XXV. časť - Nový život na Mount Airy Lodge
Ešte stále mi v ušiach zaznievali burácajúce výstrely, ktoré sa rozprestierali dolinou. Potom nastalo už len veľké ticho. Vtáčiky tiež stíchli, akoby vzdávali posledný hold na počesť stratenému synovi. I potom ešte dlho pretrvávalo veľké hrobové ticho, usadzujúce sa po celej doline. Smútok veľký nastal, keď niekto naveky odišiel niekam do neznáma, odkiaľ návratu už nieto. Niekde, kde sa už všetci dobre poznajú sediac za bielym prestretým stolom, ako svojho ho vítajú...
Šichta bola ako vždy plná všelijakých prekvapení a zábavnych príhod. Scotty to akosi celé dirigoval. Však bodaj by aj nie, keď mal prstom najbližšie na tú zázračnú gombičku, ktorá nás alebo nechá vydýchnuť, alebo hnať sa ako bez duše z jednej hodiny do druhej. On bol skutočný nezmar.
Scotty bol veľmi jednoduchý človiečik, drobnej postavičky, syn lekára, lenže on toho veľmi veľa po nom nezdedil a ani nemohol. Mal mentálny deficit, skoro do arey retardácie, a tak sme ho aj tak museli brať, hoci sme to my cudzinci, zo začiatku nevedeli a ani sme nemali odkiaľ. Považovali sme ho za seberovného, dokonca bol pre nás niečo viac. On vedel anglicky a my ani ceknúť.
V kuchyni bolo veľmi sparno, nakoľko sa tam stále vyváralo a my sme mali toho dosť. Hlavne večera bývala veľmi veľká a tých tanierov bolo na tisíce a my sme sa snažili ich vždy načas poumývať, aby mohli do nich bez prerušenia podávať tie najlepšie jedlá. Voňalo tam fantasticky. Občas niečo aj nám nechali, aby sme si zajedli. Väčšinou to bolo niečo ako maškrta, zmrzlina alebo kusy torty. Niekedy zase pohár ovocia čerstvo pripravený a studený, alebo melón poliaty troškou citrónu, to mi veľmi chutilo. Malo to veľmi osviežujúcu chuť a človek sa cítil naozaj príjemne. Tu som sa aj naučil jesť po prvýkrát žltý melón, ktorý som doma nenávidel. Vadila mi tá príchuť. Chutilo to vždy nejako čudne, tak som si ho už potom ani nikdy nedával. Naposledy som ho jedol asi koncom 50-tych rokov na Orave a celkom sa mi sprotivil, lebo mal chuť ako burgyňa, nezáživnú a doslova protivnú. Tu som to jedol po toľkých rokoch znovu a ten citrón urobil svoje. Odvtedy som sa už nedokázal zastaviť a melón sa stal mojím obľúbeným ovocím. Keď je dozretý, naviac je sladučký ako med a ešte radšej som ho mával, keď bol prezretý a mäkkučký ako vankúšik, ako ženské lono. Šľavnatý a neuveriteľne príjemný...
Scotty miloval zmrzlinu. Najviac jahodovú, poliatu čokoládou, až v nej plávala ako loďka. I ja som si ju veľmi obľúbil. Vanilková bola výborná tiež, najmä keď plávala v tekutej čokoláde. Človek sa naozaj cítil ako v raji. Zmrzlinu sme vždy dostali ako odmenu za to, že sme stíhali taniere včas poumývať a Scotty, náš šéf, to všetko lietajúcimi rukami ukladal pekne do kontajnerov.
Šéfkuchár, Arab, bol drsňák a nikto ho nemal veľmi rád. Prakticky nikto, lebo nemal s nikým súcitu a čašníkov prepúšťal ako na bežiacom páse. On bol tým najvyšším šéfom celej kuchyne a jedálne. Zákazníci si ho k stolom volali ako operného speváka, ktorý im potom aj pekne vždy zaspieval, vykúzliac vareškou pred nimi všakovaké jedlá na panvici z mosadze, sediacej na ohníku z liehu. Vyzeralo to krásne, občas sme aj nazreli do jedálne, keď kúzlil rukami a zákazníci sa len tak rozplývali. Vždy sa mu poďakovanie veľké ušlo a on, ako po odspievaní árie, sa dôstojne lúčil so svojím obecenstvom cez veľký zamatový záves, ktorý bol pri vchode do kuchyne. Popretieral si vždy spotené čelo červenou šatkou, ktorú mal okolo krku pekne ovitú.
V kuchyni bolo ešte horúcejšie, lebo vonku veľké teplá obliehali celý rekreačný rezort a naviac vlhkosť vzduchu bola neznesiteľná. I toto náročne počasie ma donútilo, aby som vymenil miesto a odsťahoval sa neskoršie na západ krajiny. Vadilo mi to vždy a nemohol som si na to vôbec zvyknúť. Možno aj iní mali podobné problémy so životom v saune východného pobrežia.
Zrazu preletelo niečo spoza mňa a zasiahlo to Scottyho. Ten sa pozrel namosúrene, vypol mašinku, načrel do kontajnerov a spustil ten najhroznejší koncert, ktorý nemal konca. Začal vo veľkých dávkach rozbíjať všetky taniere. Všetko aj z pásu vytiahol, i to, čo nebolo ešte vonku a usušené a nezastavil sa. Bolo to niečo hrozné a ja som váhal, čo robiť. I po nás začal hádzať taniere a mal som problémy, aby som sa im vyhol a nebol som zasiahnutý. Videl presne, kto to hodil. Bol presne za mnou a uškŕňal sa a my sme nevedeli, kde sme sa mali uhýnať. Bolo to ako salvy z kaťuše, jedna za druhou v plnej sile a taniere sa trieštili na stenách a stoloch. Trvalo to asi len chvíľku a ja som sa stihol pozviechať z toho šoku. Vybehol som mimo zásahu a hnal som sa rýchlo ku Scottymu. Chytil som ho okolo ramien a niečo som mu povedal i keď tomu nerozumel. Hneď prestal a pomaly šiel so mnou smerom ku chladničke. Otvoril som dvierka a spýtal sa, čo z nej chce. S radosťou ukázal na jahodovú zmrzlinu a nádobku s tekutou čokoládou. Vybral som obe nádoby a odniesol som ich k stolu, kde som Scottyho aj pekne usadil. S radosťou sa posadil, ruky si vyložil a pekne sa oprel, akoby sa tešil na hostinu. Vybral som takú najväčšiu misku, lyžicou som načrel hlboko do nádobky s jahodovou zmrzlinou, trochu som sa pohral a potom som pomaly dával jednu lyžicu za druhou do misky. Keď už myslel, že som mu dosť nabral, oči mu zaujúkali a ja som potom nalieval pomaličky čokoládovú polevu a pozeral mu rovno do očí, aby som postrehol jeho signál. Sirup sa pomaly usadzoval v miske a i zmrzlina sa začala už aj trošku roztápať, keď tu očkom mrkol. Bolo to znamenie, že už to je tak ako to má byť. Znovu sa tými jeho modrastými očami pozrel do mojich a začal pomaličky ujedať. Pohladil som ho po hlave a on akosi šťastne zahamkal a ja som ho len sledoval, aký bol šťastný. Bol v nebi a všetci s otvorenými ústami sledovali toto divadlo s tým najlepším koncom. Trvalo to asi 15 minút a zloba sa vytratila. Scotty bol pripravený a zodvihol sa ako veľký víťaz. Nozdry sa mu otvorili dokorán, spokojne si pretrel ústa servítkou, akosi dôležito zakašľal a pobrali sme sa v objatí k mašinke. Počkal na mňa a bez akéhokoľvek verbálneho prejavu sa ma hlavou spýtal, či som už pripravený. Ja som sa usadil v mojom priestore, kde som stál za pásom z druhej strany a kývol som akosi slávnostne hlavou vpred a on pomaličky a víťazoslávne uviedol pás do pohybu. Bolo to nádherné zažiť, ako málo človek potrebuje na to, aby bol šťastným...
Ten večer nám bolo všetkým veľmi dobre. I Američania, ktorí tam robili aj niečo kladného určite poznamenali, ale ja som im nerozumel. Mal som však pocit, že tam bola výborná atmosféra, veď nás tam bolo asi desať, čo sme sa jeden na druhého spoliehali.
Potom som zistil aj hriešnika, ktorý to hodil po Scottym. Bol to jeden mládenec, asi 15 ročný študent, ktorý to však až tak zle nemyslel. Darmo je, človek sa vždy učí v živote nové veci a z nich si buď to dobro vyberie alebo nie. On si vybral a dlho ho to ešte mrzelo, že Scottymu takto ublížil, netušiac aké to bude mať nedozierne následky. Určite nevedel čo táto jeho nevinná hra prinesie.
Tak toto bola taká jedna z príhod, ktorú som tam hneď na úvod zažil. Bolo ich dosť, ale nie zase až toľko, aby som musel spomínať na všetky. Určite ďalšia bude práve o tom chlapcovi, ktorý hodil ten kúsok chleba po Scottym.
Víkend bol na dosah a ja som si na každý pravidelne plánoval nejaký výlet. Často sme si vybehli do New Yorku a strávili tam krásne chvíle. Popozerali sme staré dobré miesta a strávili noc v našom starom dobrom hoteli Lathame, ktorý bol na 28. ulici a Piatej Avenue. Kúsok iba od Empire State Buildingu, ktorý sa týčil v strede Manhattanu. Potom zase pekný kúsok odtiaľ boli známe Dvojičky, ktoré už ani jeden deň po 11. septembri 2001 neprežili...
4.3.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).