V kasíne Circus-Circus
som sa zoznámil aj s pracovníkmi, ktorí pochádzali z Československa. Boli všetci celkom slušná partia, takže po víkendoch sme sa navštevovali a udržiavali kontakty. Cítil som sa zase ako doma na Slovensku. Naviac som sa spoznal s manželmi, ktorí boli rodáci z Topoľčian a mali sme dokonca aj spoločných priateľov, takže sme sa o nich aj často zhovárali. Spomínali sme na našu mladosť ešte z rokov šesťdesiatych, nakoľko boli v mojom veku. Tiež tam boli manželia zo Žiliny, kde som posledné roky pred odchodom často chodieval. Zvykol som tam byť aj dvakrát v mesiaci. Tiež práve v Žiline v obchodnom dome Prior som si kúpil ten oblek, v ktorom som aj emigroval. Predtým som ho ešte stihol aj využiť asi na dvoch svadbách. Na tej poslednej svadbe som bol v Majcichove, kde som celú svadbu aj nafotil. Predtým som ešte jednu stihol nafotiť mojej kolegyni - atlétke v Trnave. Bolo to veľmi roztomilé dievčatko a jeden čas som mal na ňu zálusk...:) Nakoniec je vydatá už tridsaťšesť rokov a údajne má dokonca až päť detí! Odvtedy som ju ešte nevidel...
V Rene boli aj nejakí ľudia z Prešova, kde som sa často zastavil i na cestách do Bardejova, keď sme chodievali na atletické preteky v II. SNAL (Slovenská národná atletická liga). Tam som tiež v roku 1977 nafotil dve svadby. Najprv môjmu dobrému priateľovi a kolegovi atlétovi, ktorého brat stratil rozum...:) Na svadbe som sa zoznámil s jeho priateľmi a tí tiež chceli, aby som ich nafotil na ich svadbe. Robil som už farbu a to bolo vtedy veľmi vzácne. Doma som mal zakúpený poľský zväčšovák Krokus-Colour, na ktorom som si to vyskúšal. Zo začiatku mi to trvalo dlhšie, pretože farby zladiť nebolo jednoduché. Potom som prišiel na systém a bolo to lepšie. Bohužiaľ som dlho nerobil tieto pokusy, pretože za necelý rok a pol som odišiel natrvalo z domoviny...
Vytvoril som si akúsi povesť hráča,
a tak mi kasíno platilo všetko vrátane letu, pobytu a stravy. Za to všetko som sa im musel odmeniť mojou vytrvalosťou a hrať minimálne denne štyri hodiny v ich kasíne a v priemere vsádzať vyše tristo dolárov. Takto mali nádej, že keď mi to nepôjde, všetky peniažky, ktoré do mňa investovali sa im vrátia. Praktizoval som to takto vyše polroka a s polovičným úspechom, takže som ani nič zo svojho kapitálu nestratil a ani na ňom nezískal. Bolo tam ale aj veľa starostí a bolenia hlavy, pretože som prišiel aj o veľa peňazí. Jediné, čo ma trošku na záver potešilo, že som hral s ich peniazmi. Na nešťastie som sa veľmi dopredu nikdy nedostal. Bola to ďalšia etapa môjho života, nakoľko po práci vo filme som žiadnu inú nevykonával. Stal som sa profesionálnym kasínovým hráčom! Keď Sandy videla, že som stále nemal veľa peňazí, začala sa pomaly vzďaľovať, čo som aj chápal. Nebola so mnou žiadna stabilita a ona určite chcela aj niečo viac. Ja som bol v tom období riskovania dosť zaslepený. Po rozchode sme sa už len priatelili. Milenecký pár sme už nikdy potom neboli a ja som sa konečne s tým po určitej dobe aj vyrovnal. Vždy sa potom zo zvedavosti zastavila a porozprávali sme sa o živote. Vídavali sme sa potom ešte nejaký čas, pretože ma osud zase zavial za pár mesiacov do jej blízkosti...
Zrazu sa mi začiatkom mája pred dvermi bytu objavil môj starý dobrý priateľ, s ktorým sme spolu drali lavice, keď sme boli spoločne na výcviku u firmy Greyhound pred vyše šiestimi rokmi. Zvestoval mi tú novinu, že je znovu nádej, aby sme si mohli oprášiť náš starý spoločný sen a znovu pracovať ako šoféri autobusov vo firme Greyhound. Netrvalo mi to dlho a hneď som sa objavil v hoteli Continental, kde som kedysi po práci s Mikom každú nedeľu trávieval čas v bare, kde sme sa všetci čašníci z hotela Benson stretávali. Znovu som tu stál po niekoľkých rokoch, ale teraz už ako budúci adept šoférskej profesie u firmy, u ktorej som chcel stále pracovať. Bolo to v máji roku 1989. Vypísal som všetky formuláre a potom čakal na odpoveď. Tej som sa dočkal po necelých dvoch týždňoch. Dopomohol mi k tomu aj ten fakt, že som už raz absolvoval a veľmi úspešne výcvik v roku 1983. To malo aj veľmi pozitívný vplyv na môjho budúceho zamestnávateľa, keď sa rozhodoval, či ma má prijať alebo nie. Keď to všetko potvrdili, pozvali ma na lekárske, alkoholické a protidrogové vyšetrenie. Všade som prešiel bez problémov, lebo som nikdy nepil, nefajčil a taktiež neužíval drogy. To sa im vždy páči, pretože sa nemusia trápiť a obávať sa, či im po Amerike nejazdí pirát, ktorý je na podporných návykových látkach. Predídu takto veľkým blamážam a nekonečným súdnym procesom, ktoré trvajú niekedy aj rok.
Všetko bolo spečatené a na svete
bola pozvánka do výcvikového strediska, ktoré bolo v tomto prípade v mojom starom dobrom Salt Lake City. Už som chcel citovať Karla Gotta „V mojom starom dobrom Las Vegas“, ktorý nebol ani tak ďaleko...:) Veľmi som sa tešil, že budem znovu v tomto meste, v ktorom som býval pred deviatimi rokmi. Tešil som sa hlavne aj na mojich priateľov, ktorí tam ešte prebývali. Zaplatili nám cestu Greyhoundom s pobytom, stravou a finančnou odmenou. Ubytovali nás kúsok od autobusového nádražia Greyhoundu v moteli Travelodge, kde som
spával spoločne na izbe s drobčekom Billom. Bol to chlap ako hora s výškou 194 cm a nemalou hmotnosťou - vyše 150 kilogramov. Bol odomňa asi o šesť rokov starší a pochádzal tiež z Portlandu, takže nakoniec sme boli z jedného mesta. Zaujímavosťou bolo, že nás všetkých z Portlandu dali aj do dvoch skupín. Boli medzi nami aj dve dámy, ktoré celý ten päťtýždňový výcvik absolvovali. Celkovo sme si celý pobyt užívali. Horšie to bolo s chrápaním drobčeka Billa, pretože ten vydával poriadne decibely z jeho trúby, a tak som sa veľmi veľa nevyspal. Preto som sa potom pred spánkom vždy v bazéne unavil viac ako obyčajne, čo bol výborný spôsob ako lepšie a tvrdšie zaspať. Vždy som ho predbehol a zaspal som prvý. Potom som ho už nikdy nepočul, lebo som vždy pekne unavený tvrdo a bezpečne zaspal. Či som aj ja chrápal, to neviem, ale Bill sa mi o tom nikdy nezmienil, takže to doteraz ani neviem.
Nakoľko Bill mal tých vyše stopäťdesiat kilogramov, musel aj niečo skonzumovať, aby prežil. Neďaleko bola čínska reštaurácia, kde sa zaplatil poplatok a mohol človek jesť koľko bol schopný. Billovi sa to veľmi páčilo, a tak sme tam potom boli pečení-varení každý deň. Výber jedál tam bol nekonečný a nakoľko milujem mäso, ryžu a zeleninu, vždy som sa výborne zasýtil. K tomu tam mali aj nápoje, ovocie, zmrzlinu a zákusky, takže nebol problém si občas aj zamaškrtiť.
Tiež som sa snažil hneď v prvý deň
spojiť sa aj s mojimi starými dobrými známymi, ktorým som pomáhal pri prebíjaní sa v novej zemi, keď nevedeli ani slovíčko po anglicky. Ja som bol vtedy akýsi ich hovorca a všade som s nimi chodieval. Hneď v prvý večer sme sa stretli, lebo to bolo cez víkend, a teraz to bolo veľmi vrúcne. Cez týždeň obaja tvrdo pracovali, takže nebola možnosť sa nijako spojiť a aj ja som strávil celý deň vo výcviku. Tentoraz sme cez víkendy nemuseli vôbec chodiť na výcviky, ale predtým, pred šiestimi rokmi, sme makali aj po sobotách. Teraz to trvalo ale o týždeň dlhšie, takže sa to tým nejako vykompenzovalo.
Hanka a Zdeněk ma pekne u nich doma privítali s tradičným národným českým jedlom. Bravčové pečené na rasci, červená kapusta a domáci knedlík, ktorý som už nejakú dobu nejedol. Naposledy, keď som tam býval a Hanka nám ich robievala okrem iného k sviečkovej a gulášom. Ako k bravčovému, hovädziemu, tak aj k segedínskemu, ktorý som mal v jej réžii veľmi rád. Vedela ho veľmi dobre pripraviť a navarila mi ho aj na tri dni. Nevedel som sa ho nikdy dostatočne nabažiť. Keď bol zase na mne rad niečím ich pohostiť, mal som trochu problém, lebo som nemohol nič variť, a tak som im navrhol neďalekú čínsku reštauráciu. Tiež mali veľmi radi čínske jedlá, takže im to celkom vyhovovalo. Dievčence si tiež pochutnali a všetci sme mali výbornú náladu.
Boli to pekné stretnutia a veľmi príjemná možnosť sa zase takto ako dobrí susedia stretávať a zároveň si zaspomínať na začiatky v tejto zemi, ktorá nám podala pomocnú ruku a prichýlila nás...
(Pondelok, 27. októbra 2014 od 19:20 - 23:45 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec
































Staré dobré časy
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-