XXV. časť - Nový život na Mount Airy Lodge
Ešte stále mi v ušiach zaznievali burácajúce výstrely, ktoré sa rozprestierali dolinou. Potom nastalo už len veľké ticho. Vtáčiky tiež stíchli, akoby vzdávali posledný hold na počesť stratenému synovi. I potom ešte dlho pretrvávalo veľké hrobové ticho, usadzujúce sa po celej doline. Smútok veľký nastal, keď niekto naveky odišiel niekam do neznáma, odkiaľ návratu už nieto. Niekde, kde sa už všetci dobre poznajú sediac za bielym prestretým stolom, ako svojho ho vítajú...
Šichta bola ako vždy plná všelijakých prekvapení a zábavnych príhod. Scotty to akosi celé dirigoval. Však bodaj by aj nie, keď mal prstom najbližšie na tú zázračnú gombičku, ktorá nás alebo nechá vydýchnuť, alebo hnať sa ako bez duše z jednej hodiny do druhej. On bol skutočný nezmar.
Scotty bol veľmi jednoduchý človiečik, drobnej postavičky, syn lekára, lenže on toho veľmi veľa po nom nezdedil a ani nemohol. Mal mentálny deficit, skoro do arey retardácie, a tak sme ho aj tak museli brať, hoci sme to my cudzinci, zo začiatku nevedeli a ani sme nemali odkiaľ. Považovali sme ho za seberovného, dokonca bol pre nás niečo viac. On vedel anglicky a my ani ceknúť.
V kuchyni bolo veľmi sparno, nakoľko sa tam stále vyváralo a my sme mali toho dosť. Hlavne večera bývala veľmi veľká a tých tanierov bolo na tisíce a my sme sa snažili ich vždy načas poumývať, aby mohli do nich bez prerušenia podávať tie najlepšie jedlá. Voňalo tam fantasticky. Občas niečo aj nám nechali, aby sme si zajedli. Väčšinou to bolo niečo ako maškrta, zmrzlina alebo kusy torty. Niekedy zase pohár ovocia čerstvo pripravený a studený, alebo melón poliaty troškou citrónu, to mi veľmi chutilo. Malo to veľmi osviežujúcu chuť a človek sa cítil naozaj príjemne. Tu som sa aj naučil jesť po prvýkrát žltý melón, ktorý som doma nenávidel. Vadila mi tá príchuť. Chutilo to vždy nejako čudne, tak som si ho už potom ani nikdy nedával. Naposledy som ho jedol asi koncom 50-tych rokov na Orave a celkom sa mi sprotivil, lebo mal chuť ako burgyňa, nezáživnú a doslova protivnú. Tu som to jedol po toľkých rokoch znovu a ten citrón urobil svoje. Odvtedy som sa už nedokázal zastaviť a melón sa stal mojím obľúbeným ovocím. Keď je dozretý, naviac je sladučký ako med a ešte radšej som ho mával, keď bol prezretý a mäkkučký ako vankúšik, ako ženské lono. Šľavnatý a neuveriteľne príjemný...
Scotty miloval zmrzlinu. Najviac jahodovú, poliatu čokoládou, až v nej plávala ako loďka. I ja som si ju veľmi obľúbil. Vanilková bola výborná tiež, najmä keď plávala v tekutej čokoláde. Človek sa naozaj cítil ako v raji. Zmrzlinu sme vždy dostali ako odmenu za to, že sme stíhali taniere včas poumývať a Scotty, náš šéf, to všetko lietajúcimi rukami ukladal pekne do kontajnerov.
Šéfkuchár, Arab, bol drsňák a nikto ho nemal veľmi rád. Prakticky nikto, lebo nemal s nikým súcitu a čašníkov prepúšťal ako na bežiacom páse. On bol tým najvyšším šéfom celej kuchyne a jedálne. Zákazníci si ho k stolom volali ako operného speváka, ktorý im potom aj pekne vždy zaspieval, vykúzliac vareškou pred nimi všakovaké jedlá na panvici z mosadze, sediacej na ohníku z liehu. Vyzeralo to krásne, občas sme aj nazreli do jedálne, keď kúzlil rukami a zákazníci sa len tak rozplývali. Vždy sa mu poďakovanie veľké ušlo a on, ako po odspievaní árie, sa dôstojne lúčil so svojím obecenstvom cez veľký zamatový záves, ktorý bol pri vchode do kuchyne. Popretieral si vždy spotené čelo červenou šatkou, ktorú mal okolo krku pekne ovitú.
V kuchyni bolo ešte horúcejšie, lebo vonku veľké teplá obliehali celý rekreačný rezort a naviac vlhkosť vzduchu bola neznesiteľná. I toto náročne počasie ma donútilo, aby som vymenil miesto a odsťahoval sa neskoršie na západ krajiny. Vadilo mi to vždy a nemohol som si na to vôbec zvyknúť. Možno aj iní mali podobné problémy so životom v saune východného pobrežia.
Zrazu preletelo niečo spoza mňa a zasiahlo to Scottyho. Ten sa pozrel namosúrene, vypol mašinku, načrel do kontajnerov a spustil ten najhroznejší koncert, ktorý nemal konca. Začal vo veľkých dávkach rozbíjať všetky taniere. Všetko aj z pásu vytiahol, i to, čo nebolo ešte vonku a usušené a nezastavil sa. Bolo to niečo hrozné a ja som váhal, čo robiť. I po nás začal hádzať taniere a mal som problémy, aby som sa im vyhol a nebol som zasiahnutý. Videl presne, kto to hodil. Bol presne za mnou a uškŕňal sa a my sme nevedeli, kde sme sa mali uhýnať. Bolo to ako salvy z kaťuše, jedna za druhou v plnej sile a taniere sa trieštili na stenách a stoloch. Trvalo to asi len chvíľku a ja som sa stihol pozviechať z toho šoku. Vybehol som mimo zásahu a hnal som sa rýchlo ku Scottymu. Chytil som ho okolo ramien a niečo som mu povedal i keď tomu nerozumel. Hneď prestal a pomaly šiel so mnou smerom ku chladničke. Otvoril som dvierka a spýtal sa, čo z nej chce. S radosťou ukázal na jahodovú zmrzlinu a nádobku s tekutou čokoládou. Vybral som obe nádoby a odniesol som ich k stolu, kde som Scottyho aj pekne usadil. S radosťou sa posadil, ruky si vyložil a pekne sa oprel, akoby sa tešil na hostinu. Vybral som takú najväčšiu misku, lyžicou som načrel hlboko do nádobky s jahodovou zmrzlinou, trochu som sa pohral a potom som pomaly dával jednu lyžicu za druhou do misky. Keď už myslel, že som mu dosť nabral, oči mu zaujúkali a ja som potom nalieval pomaličky čokoládovú polevu a pozeral mu rovno do očí, aby som postrehol jeho signál. Sirup sa pomaly usadzoval v miske a i zmrzlina sa začala už aj trošku roztápať, keď tu očkom mrkol. Bolo to znamenie, že už to je tak ako to má byť. Znovu sa tými jeho modrastými očami pozrel do mojich a začal pomaličky ujedať. Pohladil som ho po hlave a on akosi šťastne zahamkal a ja som ho len sledoval, aký bol šťastný. Bol v nebi a všetci s otvorenými ústami sledovali toto divadlo s tým najlepším koncom. Trvalo to asi 15 minút a zloba sa vytratila. Scotty bol pripravený a zodvihol sa ako veľký víťaz. Nozdry sa mu otvorili dokorán, spokojne si pretrel ústa servítkou, akosi dôležito zakašľal a pobrali sme sa v objatí k mašinke. Počkal na mňa a bez akéhokoľvek verbálneho prejavu sa ma hlavou spýtal, či som už pripravený. Ja som sa usadil v mojom priestore, kde som stál za pásom z druhej strany a kývol som akosi slávnostne hlavou vpred a on pomaličky a víťazoslávne uviedol pás do pohybu. Bolo to nádherné zažiť, ako málo človek potrebuje na to, aby bol šťastným...
Ten večer nám bolo všetkým veľmi dobre. I Američania, ktorí tam robili aj niečo kladného určite poznamenali, ale ja som im nerozumel. Mal som však pocit, že tam bola výborná atmosféra, veď nás tam bolo asi desať, čo sme sa jeden na druhého spoliehali.
Potom som zistil aj hriešnika, ktorý to hodil po Scottym. Bol to jeden mládenec, asi 15 ročný študent, ktorý to však až tak zle nemyslel. Darmo je, človek sa vždy učí v živote nové veci a z nich si buď to dobro vyberie alebo nie. On si vybral a dlho ho to ešte mrzelo, že Scottymu takto ublížil, netušiac aké to bude mať nedozierne následky. Určite nevedel čo táto jeho nevinná hra prinesie.
Tak toto bola taká jedna z príhod, ktorú som tam hneď na úvod zažil. Bolo ich dosť, ale nie zase až toľko, aby som musel spomínať na všetky. Určite ďalšia bude práve o tom chlapcovi, ktorý hodil ten kúsok chleba po Scottym.
Víkend bol na dosah a ja som si na každý pravidelne plánoval nejaký výlet. Často sme si vybehli do New Yorku a strávili tam krásne chvíle. Popozerali sme staré dobré miesta a strávili noc v našom starom dobrom hoteli Lathame, ktorý bol na 28. ulici a Piatej Avenue. Kúsok iba od Empire State Buildingu, ktorý sa týčil v strede Manhattanu. Potom zase pekný kúsok odtiaľ boli známe Dvojičky, ktoré už ani jeden deň po 11. septembri 2001 neprežili...
4.3.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a