XXV. časť - Nový život na Mount Airy Lodge
Ešte stále mi v ušiach zaznievali burácajúce výstrely, ktoré sa rozprestierali dolinou. Potom nastalo už len veľké ticho. Vtáčiky tiež stíchli, akoby vzdávali posledný hold na počesť stratenému synovi. I potom ešte dlho pretrvávalo veľké hrobové ticho, usadzujúce sa po celej doline. Smútok veľký nastal, keď niekto naveky odišiel niekam do neznáma, odkiaľ návratu už nieto. Niekde, kde sa už všetci dobre poznajú sediac za bielym prestretým stolom, ako svojho ho vítajú...
Šichta bola ako vždy plná všelijakých prekvapení a zábavnych príhod. Scotty to akosi celé dirigoval. Však bodaj by aj nie, keď mal prstom najbližšie na tú zázračnú gombičku, ktorá nás alebo nechá vydýchnuť, alebo hnať sa ako bez duše z jednej hodiny do druhej. On bol skutočný nezmar.
Scotty bol veľmi jednoduchý človiečik, drobnej postavičky, syn lekára, lenže on toho veľmi veľa po nom nezdedil a ani nemohol. Mal mentálny deficit, skoro do arey retardácie, a tak sme ho aj tak museli brať, hoci sme to my cudzinci, zo začiatku nevedeli a ani sme nemali odkiaľ. Považovali sme ho za seberovného, dokonca bol pre nás niečo viac. On vedel anglicky a my ani ceknúť.
V kuchyni bolo veľmi sparno, nakoľko sa tam stále vyváralo a my sme mali toho dosť. Hlavne večera bývala veľmi veľká a tých tanierov bolo na tisíce a my sme sa snažili ich vždy načas poumývať, aby mohli do nich bez prerušenia podávať tie najlepšie jedlá. Voňalo tam fantasticky. Občas niečo aj nám nechali, aby sme si zajedli. Väčšinou to bolo niečo ako maškrta, zmrzlina alebo kusy torty. Niekedy zase pohár ovocia čerstvo pripravený a studený, alebo melón poliaty troškou citrónu, to mi veľmi chutilo. Malo to veľmi osviežujúcu chuť a človek sa cítil naozaj príjemne. Tu som sa aj naučil jesť po prvýkrát žltý melón, ktorý som doma nenávidel. Vadila mi tá príchuť. Chutilo to vždy nejako čudne, tak som si ho už potom ani nikdy nedával. Naposledy som ho jedol asi koncom 50-tych rokov na Orave a celkom sa mi sprotivil, lebo mal chuť ako burgyňa, nezáživnú a doslova protivnú. Tu som to jedol po toľkých rokoch znovu a ten citrón urobil svoje. Odvtedy som sa už nedokázal zastaviť a melón sa stal mojím obľúbeným ovocím. Keď je dozretý, naviac je sladučký ako med a ešte radšej som ho mával, keď bol prezretý a mäkkučký ako vankúšik, ako ženské lono. Šľavnatý a neuveriteľne príjemný...
Scotty miloval zmrzlinu. Najviac jahodovú, poliatu čokoládou, až v nej plávala ako loďka. I ja som si ju veľmi obľúbil. Vanilková bola výborná tiež, najmä keď plávala v tekutej čokoláde. Človek sa naozaj cítil ako v raji. Zmrzlinu sme vždy dostali ako odmenu za to, že sme stíhali taniere včas poumývať a Scotty, náš šéf, to všetko lietajúcimi rukami ukladal pekne do kontajnerov.
Šéfkuchár, Arab, bol drsňák a nikto ho nemal veľmi rád. Prakticky nikto, lebo nemal s nikým súcitu a čašníkov prepúšťal ako na bežiacom páse. On bol tým najvyšším šéfom celej kuchyne a jedálne. Zákazníci si ho k stolom volali ako operného speváka, ktorý im potom aj pekne vždy zaspieval, vykúzliac vareškou pred nimi všakovaké jedlá na panvici z mosadze, sediacej na ohníku z liehu. Vyzeralo to krásne, občas sme aj nazreli do jedálne, keď kúzlil rukami a zákazníci sa len tak rozplývali. Vždy sa mu poďakovanie veľké ušlo a on, ako po odspievaní árie, sa dôstojne lúčil so svojím obecenstvom cez veľký zamatový záves, ktorý bol pri vchode do kuchyne. Popretieral si vždy spotené čelo červenou šatkou, ktorú mal okolo krku pekne ovitú.
V kuchyni bolo ešte horúcejšie, lebo vonku veľké teplá obliehali celý rekreačný rezort a naviac vlhkosť vzduchu bola neznesiteľná. I toto náročne počasie ma donútilo, aby som vymenil miesto a odsťahoval sa neskoršie na západ krajiny. Vadilo mi to vždy a nemohol som si na to vôbec zvyknúť. Možno aj iní mali podobné problémy so životom v saune východného pobrežia.
Zrazu preletelo niečo spoza mňa a zasiahlo to Scottyho. Ten sa pozrel namosúrene, vypol mašinku, načrel do kontajnerov a spustil ten najhroznejší koncert, ktorý nemal konca. Začal vo veľkých dávkach rozbíjať všetky taniere. Všetko aj z pásu vytiahol, i to, čo nebolo ešte vonku a usušené a nezastavil sa. Bolo to niečo hrozné a ja som váhal, čo robiť. I po nás začal hádzať taniere a mal som problémy, aby som sa im vyhol a nebol som zasiahnutý. Videl presne, kto to hodil. Bol presne za mnou a uškŕňal sa a my sme nevedeli, kde sme sa mali uhýnať. Bolo to ako salvy z kaťuše, jedna za druhou v plnej sile a taniere sa trieštili na stenách a stoloch. Trvalo to asi len chvíľku a ja som sa stihol pozviechať z toho šoku. Vybehol som mimo zásahu a hnal som sa rýchlo ku Scottymu. Chytil som ho okolo ramien a niečo som mu povedal i keď tomu nerozumel. Hneď prestal a pomaly šiel so mnou smerom ku chladničke. Otvoril som dvierka a spýtal sa, čo z nej chce. S radosťou ukázal na jahodovú zmrzlinu a nádobku s tekutou čokoládou. Vybral som obe nádoby a odniesol som ich k stolu, kde som Scottyho aj pekne usadil. S radosťou sa posadil, ruky si vyložil a pekne sa oprel, akoby sa tešil na hostinu. Vybral som takú najväčšiu misku, lyžicou som načrel hlboko do nádobky s jahodovou zmrzlinou, trochu som sa pohral a potom som pomaly dával jednu lyžicu za druhou do misky. Keď už myslel, že som mu dosť nabral, oči mu zaujúkali a ja som potom nalieval pomaličky čokoládovú polevu a pozeral mu rovno do očí, aby som postrehol jeho signál. Sirup sa pomaly usadzoval v miske a i zmrzlina sa začala už aj trošku roztápať, keď tu očkom mrkol. Bolo to znamenie, že už to je tak ako to má byť. Znovu sa tými jeho modrastými očami pozrel do mojich a začal pomaličky ujedať. Pohladil som ho po hlave a on akosi šťastne zahamkal a ja som ho len sledoval, aký bol šťastný. Bol v nebi a všetci s otvorenými ústami sledovali toto divadlo s tým najlepším koncom. Trvalo to asi 15 minút a zloba sa vytratila. Scotty bol pripravený a zodvihol sa ako veľký víťaz. Nozdry sa mu otvorili dokorán, spokojne si pretrel ústa servítkou, akosi dôležito zakašľal a pobrali sme sa v objatí k mašinke. Počkal na mňa a bez akéhokoľvek verbálneho prejavu sa ma hlavou spýtal, či som už pripravený. Ja som sa usadil v mojom priestore, kde som stál za pásom z druhej strany a kývol som akosi slávnostne hlavou vpred a on pomaličky a víťazoslávne uviedol pás do pohybu. Bolo to nádherné zažiť, ako málo človek potrebuje na to, aby bol šťastným...
Ten večer nám bolo všetkým veľmi dobre. I Američania, ktorí tam robili aj niečo kladného určite poznamenali, ale ja som im nerozumel. Mal som však pocit, že tam bola výborná atmosféra, veď nás tam bolo asi desať, čo sme sa jeden na druhého spoliehali.
Potom som zistil aj hriešnika, ktorý to hodil po Scottym. Bol to jeden mládenec, asi 15 ročný študent, ktorý to však až tak zle nemyslel. Darmo je, človek sa vždy učí v živote nové veci a z nich si buď to dobro vyberie alebo nie. On si vybral a dlho ho to ešte mrzelo, že Scottymu takto ublížil, netušiac aké to bude mať nedozierne následky. Určite nevedel čo táto jeho nevinná hra prinesie.
Tak toto bola taká jedna z príhod, ktorú som tam hneď na úvod zažil. Bolo ich dosť, ale nie zase až toľko, aby som musel spomínať na všetky. Určite ďalšia bude práve o tom chlapcovi, ktorý hodil ten kúsok chleba po Scottym.
Víkend bol na dosah a ja som si na každý pravidelne plánoval nejaký výlet. Často sme si vybehli do New Yorku a strávili tam krásne chvíle. Popozerali sme staré dobré miesta a strávili noc v našom starom dobrom hoteli Lathame, ktorý bol na 28. ulici a Piatej Avenue. Kúsok iba od Empire State Buildingu, ktorý sa týčil v strede Manhattanu. Potom zase pekný kúsok odtiaľ boli známe Dvojičky, ktoré už ani jeden deň po 11. septembri 2001 neprežili...
4.3.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.