48. časť: Príchod do mesta Santa Monica
Posledný úsek bol predo mnou a ani nie celých sto kilometrov, ktoré mi potom trvali vyše štyri hodiny, s čím som vôbec nerátal, keď som šiel na diaľnicu číslo 10 pred San Bernardinom. Toľko áut, ako tu, som nikdy v živote predtým nevidel a z diaľnice bolo zrazu parkovisko. Nedalo sa ani vyjsť z diaľnice, pretože každý tam chcel ísť a potom sa naozaj vytvorila obrovská prekážka, cez ktorú sa nedalo vôbec prejsť.
Bolo to to ešte pred veľkým Los Angeles a jeho predmestiami, ktorých je neúrekom. Neskoršie som zočil vpravo aj písmená na kopci, kde sa hrdo týčili. H O L L Y W O O D, mesto slávy a slávnych, aspoň v umeleckom svete, ktorý je taký silný a vplyvný ako žiadna iná firma nie je. Filmové štúdiá majú obrovskú silu, a tak veľmi veľa ľudí by rado pracovalo v ich službách. Ono ich aj pracuje, pretože taká jedna produkcia si vyžaduje obrovskú armádu poctivých ľudí, aby ten záverčný produkt bol na úrovni. Ináč je to krach a musia sa dobre obracať s daňovými úradníkmi, aby tie straty mohli nejako odôvodniť.
Pomaly už ubehlo vyše tri hodiny a začínal som vidieť kontúry pobrežia, hlavne toho môjho v Santa Monica. Bolo trošku neskoršie ako som predpokladal a taktiež moji známi, u ktorých som mal dočasne bývať, asi netrpezlivo prestupovali na mieste, či prídem dnes, alebo možno až na druhý deň.
Konečne som našiel to miesto, kde bývali v pekných bytovkách. Hneď sme sa zvítali a nasťahoval som sa do obývačky, pretože to malo byť len dočasné bydlisko, kým sa mi niečo nepodarí zohnať. Ten môj známy zo Salt Lake City pracoval v jednom hudobnom štúdiu, kde som sa nestihol ani len ísť pozrieť, lebo som nemal čas, pretože som sa musel oháňať, aby som niečo zohnal na prežitie, nakoľko usporené peniažky do nekonečna nevystačia. Zároveň by som bol veľmi nerád, keby som ich všetky minul, tak som lietal po celom Los Angeles.
Na tretí deň som si zabehol zlegalizovať vodičský preukaz, nakoľko ten z Utahu platil iba tridsať dní a jazdiť s neplatným preukazom je protizákonné. Preskúšali si ma z predpisov, platných v Californii, ale jazdy som už robiť nemusel, nakoľko som už vodičský preukaz mal. Testy som zvládol a potom som zaplatil. Záverečný akt bolo fotenie pred plachtou, kde vyzerám na fotografii ako trestanec. Ale to všetci ľudia tak vyzerajú, tých slávnych nevynímajúc, o čom som sa mohol presvedčiť na stránkach bulváru, kde ich s radosťou vystavovali, aby bežní hriešnici videli, že sú predsa len z mäsa a kostí a nie žiadni roboti a nedotknuteľní. Niektorí herci sa totiž tak správajú. Však sa tomu ani nečudujem, pretože peniaze vždy robia divy a oni ich majú trošku viac, ako my ostatní. Nezávidel som, nezávidím a nikdy závidieť nebudem, pretože si to zaslúžia za to, čo robia. Sú skrátka v povolaní, ktoré je lepšie ohodnotené ako mnoho iných, napríklad ako to, čím som ja vtedy živil - umývaním stolov, zametaním a posluhovaním. Hoci táto práca bola tá najlepšia škola pre cudzinca, keď sa chce naučiť cudzí jazyk čo najrýchlejšie a najlepšie, a to priamym kontaktom s ľuďmi. Naviac som si študoval knižky gramatiky, aby som sa mohol zdokonaľovať v angličtine, ktorú som ešte tak dobre neovládal, lebo som chcel ešte viac pracovať na sebe. Že je to nutné, toho som si bol veľmi vedomý.
Hneď na druhý deň, keď boli moji spolubývajúci už dávno v práci, ja som sa vybral na pláž. Bývali sme iba asi niečo vyše dvoch kilometrov od Ocean Blvd. Šikovne som zaparkoval a vybral sa bosý na pláž, ale hneď som zistil, že piesok je rozpálený na nevydržanie. Chytro som odbehol k autu a zobral som si tenisky a v tých som sa už potom pekne prechádzal. Zažil som dosť trápnu situáciu, neuvedomujúc si, že naše plavky tu vyzerali ako spodná bielizeň, po našom slipy, i keď to boli bavlnené plavky. Tu sa totiž na kúpanie nosil úplne iný druh plaviek. Rozprestrel som si deku vedľa nádherných dievčeniec, vysokoškoláčok, a tie si ma dosť čudne obzerali, ale ani jedna z nich mi to nepovedala. Verím, že ani moji kamoši by mi to nepovedali a mali by z toho zábavu. Nič to nemenilo na tom, že tie dievčence sa so mnou normálne bavili a dokonca boli aj celkom milé, čo bolo veľmi príjemné, a tak som prežil nádherný prvý deň na pláži. Neďaleko slávneho Santa Monica Pier bola aj slávna plážová činkáreň a všetci svalnáči sa tam chodievali predvádzať. I sám slávny Arnold Schwarzenegger i s ďalšími jeho priateľmi, z ktorých najslávnejší bol Franco Columbo, ktorý bol tiež niekoľkokrát Mr. Universe. Arnold vtedy držal rekord so siedmimi titulmi a možno ho ešte aj drží, čo som si neoveroval.
Po celodennom opaľovaní a plávaní v mori som sa tak opálil, že som bol celý červený ako rak. Všetko ma na dotyk bolelo a v tú noc som dlho usínal, pretože som sa ani prikryť nemohol od bolesti. Na druhý deň som spozoroval, že sa mi niekde aj menšie pľuzgiere urobili a pobolievanie hlavy bolo samozrejmé. Asi som sa venoval tým mladým dámam až príliš a zabudol na seba, ale to mi v tom okamihu ani nevadilo. Bolo mi príliš dobre, aby som sa nad tým vtedy zamýšľal.
Naša manažérka bytovky bola veľmi šarmantná a príjemná. Stali sa z nás hneď priatelia a bolo nám spolu obom dobre. Naviac mi to veľmi pomáhalo v rozširovaní mojej slovnej zásoby a lepšej výslovnosti, pretože nie je nad to, keď niekto s anglickou materinskou rečou vysvetlí ako sa každé slovíčko má správne vysloviť, aby bolo čo najpodobnejšie tomu originálnemu, a tým zároveň aby mi Američania lepšie porozumeli. To som nedokázal, čo sa v takom veku ani nedá, keď má človek už tridsiatku. To sú mimoriadne talenty, keď niekto dokáže perfektne ako rodený vyslovovať, ale s takou osobou som sa zatiaľ nikdy v živote nestretol a ani sám Arnold to nedokázal, ktorému ani najlepší logopédovia nemohli pomôcť v odstránení rakúskeho prízvuku. A nie to ešte mne, ktorý som takúto pomoc nikdy nemal.
Sherry - naša manažérka ma pozvala k nej do bytu na zblíženie, a tak som bol veľmi spokojný, pretože dovtedy sme boli len priatelia. Ale bol tu ešte jeden dôvod, mal som narodeniny, takže to muselo byť 26. júna. Už som celkom zabudol po toľkých rokoch, čo pripravila k slávnostnému obedu, ale určite to bolo veľmi dobré, pretože mi často vyvárala, a to veľmi dobre. Bola stále doma s malou trojročnou dcérkou a naviac ako manažérka tam musela byť celý deň až do sedemnástej hodiny a až potom sa mohla celkom uvoľniť a žiť svoj život krásny a mladý. Mala asi o päť rokov menej ako ja. Jej dcérenka Betty bola veľmi roztomilá a hneď som si ju obľúbil, ako i ona mňa, takže sa z nás stali celkom dobrí priatelia. Otcom som ešte nebol, ale akosi som si začínal zvykať na to, že by som aj bol schopný žiť rodinný život. Lenže často to nebolo tak, ako má byť, nakoľko jej bývalý manžel tam začal chodievať a brávať si malú na víkendy. Jej byt bol vtedy akýsi prázdny a bez detského džavotu jej bývalo aj dosť smutno. Nemali sme na výber, a tak sme si vždy niekde autom vybehli na tie dva dni, keď bola dcérenka mimo dosahu.
Po dobrom obede sme si trošku všetci odpočinuli a dievčatko si šlo pospať aspoň na tri hodinky. Sherry konečne mala trochu času aj pre seba a ja som mal tiež veľmi veľa času, nakoľko som stále dovolenkoval celý mesiac. Bol to čas, keď sme sa zblížili najintímnejšie a bolo to mimoriadne krásne a nezabudnuteľné!
Malá Betty sa vyspinkala a hneď sa zase rozštebotala a bolo nám veselo. Mamina jej hneď niečo dala na papanie, niečo dobrého a sladkého. Veľký malinový puding s piškótami a jahodami. Aj ja som dostal veľký pohár tých dobrôtiek, a tak sme si všetci spoločne pekne zamaškrtili. Malá Betty sa usmievala na maminu a občas i na mňa mrkla huncútsky, ako keby vedela, že som aj ja beťárisko veľký a niečo som vyparatil. Ale len v dobrom. Nemohla predsa ešte nič tušiť, že myslím nielen na ňu, ale aj na jej maminu. Bola ešte príliš malinká...
V Palisade Parku sme sa vyfotili, keď už slnko pomaly zapadalo, ale ešte bolo dosť svetla. Sherry požiadala okoloidúcich, či by nás neodfotili spolu a tí to s radosťou urobili. Ja som ich potom tiež vyfotil a boli sme všetci spokojní. Sherry mala aj talent na fotografovanie, a tak si ma otáčala ako manekýna vpravo, vľavo, s okuliarmi a bez okuliarov a to fotografovanie pokračovalo neskoršie aj na pláži. Prechádzka plážou pri západe slnka bola veľmi príjemná a plná rozmarov, ktoré boli zrazu akosi preťaté strachom malej Betty, keď ju veľmi vystrašili zvuky prílivu, ktorý vytváral obrovský hluk. Museli sme sa rýchlo poponáhľať domov, ale predtým ma ešte Sherry stihla vyfotiť vyzlečeného do pol pása, nakoľko bolo príliš teplo. Chcela si ma takto zvečniť, tak som jej zapózoval. Vždy keď si tie fotografie prezerám, spomeniem si na tento nádherný deň osláv mojich narodenín...
(POKRAČOVANIE?)
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-