V kasíne Circus-Circus
som sa zoznámil aj s pracovníkmi, ktorí pochádzali z Československa. Boli všetci celkom slušná partia, takže po víkendoch sme sa navštevovali a udržiavali kontakty. Cítil som sa zase ako doma na Slovensku. Naviac som sa spoznal s manželmi, ktorí boli rodáci z Topoľčian a mali sme dokonca aj spoločných priateľov, takže sme sa o nich aj často zhovárali. Spomínali sme na našu mladosť ešte z rokov šesťdesiatych, nakoľko boli v mojom veku. Tiež tam boli manželia zo Žiliny, kde som posledné roky pred odchodom často chodieval. Zvykol som tam byť aj dvakrát v mesiaci. Tiež práve v Žiline v obchodnom dome Prior som si kúpil ten oblek, v ktorom som aj emigroval. Predtým som ho ešte stihol aj využiť asi na dvoch svadbách. Na tej poslednej svadbe som bol v Majcichove, kde som celú svadbu aj nafotil. Predtým som ešte jednu stihol nafotiť mojej kolegyni - atlétke v Trnave. Bolo to veľmi roztomilé dievčatko a jeden čas som mal na ňu zálusk...:) Nakoniec je vydatá už tridsaťšesť rokov a údajne má dokonca až päť detí! Odvtedy som ju ešte nevidel...
V Rene boli aj nejakí ľudia z Prešova, kde som sa často zastavil i na cestách do Bardejova, keď sme chodievali na atletické preteky v II. SNAL (Slovenská národná atletická liga). Tam som tiež v roku 1977 nafotil dve svadby. Najprv môjmu dobrému priateľovi a kolegovi atlétovi, ktorého brat stratil rozum...:) Na svadbe som sa zoznámil s jeho priateľmi a tí tiež chceli, aby som ich nafotil na ich svadbe. Robil som už farbu a to bolo vtedy veľmi vzácne. Doma som mal zakúpený poľský zväčšovák Krokus-Colour, na ktorom som si to vyskúšal. Zo začiatku mi to trvalo dlhšie, pretože farby zladiť nebolo jednoduché. Potom som prišiel na systém a bolo to lepšie. Bohužiaľ som dlho nerobil tieto pokusy, pretože za necelý rok a pol som odišiel natrvalo z domoviny...
Vytvoril som si akúsi povesť hráča,
a tak mi kasíno platilo všetko vrátane letu, pobytu a stravy. Za to všetko som sa im musel odmeniť mojou vytrvalosťou a hrať minimálne denne štyri hodiny v ich kasíne a v priemere vsádzať vyše tristo dolárov. Takto mali nádej, že keď mi to nepôjde, všetky peniažky, ktoré do mňa investovali sa im vrátia. Praktizoval som to takto vyše polroka a s polovičným úspechom, takže som ani nič zo svojho kapitálu nestratil a ani na ňom nezískal. Bolo tam ale aj veľa starostí a bolenia hlavy, pretože som prišiel aj o veľa peňazí. Jediné, čo ma trošku na záver potešilo, že som hral s ich peniazmi. Na nešťastie som sa veľmi dopredu nikdy nedostal. Bola to ďalšia etapa môjho života, nakoľko po práci vo filme som žiadnu inú nevykonával. Stal som sa profesionálnym kasínovým hráčom! Keď Sandy videla, že som stále nemal veľa peňazí, začala sa pomaly vzďaľovať, čo som aj chápal. Nebola so mnou žiadna stabilita a ona určite chcela aj niečo viac. Ja som bol v tom období riskovania dosť zaslepený. Po rozchode sme sa už len priatelili. Milenecký pár sme už nikdy potom neboli a ja som sa konečne s tým po určitej dobe aj vyrovnal. Vždy sa potom zo zvedavosti zastavila a porozprávali sme sa o živote. Vídavali sme sa potom ešte nejaký čas, pretože ma osud zase zavial za pár mesiacov do jej blízkosti...
Zrazu sa mi začiatkom mája pred dvermi bytu objavil môj starý dobrý priateľ, s ktorým sme spolu drali lavice, keď sme boli spoločne na výcviku u firmy Greyhound pred vyše šiestimi rokmi. Zvestoval mi tú novinu, že je znovu nádej, aby sme si mohli oprášiť náš starý spoločný sen a znovu pracovať ako šoféri autobusov vo firme Greyhound. Netrvalo mi to dlho a hneď som sa objavil v hoteli Continental, kde som kedysi po práci s Mikom každú nedeľu trávieval čas v bare, kde sme sa všetci čašníci z hotela Benson stretávali. Znovu som tu stál po niekoľkých rokoch, ale teraz už ako budúci adept šoférskej profesie u firmy, u ktorej som chcel stále pracovať. Bolo to v máji roku 1989. Vypísal som všetky formuláre a potom čakal na odpoveď. Tej som sa dočkal po necelých dvoch týždňoch. Dopomohol mi k tomu aj ten fakt, že som už raz absolvoval a veľmi úspešne výcvik v roku 1983. To malo aj veľmi pozitívný vplyv na môjho budúceho zamestnávateľa, keď sa rozhodoval, či ma má prijať alebo nie. Keď to všetko potvrdili, pozvali ma na lekárske, alkoholické a protidrogové vyšetrenie. Všade som prešiel bez problémov, lebo som nikdy nepil, nefajčil a taktiež neužíval drogy. To sa im vždy páči, pretože sa nemusia trápiť a obávať sa, či im po Amerike nejazdí pirát, ktorý je na podporných návykových látkach. Predídu takto veľkým blamážam a nekonečným súdnym procesom, ktoré trvajú niekedy aj rok.
Všetko bolo spečatené a na svete
bola pozvánka do výcvikového strediska, ktoré bolo v tomto prípade v mojom starom dobrom Salt Lake City. Už som chcel citovať Karla Gotta „V mojom starom dobrom Las Vegas“, ktorý nebol ani tak ďaleko...:) Veľmi som sa tešil, že budem znovu v tomto meste, v ktorom som býval pred deviatimi rokmi. Tešil som sa hlavne aj na mojich priateľov, ktorí tam ešte prebývali. Zaplatili nám cestu Greyhoundom s pobytom, stravou a finančnou odmenou. Ubytovali nás kúsok od autobusového nádražia Greyhoundu v moteli Travelodge, kde som
spával spoločne na izbe s drobčekom Billom. Bol to chlap ako hora s výškou 194 cm a nemalou hmotnosťou - vyše 150 kilogramov. Bol odomňa asi o šesť rokov starší a pochádzal tiež z Portlandu, takže nakoniec sme boli z jedného mesta. Zaujímavosťou bolo, že nás všetkých z Portlandu dali aj do dvoch skupín. Boli medzi nami aj dve dámy, ktoré celý ten päťtýždňový výcvik absolvovali. Celkovo sme si celý pobyt užívali. Horšie to bolo s chrápaním drobčeka Billa, pretože ten vydával poriadne decibely z jeho trúby, a tak som sa veľmi veľa nevyspal. Preto som sa potom pred spánkom vždy v bazéne unavil viac ako obyčajne, čo bol výborný spôsob ako lepšie a tvrdšie zaspať. Vždy som ho predbehol a zaspal som prvý. Potom som ho už nikdy nepočul, lebo som vždy pekne unavený tvrdo a bezpečne zaspal. Či som aj ja chrápal, to neviem, ale Bill sa mi o tom nikdy nezmienil, takže to doteraz ani neviem.
Nakoľko Bill mal tých vyše stopäťdesiat kilogramov, musel aj niečo skonzumovať, aby prežil. Neďaleko bola čínska reštaurácia, kde sa zaplatil poplatok a mohol človek jesť koľko bol schopný. Billovi sa to veľmi páčilo, a tak sme tam potom boli pečení-varení každý deň. Výber jedál tam bol nekonečný a nakoľko milujem mäso, ryžu a zeleninu, vždy som sa výborne zasýtil. K tomu tam mali aj nápoje, ovocie, zmrzlinu a zákusky, takže nebol problém si občas aj zamaškrtiť.
Tiež som sa snažil hneď v prvý deň
spojiť sa aj s mojimi starými dobrými známymi, ktorým som pomáhal pri prebíjaní sa v novej zemi, keď nevedeli ani slovíčko po anglicky. Ja som bol vtedy akýsi ich hovorca a všade som s nimi chodieval. Hneď v prvý večer sme sa stretli, lebo to bolo cez víkend, a teraz to bolo veľmi vrúcne. Cez týždeň obaja tvrdo pracovali, takže nebola možnosť sa nijako spojiť a aj ja som strávil celý deň vo výcviku. Tentoraz sme cez víkendy nemuseli vôbec chodiť na výcviky, ale predtým, pred šiestimi rokmi, sme makali aj po sobotách. Teraz to trvalo ale o týždeň dlhšie, takže sa to tým nejako vykompenzovalo.
Hanka a Zdeněk ma pekne u nich doma privítali s tradičným národným českým jedlom. Bravčové pečené na rasci, červená kapusta a domáci knedlík, ktorý som už nejakú dobu nejedol. Naposledy, keď som tam býval a Hanka nám ich robievala okrem iného k sviečkovej a gulášom. Ako k bravčovému, hovädziemu, tak aj k segedínskemu, ktorý som mal v jej réžii veľmi rád. Vedela ho veľmi dobre pripraviť a navarila mi ho aj na tri dni. Nevedel som sa ho nikdy dostatočne nabažiť. Keď bol zase na mne rad niečím ich pohostiť, mal som trochu problém, lebo som nemohol nič variť, a tak som im navrhol neďalekú čínsku reštauráciu. Tiež mali veľmi radi čínske jedlá, takže im to celkom vyhovovalo. Dievčence si tiež pochutnali a všetci sme mali výbornú náladu.
Boli to pekné stretnutia a veľmi príjemná možnosť sa zase takto ako dobrí susedia stretávať a zároveň si zaspomínať na začiatky v tejto zemi, ktorá nám podala pomocnú ruku a prichýlila nás...
(Pondelok, 27. októbra 2014 od 19:20 - 23:45 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec




























Staré dobré časy
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.