XXVII. časť -New York, New York
Večer sa vkrádal do ulíc, ale už akosi rýchlejšie, lebo deň sa skracoval každým okamihom viac a viac. Po našom dobrodružstve sme sa celkom zotavili trošku polihovaním na posteli a v mysliach sme sa pripravovali na to, čo budeme robiť večer. Jedna z možností bola aj návšteva niektorého z kín na Broadwayi. Nakoniec sme sa rozhodli niekde si vybehnúť, kde bude nejaká zaujímavá spoločnosť, ktorá sa chce zabaviť tak ako aj my. Takže kde inde, ako do nejakého Disco-klubu. Nemuseli sme ani auto použiť, pretože sme taký jeden objavili čiste náhodne kúsok od hotela, na Broadwayi.
Tradične to tam vyzeralo presne tak, ako v tom, ktorý sme s Vilkom boli otestovať hneď po príchode, takmer pred vyše polrokom.Večer prebiehal celkom pekne, hoci tentoraz sme nemali až také šťastie ako po prvýkrát. Ale aj tak sme spoznali dve nádherné dievčiny, ktoré sa nám mohli venovať. Teraz to už bolo omnoho lepšie, lebo sme sa obaja mohli celkom slušne dohovoriť. Zabavili sme sa, niečo vypili a vytancovali naše víly parádne. Na záver sme sa rozišli dlhánskym bozkom, tradične... Dievčence tiež neboli z New Yorku, boli tam len na návšteve zo západného pobrežia. Dokonca sa mi zdalo, že zo slnečnej Californie, kde som sa tiež chcel ísť pozrieť na všetky tie známe miesta, o ktorých som často čítaval, mysliac, že nejakú známu osobnosť v Hollywoode na ulici stretnem. Neskoršie, a ani nie až tak zadlho, sa mi to aj podarilo a strávil som tam vyše tri mesiace, ale to by som teraz predbiehal udalosti, takže tie spomienky vyrozprávam, keď na to bude najvhodnejší čas.
Dosť sme sa rozprávali aj o našej práci, a tak vzišlo z toho, že možno v blízkej budúcnosti by som mohol prísť za ním aj s Rudom a zarobiť o niečo viac, než som zarábal. Miro si už stihol kúpiť aj auto Buick Skylark. Veľmi šikovné autíčko a pohodlné. Dokonca sa mi pochválil, že si ho roztúroval na niečo nad 120 míľ, čo je 200 km za hodinu. Neušiel však očiam bdelých policajtov, ktorí ho pristavili a nasúkali mu poriadnu pokutu. Za každú míľu dostal dolár, takže pokuta bola poriadne mastná, vyše 120 dolárov. Na to musel človek robiť 7 dní, aby si to mohol dovoliť. A ušetriť toľko tiež nebolo jednoduché, keď ja som mal vtedy iba okolo 1.65 na hodinu, takže jednoduchá matematika mi dala jasne najavo, že takáto hlúposť nie je najrozumnejšia. Mirek bol ale šťastný a nevadilo mu, že to urobil. Keď sme prebehli cez most ponad Hudsonov záliv do New Jersey aj teraz šliapol až na podlahu, aby mi ukázal koľko to dokáže. Tentoraz to nepreháňal a hlavne to netrvalo dlho. Iba asi 30 sekúnd. Mali sme šťastie, široko-ďaleko nijakého policajta nebolo. Bolo to veľmi pohodlné auto, a tak som aj ja začal pomýšľat na to, že si tiež musím nejaké kúpiť, aby som bol voľnejší. Ako ten vták, po ktorom sa Mirove auto volalo, Skylark...
Rozprávali sme sa aj o plánoch, že by som išiel za ním pracovať aj ja. Zhodou okolností, bola to tá istá firma, ktorú vlastnil ten starý pán s lámanou slovenčinou z Brooklynu. Vtedy mal iba jedno miesto, a tak to Vilko nezobral. Toto nové miesto, kde Mirek pracoval bolo v New Jersey, v oblasti priemyselných parkov, Dayton-Jamesburgh area. Hovoril mi, že by som nemal dlho váhať a prísť čo najskôr, že on mi môže prácu tam zaistiť. Jednalo by sa výlučne pracovať na nočné smeny a pritom dvanástky. Samozrejme, že tie štyri hodiny boli vždy nadčas, keď človek mal za týžden odrobených 40 hodín, čiže 8 hodín k dobru. Dlho som váhal ako sa k tomu vyjadriť, ale ten plat ma lákal, nakoľko dostávať na hodinu 1.65 alebo 5.00 na hodinu, je jasný rozdiel a obrovské prilepšenie si. Ďalej aj tie nadčasy, vtedy človek robil už za 7.50 na hodinu, takže peniažky by sa len tak hrnuli...
Bola nedeľa a záverečný deň nášho pobytu. I ten sme využili do tej 15 hodiny a potom bol naozaj čas ísť každý svojou cestou. Rozišli sme sa, ale aj naďalej sme spolu udržiavali kontakt. Mal pre nás už aj byt zaistený, ktorý platil sám. Teraz keby sme prišli ďalší dvaja, tak by platil iba tretinu, a tým by sme si ešte viac pomohli.
Na druhý deň som naklusal do práce na poobedňajšiu smenu, ale v hlave mi už vírili myšlienky, kedy už budem zase doma, lebo už som sa rozhodol a na druhý deň som plánoval ísť si kúpiť moje prvé auto do najbližšej autopredajne. Hneď ráno som odišiel aj s Rudom autobusom do mestečka Stroudsburghu, kde bolo zopár predajní. Plánoval som dať za auto, ktoré samozrejme bolo už použité, maximálne tak do 800 dolárov. Nové by ma vyšlo okolo päť tisíc a to som nechcel moje ťažko zarobené peniaze takto roztočiť. Radšej som sa uskromnil a vybral som si také dosť veľké a pohodlné. Rudo ho vždy volal loď a vravieval mi: "John, poď, ideme do našej lode!" On ma volal John, ešte predtým, takže mu to veľmi ľahko z úst vychádzalo.
To auto bolo o niečo dlhšie a väčšie ako priemerné. Bol to Ford Grand Torino, 1973, Station Wagon, dodávka, kde sa dalo celkom pohodlne spať, keď sa zložili zadné sedadlá, ktoré mali takú špinavšiu žltú farbu, tak som si ho vybral. Po všetkých vybavených dokladoch, vrátane poistenia, som konečne mohol na ňom vyjsť slobodný ako ten vták. Je to fantastický pocit. Človek sa môže kedykoľvek a kdekoľvek odviezť a zastaviť, keď to chce. Bolo to niečo, čo som predtým nikdy nepoznal a ani nezažil...
Išli sme to narýchlo osláviť do najbližšej Pizzerie v obchodnom centre. Zapili sme to Coca Colou, hoci teraz ju vôbec nepijem a ani mi nechýba. To kofolu, tú by som si dal hocikedy. Tá mi najviac chutila a stále chutí. Má prirodzenejšiu chuť a nie takú umelú ako Coca Cola...
Autíčko si to len tak hravo zvládalo, kopček-nekopček a ani sme sa nenazdali a už sme s Rudom stáli pred našimi ubytovňami. On do práce nemusel ešte ísť, nakoľko bol nočným výrom a chodieval až po našej smene, už len hrnce umývať. Niekedy aj s takým nechutným pohŕdaním: "Už aby som tieto skurvené hrnčiská nemusel viac umývať a aby som bol konečne zase doma, kde sa už veľmi teším!!!" Dosť ho to všetko tu v Amerike štvalo, celý ten život, ktorý si vysníval a prebudil sa uprostred veľkého močiara, odkiaľ sa nebolo kde pohnúť. Pomaly sa mu všetko pod nohami akosi uvoľňovalo a on mal pocit, že mu už len hlava trčí z bahna, odkiaľ už nebolo návratu, i keď som mu lano hodil. Nevidel v ňom žiadnu záchranu a záhuba bola nablízku. Denno-denne chradol a nemohol sa dočkať toho okamihu, keď ten vytúžený list z našej ambasády konečne dostane. Ale predtým sme si ešte spoločne museli trošku vytrpieť, ale netrvalo to ani až tak dlho...
Po smene som zostal dlhšie v onen večer a počkal som si na Ruda, keď konečne prišiel na nočnú. Bol dosť unavený, ale mi povedal, že on je taký každý deň. Aj som mu hovoril, aby išiel robiť s nami, že nebude mať problémy, nakoľko gymnazisti nerobili na plný úväzok a on by mohol mať príjemnejšiu smenu ako tú nechutnú nočnú a cez deň doháňať zameškaný spánok. Ja som doslova nenávidel nočné, hoci som ich potom aj ja musel robievať. Človek si niekedy nevyberie a robí to, čo mu pomôže, aby mohol prežiť. Však nakoniec všetci tak žijeme a niekedy robíme takú prácu, ktorá nám nemusí vôbec vyhovovať, ale hlavne, že nás uživí. A to je podstata celého procesu prežitia alebo možného neúspechu.
Sníval priamo predo mnou a úsmev sa mu rozprestieral po celej jeho neoholenej tvári. On si na to už akosi ani nepotrpel ako kedysi. Pamätám si ho, keď bol vždy vyholený a pripravený stretnúť princeznú. A tých stretol neúrekom. Mal vždy šťastie, ale hlavne ovládal umenie ako na ne. Niečo som sa snažil aj ja od neho priučiť.
Doma mal dovtedy, kým sa nerozhodol odísť, celkom solídny život, aspoň mne sa to tak zdalo. Ale asi som sa veľmi mýlil, lebo odišiel skôr ako ja do zahraničia, s úmyslom tu zostať natrvalo...
31.3.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.