil tie stromy, ktoré máte nechať, a nie ktoré máte vypíliť,“ povedal im a pokračoval: „Viete čo teraz z toho môže byť, keď príde kontrola?“ Chlapi mlčali a len nechápavo krútili hlavami. „My smo mysleli, že si oznašil totie stromy, kotrie mámo vypílič, a nie opašne. Nenapadlo nás, že nafarbíš totie, kotrie vyrúbäč nemámo. Bývalý polesný nám vždy vyznašil totie, kotrie sä vyrúbäč mahú“, povedali mu a zamrmlali si popod nos: „Šva za novinke nám tu tento nový polesný zavádzä.“
Polesný rozmýšľal a po chvíli im povedal: „Chlapi, teraz sa už s tým nedá nič robiť. Tie pne, ktoré ostali zo stromov, musíte zahádzať lístím, aby ich nebolo vidno, keby náhodou prišla kontrola.“ Nič sa nedalo robiť, Petro s Ondrom odložili vlečku nabok a pustili sa do toho, čo im polesný povedal. Na každý peň nanosili listy a mach a tak ich zamaskovali, že po chvíli už vôbec nebolo poznať, že tam niekedy nejaké stromy stáli..:-))
(Andrea Kosková, regionoviny.sk)

{jcomments on}