V kasíne Circus-Circus

som sa zoznámil aj s pracovníkmi, ktorí pochádzali z Československa. Boli všetci celkom slušná partia, takže po víkendoch sme sa navštevovali a udržiavali kontakty. Cítil som sa zase ako doma na Slovensku. Naviac som sa spoznal s manželmi, ktorí boli rodáci z Topoľčian a mali sme dokonca aj spoločných priateľov, takže sme sa o nich aj často zhovárali. Spomínali sme na našu mladosť ešte z rokov šesťdesiatych, nakoľko boli v mojom veku. Tiež tam boli manželia zo Žiliny, kde som posledné roky pred odchodom často chodieval. Zvykol som tam byť aj dvakrát v mesiaci. Tiež práve v Žiline v obchodnom dome Prior som si kúpil ten oblek, v ktorom som aj emigroval. Predtým som ho ešte stihol aj využiť asi na dvoch svadbách. Na tej poslednej svadbe som bol v Majcichove, kde som celú svadbu aj nafotil. Predtým som ešte jednu stihol nafotiť mojej kolegyni - atlétke v Trnave. Bolo to veľmi roztomilé dievčatko a jeden čas som mal na ňu zálusk...:) Nakoniec je vydatá už tridsaťšesť rokov a údajne má dokonca až päť detí! Odvtedy som ju ešte nevidel...
V Rene boli aj nejakí ľudia z Prešova, kde som sa často zastavil i na cestách do Bardejova, keď sme chodievali na atletické preteky v II. SNAL (Slovenská národná atletická liga). Tam som tiež v roku 1977 nafotil dve svadby. Najprv môjmu dobrému priateľovi a kolegovi atlétovi, ktorého brat stratil rozum...:) Na svadbe som sa zoznámil s jeho priateľmi a tí tiež chceli, aby som ich nafotil na ich svadbe. Robil som už farbu a to bolo vtedy veľmi vzácne. Doma som mal zakúpený poľský zväčšovák Krokus-Colour, na ktorom som si to vyskúšal. Zo začiatku mi to trvalo dlhšie, pretože farby zladiť nebolo jednoduché. Potom som prišiel na systém a bolo to lepšie. Bohužiaľ som dlho nerobil tieto pokusy, pretože za necelý rok a pol som odišiel natrvalo z domoviny...

Vytvoril som si akúsi povesť hráča,

a tak mi kasíno platilo všetko vrátane letu, pobytu a stravy. Za to všetko som sa im musel odmeniť mojou vytrvalosťou a hrať minimálne denne štyri hodiny v ich kasíne a v priemere vsádzať vyše tristo dolárov. Takto mali nádej, že keď mi to nepôjde, všetky peniažky, ktoré do mňa investovali sa im vrátia. Praktizoval som to takto vyše polroka a s polovičným úspechom, takže som ani nič zo svojho kapitálu nestratil a ani na ňom nezískal. Bolo tam ale aj veľa starostí a bolenia hlavy, pretože som prišiel aj o veľa peňazí. Jediné, čo ma trošku na záver potešilo, že som hral s ich peniazmi. Na nešťastie som sa veľmi dopredu nikdy nedostal. Bola to ďalšia etapa môjho života, nakoľko po práci vo filme som žiadnu inú nevykonával. Stal som sa profesionálnym kasínovým hráčom! Keď Sandy videla, že som stále nemal veľa peňazí, začala sa pomaly vzďaľovať, čo som aj chápal. Nebola so mnou žiadna stabilita a ona určite chcela aj niečo viac. Ja som bol v tom období riskovania dosť zaslepený. Po rozchode sme sa už len priatelili. Milenecký pár sme už nikdy potom neboli a ja som sa konečne s tým po určitej dobe aj vyrovnal. Vždy sa potom zo zvedavosti zastavila a porozprávali sme sa o živote. Vídavali sme sa potom ešte nejaký čas, pretože ma osud zase zavial za pár mesiacov do jej blízkosti...
Zrazu sa mi začiatkom mája pred dvermi bytu objavil môj starý dobrý priateľ, s ktorým sme spolu drali lavice, keď sme boli spoločne na výcviku u firmy Greyhound pred vyše šiestimi rokmi. Zvestoval mi tú novinu, že je znovu nádej, aby sme si mohli oprášiť náš starý spoločný sen a znovu pracovať ako šoféri autobusov vo firme Greyhound. Netrvalo mi to dlho a hneď som sa objavil v hoteli Continental, kde som kedysi po práci s Mikom každú nedeľu trávieval čas v bare, kde sme sa všetci čašníci z hotela Benson stretávali. Znovu som tu stál po niekoľkých rokoch, ale teraz už ako budúci adept šoférskej profesie u firmy, u ktorej som chcel stále pracovať. Bolo to v máji roku 1989. Vypísal som všetky formuláre a potom čakal na odpoveď. Tej som sa dočkal po necelých dvoch týždňoch. Dopomohol mi k tomu aj ten fakt, že som už raz absolvoval a veľmi úspešne výcvik v roku 1983. To malo aj veľmi pozitívný vplyv na môjho budúceho zamestnávateľa, keď sa rozhodoval, či ma má prijať alebo nie. Keď to všetko potvrdili, pozvali ma na lekárske, alkoholické a protidrogové vyšetrenie. Všade som prešiel bez problémov, lebo som nikdy nepil, nefajčil a taktiež neužíval drogy. To sa im vždy páči, pretože sa nemusia trápiť a obávať sa, či im po Amerike nejazdí pirát, ktorý je na podporných návykových látkach. Predídu takto veľkým blamážam a nekonečným súdnym procesom, ktoré trvajú niekedy aj rok.

Všetko bolo spečatené a na svete

bola pozvánka do výcvikového strediska, ktoré bolo v tomto prípade v mojom starom dobrom Salt Lake City. Už som chcel citovať Karla Gotta „V mojom starom dobrom Las Vegas“, ktorý nebol ani tak ďaleko...:) Veľmi som sa tešil, že budem znovu v tomto meste, v ktorom som býval pred deviatimi rokmi. Tešil som sa hlavne aj na mojich priateľov, ktorí tam ešte prebývali. Zaplatili nám cestu Greyhoundom s pobytom, stravou a finančnou odmenou. Ubytovali nás kúsok od autobusového nádražia Greyhoundu v moteli Travelodge, kde som spával spoločne na izbe s drobčekom Billom. Bol to chlap ako hora s výškou 194 cm a nemalou hmotnosťou - vyše 150 kilogramov. Bol odomňa asi o šesť rokov starší a pochádzal tiež z Portlandu, takže nakoniec sme boli z jedného mesta. Zaujímavosťou bolo, že nás všetkých z Portlandu dali aj do dvoch skupín. Boli medzi nami aj dve dámy, ktoré celý ten päťtýždňový výcvik absolvovali. Celkovo sme si celý pobyt užívali. Horšie to bolo s chrápaním drobčeka Billa, pretože ten vydával poriadne decibely z jeho trúby, a tak som sa veľmi veľa nevyspal. Preto som sa potom pred spánkom vždy v bazéne unavil viac ako obyčajne, čo bol výborný spôsob ako lepšie a tvrdšie zaspať. Vždy som ho predbehol a zaspal som prvý. Potom som ho už nikdy nepočul, lebo som vždy pekne unavený tvrdo a bezpečne zaspal. Či som aj ja chrápal, to neviem, ale Bill sa mi o tom nikdy nezmienil, takže to doteraz ani neviem.
Nakoľko Bill mal tých vyše stopäťdesiat kilogramov, musel aj niečo skonzumovať, aby prežil. Neďaleko bola čínska reštaurácia, kde sa zaplatil poplatok a mohol človek jesť koľko bol schopný. Billovi sa to veľmi páčilo, a tak sme tam potom boli pečení-varení každý deň. Výber jedál tam bol nekonečný a nakoľko milujem mäso, ryžu a zeleninu, vždy som sa výborne zasýtil. K tomu tam mali aj nápoje, ovocie, zmrzlinu a zákusky, takže nebol problém si občas aj zamaškrtiť.

Tiež som sa snažil hneď v prvý deň

spojiť sa aj s mojimi starými dobrými známymi, ktorým som pomáhal pri prebíjaní sa v novej zemi, keď nevedeli ani slovíčko po anglicky. Ja som bol vtedy akýsi ich hovorca a všade som s nimi chodieval. Hneď v prvý večer sme sa stretli, lebo to bolo cez víkend, a teraz to bolo veľmi vrúcne. Cez týždeň obaja tvrdo pracovali, takže nebola možnosť sa nijako spojiť a aj ja som strávil celý deň vo výcviku. Tentoraz sme cez víkendy nemuseli vôbec chodiť na výcviky, ale predtým, pred šiestimi rokmi, sme makali aj po sobotách. Teraz to trvalo ale o týždeň dlhšie, takže sa to tým nejako vykompenzovalo.
Hanka a Zdeněk ma pekne u nich doma privítali s tradičným národným českým jedlom. Bravčové pečené na rasci, červená kapusta a domáci knedlík, ktorý som už nejakú dobu nejedol. Naposledy, keď som tam býval a Hanka nám ich robievala okrem iného k sviečkovej a gulášom. Ako k bravčovému, hovädziemu, tak aj k segedínskemu, ktorý som mal v jej réžii veľmi rád. Vedela ho veľmi dobre pripraviť a navarila mi ho aj na tri dni. Nevedel som sa ho nikdy dostatočne nabažiť. Keď bol zase na mne rad niečím ich pohostiť, mal som trochu problém, lebo som nemohol nič variť, a tak som im navrhol neďalekú čínsku reštauráciu. Tiež mali veľmi radi čínske jedlá, takže im to celkom vyhovovalo. Dievčence si tiež pochutnali a všetci sme mali výbornú náladu.
Boli to pekné stretnutia a veľmi príjemná možnosť sa zase takto ako dobrí susedia stretávať a zároveň si zaspomínať na začiatky v tejto zemi, ktorá nám podala pomocnú ruku a prichýlila nás...
(Pondelok, 27. októbra 2014 od 19:20 - 23:45 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec