V onom čase v nemocnici pracovali aj rádové sestry, u ktorých som denne trávil voľné chvíle, keď mama chodila po celej Bratislave. Roznášala poštu z nemocnice do nemocnice, až na Hlbokú, kde sme potom neskoršie našli aj nové bydlisko. So sestrami som dobre vychádzal a okrem iného ma učievali aj ako správne vysloviť "r", hoci to som sa naučil správne vyslovovať až keď som mal desať rokov. "A tie vrabce z toho tŕnia, štrng brng do druhého tŕnia," ozývalo sa nemocničnou záhradou... Za múrom záhrady, kúsok odtiaľ, bol práve aj môj Blumentálsky kostol. V nemocnici mali aj kaplnku, a tak si ma tam často brávali a učili modliť sa. Bol som u nich skrátka ako doma.
Presťahovali sme sa na ulicu Boženy Němcovej, pod budúcim Slavínom. Bývali sme v manzardke, odkiaľ sme mali nádherný výhľad na sad Ortopedickej nemocnice. Hneď prvé čo bolo vidno, ale hlavne na jar, bol rozkvitnutý obrovský gaštan, ktorého vôňa vždy zavítala až k nám do malej izbietky. Tu som spoznal aj môjho staršieho brata, pretože dovtedy som ho nepoznal...
Žili sme v izbičke, ktorá nám slúžila i ako spálňa i ako kuchyňa. Veľká bola asi štyrikrát štyri metre. Vodu sme v izbičke nemali, takže sme sa umývali iba v lavóre. Po vodu sme chodievali na chodbu, kde bol starý vodovod. Záchod bol hneď vedľa. Keď bola voda ohriata, tak sme ju všetci traja použili, mama, brat i ja, lebo by jej bola škoda vyliať a novú zase ohrievať na malej piecke, ktorá bola v strede izby. V izbičke boli dve staré železné postele, matkina rovno pri dverách a naša bola hneď vľavo. Za našimi hlavami bola čierna lesklá skriňa, kde sme mali naše oblečenie a ešte aj iné veci, ktoré boli nazhromaždené aj v krabiciach pod posteľami i v malom kútiku pri nich. Pri našej posteli nebolo miesta na nočný stolík, takže iba mama mala svoj stolík s budíkom pri svojej. Vedľa piecky bol stôl, na ktorom bolo rádio a pod ním kuchynský riad. Rádio bolo bakelitové a chvíľočku sa muselo čakať, pokým sa lampa nahriala. Potom už hralo a vyhrávalo pekne. "Lístoček z brezy dolu vodou pláva, dievčatko za ním bielou šatkou máva...," alebo i "Neklopkaj večer môj milý u nás na oblôčik..." v podaní Melánie Olláryovej...
Kúsok od nás bola aj práčovňa a kúpať sme sa zase chodievali do nemocnice, nakoľko sme poznali kuriča pána Meszároša. On tiež býval v našom dome – ubytovni, na prízemí. Jeho syn Ičo chodil s mojím bratom do školy, takže sme sa veľmi dobre poznali.Vždy nás nechal sa vykúpať v kotolni, hlavne po sobotách, to aby nás nikto neuvidel, lebo to asi nebolo povolené. Určite hlavne z bezpečnostných dôvodov.
Bratislavou som žil a všetko, čo som prežíval v tomto meste mi hlboko utkvelo v pamäti. Prišiel však čas, a ja som sa musel lúčiť s rodiskom. Moje nové miesto bolo ďaleko na severe, v nepoznanom kraji na Orave.
Z hlavného nádražia, ktoré bolo iba kúsok od nášho domu, odchádzal rýchlik. Na nástupišti si odfukovala vyleštená parná lokomotíva a jej para ju občas tak zahmlila, že sa celkom stratila z výhľadu. Iba jej zvuk dával najavo, že tam bola. Usadil som sa do kupé, vtedy ešte na drevené, tvrdé a veľmi nepohodlné lavice, ktoré mi pripomenuli tie z električky číslo 9, ktorá chodievala okolo Manderláku do Karlovej Vsi. Vždy som vystúpil pri krčme Riviera, kde môj dedko čapoval pivo. Odtiaľ to už bolo iba kúsok do Devína, kde aj s babkou bývali...
Pohli sme sa a pred nami bola nekonečná a dlhá túra do neznáma. Ani si nepamätám ako dlho to trvalo, ale ubehol skoro celý deň, kým sme konečne zastavili v Kraľovanoch a tam sme prestupovali na známu červenú Oravku, motoráčik, ktorý končil v Trstenej. Bol som celý čierny od uhlíkov, ktoré vyletovali z komína našej parnej lokomotívy ešte počas cesty do Kraľovian. Vždy, keď som hlavu z okna vystrčil, zasiahli ma uhlíky. Občas sa mi aj do očí dostali, takže som musel prestať a sledoval som okolie iba cez okná, ktoré potom už boli zatvorené.
Motoráčik dorazil do mesta kovohút – do Istebného, kde bola moja konečná. V novom bydlisku som pobudol nejaký čas v starom, ale útulnom kaštieli. Strávil som tam iba krátku dobu, ale stihol som si toto miesto veľmi obľúbiť, hlavne pre jeho nádhernú prírodu.
Zase bol čas pohnúť sa ďalej, lebo bol čas už ísť do školy. V Istebnom som už nemohol zostať, lebo tu škola nebola. Moje ďalšie zastavenie bola Trstená, kde som však tiež dlho nepobudol, nakoniec som skončil v najväčšom zapadákove Oravy, pod horou Pilsko.
Doslovne som nenávidel tento koniec sveta a veľmi ma to ubíjalo. Cítil som sa veľmi dlho stratený a nesvoj. Zrazu mi chýbali kockami vydláždené ulice spod Slavína, spred Manderláku, z Amerického námestia, ako i tie spred Slovenského národneho divadla. Cinkot električiek, zvuk motorov autobusov, ale aj tichých elektromotorov trolejbusov, ktoré brázdili Bratislavou.
Trvalo to veľmi dlho, ale už ani neviem ako to zrazu všetko prebolelo a znovu som sa cítil ako slobodný vták. Život mal znovu zmysel a bolesť prebolela. Občas clivota ma prekvapila, ale potom sa to akosi vytratilo a zmieril som sa s osudom, ktorý ma neminul. Miloval som túto dieru sveta a bol som na ňu veľmi hrdý, pretože tu som sa menil a rástol zo dňa na deň. Tento kraj mi veľmi k srdcu prirástol, aj po toľkých rokoch naň spomínam a i teraz som po ňom zatúžil viac ako kedykoľvek predtým. Ale možno je to aj tým, že som od neho tak beznádejne ďaleko na nedosah. I keď som toto slovíčko "nedosah" akurát vymyslel a hneď aj použil, v slovníku neexistuje, ale určite zvýrazňuje tu beznádejnosť, ktorú som v sebe ucítil...
Bolo babie leto, čiže obdobie začiatkov nového školského roka, tak to muselo byť niekedy v septembri, keď príroda odovzdávala svoje poklady v podobe bohatej úrody. Na poliach rozvoniavala kvaka a bôb, ktorý nám tak veľmi chutil...
Zobudil som sa ráno vždy na to, keď slniečko nazrelo do mojej izbičky a pošteklilo ma popod nos. Kravky sa už na pašu poberali a ich zvonce mi každé ráno zvestovali túto radostnú novinu. Husi tiež hlasno gagotali a do toho sa sliepky snažili prehlušovať ich svojím kotkodákaním. Občas kohút zakričal svojím mocným hlasom. Bol naozaj už čas na to, aby som z postele vyskočil a ponáhľal sa, lebo bola tu sobota a s ňou aj čas pripraviť sa do školy.
Fero, Mišo, Jožo a Cyril na mňa už netrpezlivo vyčkávali s plánom na mysli, že navečer sa ide na bôb a kvaku, to aby nás za šera nikto nezbadal! Celý deň potom som nemyslel na nič iné, len na to som sa veľmi tešil... V škole to veľmi pomaly ubiehalo, ale i tak sa to nakoniec len akosi prevalilo a to nekonečné čakanie sa premenilo v tú nádhernú chvíľu, keď sme všetci piati boli už pripravení. Nebolo to ani tak ďaleko, iba kúsok od školy smerom k potoku Mútnik, kde sme si už dopredu vyhliadli, na ktorú hriadku v šírom poli sa pôjdeme nakŕmiť. Bola to hriadka známeho sedliaka, ktorý bol dosť nedobrý človek a ľudia v dedine ho nemali veľmi radi. Jeho kvaka a bôb však naviac vyzerali najzrelšie a určite aj najlepšie široko-ďaleko. V zime roľu vždy dobre pohnojil, takže sa mu úroda zakaždým vydarila. Netrvalo nám to ani dlho a začali sme spásať bôby. Na cestu sme si dali zopár bôbov do kešene a popritom si ujedali aj z kvaky. Bola to výborná pochúťka, lebo to chutilo ako kaleráb. Hneď vedľa boli dlhé lány burgyne a občas aj cukrová repa sa tu ukázala, takže aj z tej sme si občas niečo uchmatli. Robievali sme to už nejakú dobu, lenže dnes sme boli prekvapení sedliakom, ktorý šiel s koňmi na pole.
Netrvalo nám to dlho a hnali sme sa ta ho k Mútniku. Sedliak nás aj tak hneď zbadal, a tak odpriahol kone a chytro šiel domov aj pre syna. Boli sme už za potokom, keď tu sa zem len tak triasla a prach sa dvíhal zo zeme smerom k nebesám. Dvaja rozzúrení statní chlapi na koňoch uháňali dole kopcom smerom k nám. Boli to obrovské koníky, ale nie zase až také rýchle, pretože to boli ťažné kone. Podarilo sa nám rýchlo vybehnúť do kopcov Grapy, kde sa ešte z polí nezožal ovos, takže sme sme mali akúsi bariéru, ktorá nás clonila a im zabraňovala vo výhľade. Nevideli nás, a tak my sme kuli plány, ako sa z toho všetkého dostaneme. Občas sa opálená sedliakova plešina objavila a my sme na neho prezývkou, čo ho v dedine tak volali, zakričali, a to ho ešte viac rozzúrilo a začal ešte viac preklínať i naše matere, čo nás darebákov splodili. Podarilo sa nám vyčkať dlho do tmy a tých dvoch to omrzelo a domov pošli. Potom sme sa i my pobrali kadeľahšie ta domov. Zaspával som veľmi dobre od únavy, ktorá na mňa doľahla.
Slniečko už bolo dávno vysoko na oblohe a šteklilo ma popod nos. Naozaj už bol čas na to, aby som z postele vyskočil a ponáhľal sa, lebo... Aaaaah, veď som nemusel vstávať - bola teplá slnečná nedeľa...
17. jún 2010
(POKRAČOVANIE)

Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}